Americký psychológ Philip Zimbardo sa okrem iného dlhé roky zaoberá aj vplyvmi, ktoré pôsobia na pocit šťastia detí. K tomu, že začal skúmať práve túto problematiku, ho motivovala skutočnosť, že si všimol, že veľmi veľa rodičov sa pri výchove svojich detí riadia heslom: „Rob si, čo chceš, tým ti dávam najavo svoju lásku.“ Často k tomu ešte dodávajú, že všetci tí, ktorí chcú od dieťaťa niečo ťažké alebo nepríjemné, to sú zlí ľudia. Ide o filozofiu, ktorá bezprostredné uspokojovanie potrieb povýšila nad náročné budovanie hodnotných vzťahov a charakterových vlastností. Často môžeme stretnúť rodičov, ktorí svoje dieťa neustále dávajú do stredu svojej pozornosti za každých okolností, často sa dokonca dieťa stáva predmetom ich chvály a hrdosti. V inom prípade môže byť objektom nešťastnej frustrácie rodičov, objektom vlastných nesplnených túžob.
Najväčším nebezpečenstvom pre dieťa sú |
Takýto spôsob výchovy formuje bezradných, bezmocných, nemotivovaných dospelých alebo naopak narcistické, povýšenecké typy osobnosti, ktoré však často ostávajú osamotené a nešťastné. Philip Zimbardo tiež prišiel na to, že veľké množstvo rozmaznaných dospelých a tiež „stratená generácia mužov“ nevznikla len dôsledkom závislosti na virtuálnom svete, v ktorom ľudia dávajú prednosť počítačovým hrám alebo televízii pred skutočným a často neľahkým medziľudským kontaktom a zmysluplnými aktivitami. Podľa tohto psychológa je to dôsledok aj všetko povoľujúcej výchovy, ktorá má nahrádzať nedostatok času a nedostatok skutočného kontaktu, ktorý majú rodičia venovať deťom.
Pre šťastné detstvo je viac rozhodujúci šťastný, spokojný, vyrovnaný, múdry rodič ako majetok alebo uspokojovanie všetkých prianí a túžob detí. Deti sú šťastné vtedy, keď cítia pozitívnu atmosféru, pocit bezpečia, optimistické vzťahy. Ideálne je, keď sú rodičia pre deti zároveň vzormi. Potrebujú pravidlá, hranice, ktoré im okrem iného pomáhajú aj predvídať určité situácie. Veľmi obmedzujúce alebo naopak žiadne pravidlá v nich vyvolávajú zmätok. Deti túžia aj po hodnotných vzťahoch s rovesníkmi. Ideálne je, keď si ich vedia nájsť podľa spoločných záujmov. Netúžia po kamarátoch, ktorých im vyberú rodičia alebo sa len tak z nudy kamarátia s niekým zo susedstva. Ideálne je, keď si dokážu samy vybrať z aktivít a činností, ktoré sú im ponúkané. Dobré je, keď korešpondujú so záľubami. Hlavne v puberte pôsobí negatívne na dieťa to, keď musí navštevovať krúžky, ktoré mu vyberú rodičia. Okrem známok aj táto skutočnosť sa často stáva v rodine predmetom sporov.
A čo sa stane v dospelosti, keď dieťa neprežije krásne a šťastné detstvo?
Nikde nie je napísané, že dieťa, ktoré nežije v ideálnych podmienkach, musí byť zákonite v dospelosti nešťastné. Znamená to len, že na prahu dospelosti bude mať horšiu štartovaciu pozíciu. Bude musieť prekonávať viac prekážok, viac sa učiť, mať väčšiu ochotu učiť sa a možno aj navštevovať nejaké kurzy zamerané na sebarozvoj alebo transformáciu vedomia. Musia sa naučiť predovšetkým dôverovať životu, ľuďom a zistiť, že nie všetci sú nepriatelia a svet nie je len negatívne miesto pre život. Čo je tiež veľmi dôležité, takýto dospelý musí nájsť svoju vlastnú hodnotu, sám seba a svoje vlastné poslanie. Musí sa naučiť hľadieť len do minulosti a neustále za svoj stav niekoho obviňovať. Jedine pochopenie, odpustenie a prijatie skutočnosti, dokáže nanovo v srdci rozprúdiť lásku k svetu, k ľuďom i k životu. Obviňovanie iných a vyhováranie sa na všetko možné i nemožné, človeka neposúva dopredu. Pri procese vyrovnávania sa z minulosťou treba sa z nej predovšetkým poučiť. A potom si stanoviť nové, reálne, z podstaty vlastného bytia vyplývajúce ciele a kráčať vpred. Sústrediť sa na prítomnosť a veriť v reálnu zmenu. Nezastavovať sa. Takto aj dospelý človek, ktorý neprežil úplne ideálne detstvo, môže sa stať šťastným a úspešným.
Zdroj: Steve Biddulph : Tajemství výchovy šťastných dětí
