Je prirodzené, že prežívame akýsi pocit straty, keď sa ukáže, že naše dieťa nie je také, aké sme si predstavovali. Často dúfame, že naše deti budú ako my, aby sme sa s nimi mohli ľahšie emocionálne spojiť. Čo robiť, keď realita je úplne iná?
Rodinná terapeutka, lektorka a spisovateľka Susan Stiffelman vo svojej knihe Rodičovstvo bez mocenských bojov sa zaoberá myšlienkou, že rodičia nemajú problémy s prijatím svojho dieťaťa pre jeho problematické správanie, ale preto, že porovnávajú svoje reálne dieťa so svojimi predstavami o dieťati. Toto dieťa, ktoré si vytvorili rodičia vo svojich predstavách, autorka nazýva snímkové dieťa. „Naše snímkové deti navzájom láskyplne vychádzajú, požičiavajú si hračky, objímajú sa a rozdelia sa o posledný kus koláča. Ich reálne verzie sú však často pravý opak. Hoci je dosť frustrujúce, keď naše dieťa nie je také, aké by sme ho chceli mať, nestrácame svoj pokoj preto, že je nepríjemné alebo nespolupracuje. Strácame ho, pretože si myslíme, že by nemalo byť nepríjemné alebo nespolupracovať. Inak povedané, našu neschopnosť byť naplno prítomní pri čomkoľvek s našimi deťmi podnecuje nesúlad medzi naším snímkovým dieťaťom, ktoré existuje len v našich predstavách a tým reálnym z mäsa a kostí, ktoré stojí pred nami, “ uvádza Susan Stiffelman vo svojej knihe. Do štádia smútku alebo sklamania sa rodič dostáva preto, že si spomenie na príbeh, ktorý si v predstavách o dieťati vytvoril. Pochopenie toho, že existuje syndróm snímkového dieťaťa, vám pomôže naučiť sa milovať dieťa, ktoré máte, také, aké je. Psychológ Carl Rogers povedal: „Všetci máme iné dary, takže všetci máme rôzne spôsoby, ako povedať svetu, kto sme." Ale aj napriek tomuto poznaniu, existuje veľa rodičov, ktorí sa veľmi ťažko dokážu zmieriť s tým, že ich dieťa je iné, ako si to predstavovali. Môže ich trápiť napríklad to, že strácajú určitý imidž, ktorý si chceli pred svetom vytvoriť alebo sú smutní z toho, že dieťa má odlišné názory, hodnoty a záujmy, a tak sa nemôžu do hĺbky rozprávať na témy, ktoré určí rodič. Niekedy problém znepokojených rodičov spočíva v tom, že ich dieťa má vlastnosť, ktorú oni sami nemajú. Možno bol rodič spoločenský vyvrheľ a dúfa, že jeho dieťa bude veľmi obľúbené. Možno bol rodič v detstve bacuľatý, hanbil sa za to a dúfa, že jeho dieťa bude štíhle. Ak je bacuľaté, za hnevom a kritikou rodiča sa skrýva sklamanie a negatívne pocity zo seba samého. Tým, že dieťa neplní jeho sen, o to viac čelí vlastnej neistote. Za hnevom je možno skrytá aj úzkosť. Mnohí rodičia sa obávajú, že dieťaťu sa kvôli tomu, aké je, môže niečo zlé prihodiť, že bude znášať bolesť alebo nespokojnosť kvôli tomu, že mu chýbajú určité schopnosti, zručnosti alebo vedomosti. Veľmi často rodičia trpia aj kvôli tomu, že dieťa študuje iný odbor, ako si to oni predstavovali, nepáči sa im výber práce alebo výber partnera. S týmto sa rodičia niekedy nevedia vysporiadať dlhé roky a niektorí z nich sa s tým nikdy nestotožnia.
Je úplne prirodzené mať nádeje a sny o svojom dieťati. Každý rodič ich má. No, ako už bolo uvedené, niekedy sa predstavy veľmi líšia od reality. Ako sa v takejto situácii zachovať, ako sa prestať trápiť a zmieriť sa so skutočnosťou? Odborníci zistili, že pochopenie určitých aspektov života veľmi pomáha a otvára dvere k zmierneniu negatívnych pocitov. Ako postupovať? Ako môže rodič prekonať svoje sklamanie? Zamerajte sa na nasledujúce kroky:
1. Odpovedajte si na tieto otázky
Môžete si položiť niekoľko otázok, ktoré vám pomôžu objasniť, čo cítite. Skúste sa zamyslieť napríklad nad týmito témami:
Ako ste sa cítili ako dieťa?
