Tento článok vznikol v rámci iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy.
V škole sme sa naučili veľa o tom, čo je okolo nás a veľmi málo o tom, čo je v nás. Kto sme, aká je naša podstata, ako sa deje život. Nikto nám nepovedal, že život sa vyvíja v cykloch a tak sme ani nezískali návod, ako rozumieť zmenám a premenám, ktorými počas života prechádzame.
Okolo 40-tky sa niečo mení. Píšem zámerne „niečo“, lebo tak to zvyčajne cítime. Niečo je inak. Niečo cítim inak. Niečo chcem inak. Niečo by malo byť inak… Nenápadne, pod povrchom sa dá NIEČO do pohybu. Menia sa naše hodnoty, predstavy o sebe, o živote a tým sa mení všetko.
Keby sme NIEČO O TOM VEDELI, bolo by menej toho, čo označujeme krízou. Rozumeli by sme, že tieto zmeny sú v nás zakódované ako prirodzená cesta životom a teda aj my, aj náš život je takto v poriadku. Nám v Be{e}long community&network záleží na tom, aby sa o tom vedelo. Aby namiesto kríz, frustrácie, smútku, pocitov viny, či zlyhania, tu bola správa, že týmto sa deje zásadná a pre kvalitu nášho ďalšieho života vcelku určujúca zmena.
Ako rozumieť tomu, čo sa nám okolo 40-tky deje?
Obdobie "mid-life" krízy prichádza preto, aby sme mohli vytvoriť lepšiu verziu svojho JA a svojho života. Autentickosť nie je možné dosiahnuť prostredníctvom falošného ja - ega. Signálom, že sme sa dostali do bodu, kedy začíname smerovať inam je, že začneme byť unavení neustálym usilovaním, snažením sa a následnou nemožnosťou dostať sa do cieľa.
Neznamená to, že dovtedy sme žili zle. Že to bolo márne. Carl Jung povedal: "Keby sme sa snažili žiť dopoludnie svojho života podľa programu životného popoludnia, žili by sme lož". Dieťa, ktoré predstiera, že je dospelák je chvíľu zábavné. Ak by to trvalo dlhšie, asi by sme sa začali o neho báť. To isté platí v tomto prípade. Ak by sme v 20-tke predstierali zrelosť a nadhľad päťdesiatnika, boli by sme len ťažko uveriteľní.
Okolo 40-tky prichádza výzva na otočku, presmerovanie od ambícii ku zmyslu. Je len na nás, či urobíme otočku a budeme smerovať od ambícii riadených naším egom ku životu, ktorý je živený zmyslom.
V tomto bode by sme možno aj poľahky povedali “áno”. Áno, chcem viac zmyslu do svojho života. Kto by nechcel?
Ťažkosti nastávajú po ceste. V tom ako sa táto premena deje. Mnoho ľudí radšej zatiahne ručnú brzdu. Možno preto, že sa zľakneme nového a neznámeho. Možno chýbajú “role models”, príklady a podporné ruky ľudí, ktorí si tým už prešli. Možno chceme odmenu, ale nie námahu s tým spojenú. A možno len potrebujeme trochu viac porozumieť a získať akú-takú orientáciu na novú cestu. S týmto zámerom vznikol aj tento článok, aby sme vniesli trochu viac svetla do “procesu”.
Prečítajte si tiež: Terapeutka Nina Menkynová o kríze stredného veku: Keď človek stráca pôdu pod nohami, je ťažké ho pochopiť, ale aj tak mu môžete byť oporou
Príprava na otočku
Otočka sa nedeje čelom vzad, opakovaním minulosti. To je regres, spätný chod. Nedeje sa ani skokom vpred. Nejde to urýchliť, niečo preskočiť ani inak si zjednodušiť.
Je to cesta k sebe a tu nám nikto nepovie, čo je správne a čo nie. Čo však vieme povedať je, akú má podobu. Aké má zákonitosti a kritické miesta. Kde sa zvykneme zaseknúť či stratiť smer.
Zmena, ktorou prechádzame v strednom veku je zmena transformačná, naše životy mení od základu. V zmene vieme, čo má byť na konci. V transformácii niečo definitívne končí, avšak nevieme, čo bude namiesto toho, čo odchádza. Dôležité je spojiť sa so sebou, so svojimi skutočnými potrebami a dôverovať procesu.
Môžeme si to predstaviť ako pohyb po “U” krivke. Pravdaže, život je o niečo zložitejší ako tento obrázok a v skutočnosti je to skôr pohyb po špirále, ktorá nás vo viacerých otočkách postupne posúva cez témy, ktoré táto krivka zobrazuje.
Príbeh zmeny zvyčajne začína prvými signálmi, udalosťami, ktoré fungujú ako poslovia zmeny. Jemne nás poklopú po pleci, pripomenú nám, že je čas. Ohlásia koniec kapitoly a že je čas prehodiť list. Ak na nežné signály nepočúvame, prídu tvrdšie správy alebo neprehliadnuteľné STOPky – vyhorenie, výpoveď, kolaps, choroba.
Ľavá strana krivky je o PÚŠŤANÍ – púšťame, čo už doslúžilo, čo už viac neprospieva. Staré vzorce a presvedčenia. Vzťahy a rôzne pripútanosti, ktoré nám veľa berú a málo dávajú. Púšťame staré a nefunkčné predstavy o sebe a o živote. Niečo dobrovoľne, niečo pod nátlakom života. Čoraz viac vnímame záťaže a nároky, ktoré sme cestou nabrali a už nemáme silu, ani dôvod ich ďalej ťahať. Triedime, upratujeme, revidujeme, prehodnocujeme.
