Hovorí sa, že človek sa stáva priemerom piatich najbližších osôb, ktoré ho obklopujú. Mozog sa im prispôsobuje. Od najbližšieho okolia prijíma myšlienky, prístupy a postoje. A tak sa ukazuje, že nielen talent, schopnosti, vôľa, ale aj okolie zvyšuje alebo znižuje naše úspechy. Ak máme okolo seba negatívne okolie, ktoré bagatelizuje náš talent, vzbudzuje v nás pochybnosti a odrádza nás od príležitostí, naša šanca na úspech sa znižuje.
Pre deti sú preto veľmi dôležité aj prístupy rodičov a spôsob, akým motivujú svoje deti. Dieťa totiž túži po tom, aby bolo podporované, primerane oceňované a rešpektované. Veď všetci tí, ktorí niečo dokázali, mali nielen výnimočné schopnosti, vedeli prekonávať prekážky a mali dostatok odvahy. Mali však tiež výborné zázemie v rodine, ktorú cítili za svojím chrbtom, a to im tiež dávalo silu. Je ideálne, keď takéto prostredie dokážeme pre deti v rodine vytvoriť. Na čo si máme dávať pozor, aby sme dieťa povzbudzovali a nie brzdili v jeho vývine?
1. Nenúťme robiť deti niečo, čo ony nechcú.
Dvaja ľudia nie sú totožní. Ani rodič so svojím dieťaťom. Hlavne v období puberty musí prevládať tolerancia a kompromisy. Každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. Vo svojej fantázii mu pripravuje šťastnú cestu životom. Najradšej by mu všetko naplánoval. Od výberu školy až po zamestnanie. Tu je však veľmi dôležité si uvedomiť, že dieťa môžeme veľmi ťažko donútiť byť niekým, kým nie je. A ak sa nám to aj podarí, v dospelosti môže stratiť svoju jedinečnú hodnotu a prestane byť sám sebou. Nikdy tak nebude skutočne šťastné. Najdôležitejšia je úprimná komunikácia a spoločné hľadanie tej najvhodnejšej cesty. Každé dieťa by malo kráčať svojou vlastnou cestou a naberať vlastné skúsenosti. Najhoršie je kráčať po ceste niekoho iného. Je to vyčerpávajúce putovanie.
2. Nevzbudzujme v deťoch pocit viny.
Rodičia zo strachu veľa vecí deťom zakazujú a ak sa dajú presvedčiť a povolia, keď dieťa v určitej činnosti neuspeje, ešte dlhú dobu na neúspech poukazujú, často sa k nemu vracajú a nútia tak dieťa mať pocity viny, hanby a zlyhania. Poukazujú na všetko zlé, čo dieťa prostredníctvom nejakej činnosti získalo, ale zabúdajú na to dobré, čo v procese realizácie prežilo a skúsilo. Aj priemerne zlú vec kvôli negatívnemu prístupu môžeme doviesť do katastrofy alebo naopak, pozitívnym prístupom tú istú vec môžeme vnímať úplne v pohode. Veď predsa zo všetkého si môžeme zobrať ponaučenie. A tak ako rodičia môžeme zveličovať to, čo naše deti nedokázali alebo sa tešiť z toho, čo sa im už podarilo. Deti sa len učia spoznávať svet a sú v neustálom vývine. Kráčajú na ceste k dospelosti, a tak keď sa im aj niečo nepodarí, nemusíme v nich hneď vzbudzovať pocit viny. Tento prístup ich viac zabrzdí, ako ich motivuje k napredovaniu.
3. Nebráňme deťom v raste.
Niekedy si deti dokážu dať dosť výrazné ciele. Hlavne v oblasti športu alebo umenia. Rodičom sa to občas zdá až smiešne a nepredstaviteľné. Síce si to môžu myslieť, ale nie je najvhodnejšie, keď sa deťom pre tieto smelé sny smejú, ba dokonca ich od smelých plánov odrádzajú. Možno nechápu, že dieťa má právo na svoje sny a ak niečo neskúsi, tak to ani nedosiahne. Treba si tiež uvedomiť, že vždy je lepšie sny mať ako ich nemať a bezcieľne sa potácať z jedného dňa do druhého. Ak to dieťa s niečím myslí naozaj vážne, namiesto odrádzania, je oveľa lepšie ho povzbudzovať, viesť ho k vytrvalosti a trpezlivosti. Žiadna skúsenosť nie je stratou času, pretože každá skúsenosť je stupienkom na ceste rastu.
4. Neporovnávajme neustále naše školské roky so študentskými časmi našich detí.
Dnešní rodičia si musia uvedomiť, že doba je naozaj iná. Minulosť je, samozrejme, dôležitá, ale neustále porovnávanie disciplíny v školách, témy, ktoré sa v minulosti preberali, spôsoby učenia bývalých učiteľov k ničomu nevedú, lebo systém vyučovania je nastavený už úplne iným spôsobom. Ak by sme chceli nostalgicky vrátiť staré časy, asi by sme nikam nezašli. Dnešné deti by sa už neprispôsobili. Z minulosti je potrebné sa poučiť, ale nelipnúť na nej a netlačiť súčasné deti do jej štruktúr. Deti rady počúvajú príbehy o tom, čo bolo, ale asi nie všetky by sa chceli stať súčasťou starých príbehov. A tak zbytočne nestrácajme energiu tým, že budeme nadávať na súčasný školský systém. Ten už nikdy nebude ako pred rokmi. Skúsme radšej spolu s deťmi popremýšľať nad tým, ako z neho vyťažiť čo najviac v prospech telesného, rozumového a duševného rozvoja dnešnej mladej generácie.