Aké boli vaše ciele a sny?
Ako ste si predstavovali vaše dieťa predtým, ako narodilo?
Čoho ste sa najviac báli, keď ste boli dieťa?
Aké máte obavy o vaše dieťa?
Čoho sa bojíte?
Na čom vám v súvislosti s vaším dieťaťom najviac záleží?
Odpovede si môžete aj zapísať. Poznanie odpovedí by postupne malo vyústiť do súcitu samého so sebou.
2. Vyskúšajte súcit samého so sebou
Súcit so sebou samým spočíva v tom, že sa budete správať k sebe tak, ako by ste sa správali k priateľovi, ktorý prechádza ťažkou situáciou. Praktizovanie súcitu so sebou samým nie je zložité. Je to zručnosť, ktorej sa možno naučiť. „Viac ako kedykoľvek predtým musíme prestať vnímať súcit voči sebe a starostlivosť o seba ako prejav slabosti“, hovorí doktorka Kristin Neffová. Keď všímavo sledujete svoju bolesť, môžete uznať svoje utrpenie bez toho, aby sme to preháňali, čo vám umožňuje prijať múdrejší a objektívnejší pohľad na seba a svoje životy. Ktoré kroky vedú k formovaniu súcitu samého so sebou?
Veďte vnútorný monológ
Pri súcite so sebou samým sa učíte rozprávať sami so sebou ako s dobrým priateľom. "Je mi to tak ľúto. Si v poriadku? Je niečo, čím by som mohol pomôcť? Čo môžem spraviť pre to, aby si sa cítil lepšie? “.
Položte si základné otázky súvisiace so súcitom k sebe
Počas ťažkých životných situácií sa snažte položiť tri základné otázky:
- Som k sebe láskavý a chápavý?
- Uznávam nedostatky a neúspechy ako nevyhnutné skúsenosti, ktoré zažíva každý?
- Udržiavam svoje negatívne pocity v rozumnej hladine?
Napíšte si list
Súcit si môžete vypestovať aj tak, keď si sami napíšete list, a to kedykoľvek pociťujete ťažkosti alebo sa cítite byť pod veľkým tlakom, ale tiež ak sa potrebujete nejako motivovať k zmene. Sadnite si a napíšte si list v tretej osobe, akoby ste ho písali priateľovi alebo blízkemu. Mnohí z nás sú lepšími priateľmi pre iných ľudí ako pre seba, takže to môže pomôcť v identifikovaní problému ako aj hľadaní riešenia. Spočiatku to môže byť nepríjemné, ale s postupom času to bude jednoduchšie.
Existujú tri spôsoby:
- Pomyslite si na imaginárneho priateľa, ktorý je bezpodmienečne múdry, láskavý a súcitný a napíšte si list z pohľadu svojho priateľa.
- Napíšte list, akoby ste sa rozprávali s milovaným priateľom, ktorý bojoval s rovnakými starosťami ako vy.
- Napíšte seba súcitný list, ktorý akoby písala časť vášho ja, ktorá bojuje s určitým problémom. Vie presne, čo od vás potrebuje, len ju nechajte sa prejaviť.
Po napísaní listu ho môžete na chvíľu odložiť a potom si ho prečítať neskôr. Možno najdôležitejšie je pochopiť, že seba súcit znamená, že si ctíte a prijímate svoju ľudskosť. Nie vždy fungujú veci tak, ako by ste chceli. A to sa týka aj výchovy a prijatia svojho dieťaťa. Toto je realita, ktorú zdieľame všetci. Čím viac otvoríte svoje srdce tejto realite namiesto toho, aby ste proti nej neustále bojovali, tým viac budete schopní cítiť súcit so sebou a so svojím dieťaťom. Sebasúcit vám umožňuje prijať svoj hnev či sklamanie a rozpoznať, čo sa vo vás vlastne deje.
Bolesť často vzniká skôr z našich presvedčení a úvah o okolnostiach než zo samotnej situácie. Najlepšie zo všetkého je identifikovať vlastné myšlienky, ktoré spôsobujú nepokoj a uvedomiť si, že im nemusíte veriť. Vhodné je vrátiť sa v mysli do prítomnosti a užívať si reálne chvíle s dieťaťom. Musíte sa naučiť opustiť vytúžený obraz o dieťati. Cieľom je naučiť sa milovať dieťa, ktoré máte, nie dieťa, o ktorom ste snívali alebo ste si mysleli, že ho chcete. Jedným z najväčších darov, ktoré môže rodič dať svojmu dieťaťu, je bezpodmienečná láska: milovať svoje dieťa také, aké je.