Je dôležité dať uznanie tomu, čo bolo. Prijať to ako súčasť svojej histórie a integrity. Patrí to k nám, je to náš príbeh. V určitej fáze života nám to zrejme prinášalo nejakú hodnotu a možno nahrádzalo niečo, čo chýbalo. Uznať a poďakovať je dôležitá súčasť púšťania.
Pravá strana je OTVÁRANÍ nového priestoru. O tvorení nového zámeru. Čo chcem namiesto toho čo už nechcem? Akú kvalitu bytia a žitia chcem? Neudeje sa to však plánovaním ani stanovovaním si cieľov. Neudeje sa to ani ako výmenný obchod. Pustím, keď budem vedieť, čo namiesto toho. To sú metódy ega a tiež výborný spôsob, ako uviaznuť.
Učí nás dôvere v seba a život. To nové sa vynára postupne, objavovaním a skúšaním. Cez napojenie na seba a svoje skutočné potreby. Cez otváranie otázok “Kto naozaj som a čo naozaj chcem?”.
Dobrá správa je, že život je k nám láskavý. Keď sa tomu otvoríme, začnú sa objavovať sprievodcovia. Ľudia, ktorí niekedy vedome a niekedy nevedome osvetlia potrebný úsek na ceste. Príde informácia, myšlienka, ktorá nás posunie. Objavia sa ľudia, ktorí nás podporia. Podajú tú správnu knižku, otvoria nové dvere. Sú to učitelia alebo len súputníci na ceste. Treba len o tom hovoriť a nezostávať v tom sami.
Je tu ešte fáza veľkého NEVIEM. Tam naspodu. Tak sa tu aj mnohokrát cítime. Dolu. Staré odišlo, nové tu ešte nie je.
Nie je to však o pasivite, ako skôr o schopnosti robiť malé kroky. Je to fáza dozrievania nového zámeru. Učí nás schopnosti byť plne prítomní, TU A TERAZ a z tohto miesta pozorne vnímať, čo sa vynára. JE TO, JA SOM. Nádych, výdych. Dôvera v proces.
Ako motýľ v kukle, ktorý jemnými pohybmi rozťahuje obal. Posilňuje tak svoje krídla, aby mal silu vyletieť v momente, keď kukla povolí.
Tento bod je zároveň niečo ako check point, prechod uchom ihly. „Ucho ihly“ bola brána v starom Jeruzaleme, ktorá bola natoľko úzka, že ak chcel človek s ťavou prejsť cez túto bránu, musel najskôr zložiť všetok prebytočný náklad.
„Skôr prejde ťava uchom ihly, ako boháč do kráľovstva nebeského“. Počúvala som v kostole, bez hlbšieho pochopenia zmyslu tohto podobenstva. A že tam je veľmi hlboká pravda, som sa pochopila až po mnohých rokoch, paradoxne cez MIT Theory U, od Otta Scharmera.
Keď nepustíme, uviazneme. Šprajcneme sa ako tá ťava v uchu ihly. My všetci teraz žijeme transformačné časy. Skúste si len zrekapitulovať, čo všetko ste v korone pustili. Pozrite sa na to, čoho sa ešte kŕčovito držíte. Ako sa v tom cítite?
Ako píše Zuzana Gergeľová vo svojom článku 7 vecí, ktoré už o sebe v 45 rokoch viem: „Predstavujem si to tak, že keď v oboch rukách niečo kŕčovito držím, neviem do dlane chytiť nič nové”.
Na čo je to celé dobré?
Čo sa stane, keď ego urobí otočku a smerujeme k miestu, odkiaľ sme prišli (z knihy Proměna od Wayene W. Dyer):
1.) Zameriame sa na vnútornú silu. Vymeníme potrebu ega ovplyvňovať vonkajšiu situáciu a ľudí za vnútornú silu. Prestaneme sa zúčastňovať nekonečných bojov ega a namiesto toho začneme hľadať zmysel. Nepotrebujeme už mať pravdu alebo moc nad druhými.
2.) Vidíme sami seba v spojení s ostatnými. Ego sa cíti odlišné a oddelené od ostatných, má pocit, že je samo za seba. Začíname si uvedomovať, ako sme prepojení, vidíme seba ako súčasť ostatných a tým sa zmenšuje potreba bojovať. Boj vymieňame za spoluprácu a spoločný prospech.
3.) Sme motivovaní etikou, pokojom a kvalitou života. Ego je motivované vonkajšími výsledkami, výkonom, získaným vlastníctvom. Presúvame svoju pozornosť k svojmu vnútru, menia sa naše postoje, hodnoty, chceme žiť zmysluplný život.
4.) Vnímanie, dokonca očakávanie zázrakov je súčasťou nášho života. Ego verí len vedeckej interpretácii života. Začíname spoznávať prítomnosť záhadného a nevysvetliteľného, spoliehame sa menej na zmysly a viac dôverujeme intuícii.
5.) Posun k nášmu zdroju nás vedie k hľadaniu ticha, v ktorom sa môžeme spojiť sami so sebou. V tichu stretávame sami seba. V rámuse okolitého sveta sa to nedeje.
6.) Začíname sami seba spoznávať v kráse a rozmanitosti prírody. Prebúdza sa náš záujem o zázraky prírody, dávame prednosť životu v harmónii s vesmírom, nepresadzujeme vplyv a moc.
7.) Menej súdime, lepšie rozumieme druhým a ľahšie odpúšťame. Ego požaduje odplatu a domáha sa nápravy. Posun k zdroju nás učí chápať a odpúšťať.