3. Rozhodnite sa pre rastové myslenie
Fixné myslenie je také, pri ktorom si myslíme, že sme určitým spôsobom nastavení tak, že to, čo vieme, je už maximum a nič sa v našom živote nedá už zmeniť. Rastové myslenie je také, pri ktorom sme presvedčení, že zmeny sa môžu uskutočniť a my sa neustále môžeme posúvať ďalej. Pri fixnom myslení myslíme na svoje vlastnosti a schopnosti. Naša predstava je taká, že tie sú dané, zdedené, nemenné. Nadobúdame pocit, že nič sa už nedá zmeniť. Pri rastovom myslení sa sústreďujeme na snahu niečo urobiť a snaha sa neustále mení. Buď je väčšia, alebo menšia. Rastové myslenie nepozná závisť. Človek s rastovým myslením dopraje úspech iným a motivuje sa úspešnými ľuďmi. Pri fixnom myslení je to opačné. Fixné myslenie sprevádza závisť a často aj nenávisť voči iným ľuďom. Je potrebné si uvedomiť, že závisť je najväčší zabiják spokojnosti a dobrej nálady. Úžasné však je to, že mozog je neuroplastický a ak chceme urobiť zmenu, dá sa to. Stačí pár týždňov a mozog môže začať fungovať po novom. Čiže také vlastnosti ako kreativita, optimizmus, odvaha, sila vôle, komunikatívnosť nie sú vrodené. Dajú sa naučiť. Človek s rastovým myslením sa môže neustále meniť, posúvať, pracovať na sebe. Nové situácie, a tou je aj narodenie dieťaťa, môžete vnímať na základe rastového alebo fixného myslenia. Keď si vyberiete to druhé, tak dobre viete, že nič nie je nemenné a dieťa sa môže postupne meniť.
4. Nevyžadujte od detí, aby podporovali vašu sebaúctu
Odpor k tomu, čo sa práve s našimi deťmi deje, sa objavuje aj vtedy, keď ich považujete za služobníkov svojej sebaúcty, teda prostriedok na to, aby ste sa cítili lepšie. Možno svoju dcéru zahŕňate chválou práve vtedy, keď dá víťazný gól v basketbalovom zápase, pretože vďaka obdivným pohľadom ostatných rodičov rastiete od pýchy. Alebo možno upierate pozornosť na svoju dcéru, keď je k hosťom na večierku slušná. Posilňuje to vaše ego, keď povedia, aká je dobre vychovaná. Samozrejme, nie je na tom nič zlé, ale deti sa nalaďujú na vaše pocity, chcú takto získať váš súhlas, učia sa pravidlá hry, ako súhlas dostať. Ak potrebujete, aby vám týmto spôsobom poskytovali dobrý pocit, vytvárate rany, pretože zavádzate podmienky pre lásku k nim a učíte ich zodpovednosti za vaše pocity. Keď nevyžadujete od detí zodpovednosť za vaše pocity, keď ich prijímate také, aké sú, pomáhate im v tom, aby z nich vyrástli samostatní ľudia s vlastnými silami a výzvami. Takýto postoj vám dovolí akceptovať ich nedostatky bez strachu, že stratíte hodnotu v očiach tých, o ktorých si myslíme, že nás posudzujú na základe výsledkov vlastných detí.
Takmer všetci čelíme nesúladu medzi svojím idealizovaným snímkovým životom a realitou, ktorú žijeme. Málokedy môžeme svoj život kontrolovať tak efektívne, že sme ušetrení rôznych nečakaných zvratov. Ľudský život prináša so sebou nespočetné príležitosti buď odporovať, alebo sa prispôsobiť. Je potrebné sa pozerať na svoje dieťa a na svoj život zo širšej perspektívy a vtedy sme schopní sa vyrovnať s realitou namiesto toho, aby sme s ňou bojovali. Ak potrebujeme urobiť zmeny, je lepšie, ak reagujeme z pozície sily než zúfalstva. Oslobodiť sa od snímkového dieťaťa znamená, že prestanete potláčať realitu, prestanete uznávať svoj odpor a nedovolíte mu, aby pokračoval ďalej. Možno práve tak, ako bojujete s prijatím dieťaťa, ktoré máme, keď dávate prednosť snímkovému dieťaťu pred tým reálnym, vzpierate sa aj prijatiu každodennej reality života s deťmi, ktorá sa možno málo podobá tomu, čo sme si predstavovali. Ale práve prijatie reality ponúka aj rodičom nový priestor pre ich vlastný rast a rozširovanie obzoru.
Zdroje:
Susan Stiffelman: Osvietený rodič
What do you do when your child is not who you imagined
