http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Psychiater Peter Pöthe: Náš život zásadne ovplyvňujú spomienky z detstva

Jana Antalová
Autor článku
Foto: Bigstock
Psychiater Peter Pöthe hovorí, že rané detstvo a emócie, aké v ňom prežijeme, sú pre život každého z nás rozhodujúce. / Foto: Bigstock

Ako z detí vychovať ušľachtilé, silné a slobodné osobnosti? Aké sú korene úzkosti, hanby, nenávisti a smútku? Kedy rodičovské zranenia z detstva pokračujú na ich deťoch? Aké sú následky autoritatívno – neempatickej výchovy v ranom detstve? Odpovede na tieto otázky priblížil v diskusii Nadácie Polis psychoterapeut a psychiater MUDr. Peter Pöthe.

 

Uznávaný český odborník Peter Pöthe sa zaoberá psychoanalýzou traumatizovaných detí, vývinovou psychológiou, terapiou aj diagnostikou a poradenstvom pre rodičov. Ovplyvňovanie v detstve má podľa neho pre človeka celoživotný význam. Detstvo je však často prekážkou v emocionálnom a sociálnom raste človeka. Na svojom blogu sa snaží priblížiť svoje inovatívne terapeutické zámery. Cieľom jeho terapie nie je len ústup klinických symptómov ako je úzkosť, či depresia, ale hlavne naštartovanie emočného rastu a dosiahnutie vyššieho stupňa autonómie a psychickej odolnosti. „Efektívna psychoterapia si nevystačí s dobrou vôľou a súcitom terapeuta, ale vyžaduje zdieľanie najtemnejších a najspodnejších vrstiev ich nevedomia, kde vládnu detské nepredstaviteľné monštrá a príšery,“ vysvetľuje. Vo svojej prijímacej miestnosti pre malých klientov mu pod stolom leží jeho pes, ktorého majú deti veľmi radi. Renomovaný psychoterapeut predložil čitateľom svoje psychoanalytické objavy v knihách Dieťa v ohrození, Emočné poruchy v detstve a dospievaníPsychoterapia dieťaťa, prípad šesťročného chlapca.

 

Doživotné následky na deťoch bez matiek

Po revolúcii v Rumunsku v roku 1989 sa začali vedecké a psychologické výskumy na generácií detí, ktoré sa roky predtým nachádzali v dojčenských ústavoch. Neoficiálne sa hovorí o tisícoch detí v ústavnej starostlivosti. Striedal sa tam personál v osem hodinových intervaloch, podieľajúci sa na expresnej starostlivosti o deti. Neexistoval tu teda výlučný vzťah dieťaťa s opatrovníkom a to v rozpätí kojeneckého veku 6 mesiacov.

Vedecké výskumy dokázali pretrvávajúcu depriváciu a emočnú frustráciu u detí, ktorá však prejavovala zjavné limity. Nič nie je možné zvrátiť, ak to trvá pridlho. Tieto deti zaostávali intelektuálne, nevedeli prejaviť empatiu a regulovať emócie. Boli často úzkostné. Objektívne možno povedať, že niektoré centrá v hemisférach neboli dokonca vôbec vyvinuté. psychiater Pöthe hovorí, že každé dieťa potrebuje niekoho, kto by rozpoznal jeho duševný stav, naplňoval jeho emočné potreby a reagoval na detskú potrebu blízkosti a nielen doslova mechanicky podával stravu, nevyhnutnú na biologické prežitie.

Na druhej strane optimistickejšie dodáva, že ľudský mozog je plastický celý život. Práve preto má psychoterapia vždy zmysel, pretože tie isté okruhy za istých podmienok môže mozog dotvoriť. Napríklad ak bola v ranom detstve pri dieťati psychicky prítomná ďalšia osoba, zabezpečujúca blízkosť vzťahovej väzby, alebo bezpečný a kvalitný vzťah s partnerom, môže takisto do určitej miery splniť túto kompenzačnú funkciu.

 

Emócie z detstva nás sprevádzajú celý život

Mozog je najzložitejší bio-psycho-sociálny orgán, neuveriteľný svojou zložitosťou. Prežívanie v ranom detstve má rozhodujúci vplyv na jeho vývin. Naše prvé emócie sú dokonca spojené s prvými zmyslovými vnemami už na konci prvého trimestra. Mozog obsahuje sto miliárd neurónov a každý neurón má desať tisíc synapsií, neurónových spojení. Prvý rok dokáže narásť až o 130 %, čo je obrovský výkonnostný skok. „Dnes už z výskumov vieme, že základné organizačné okruhy, ktoré formujú naše prežívanie a správanie, regulujúce naše emócie, sa vyvíjajú vždy vo vzťahu. Ten vzťah musí mať nejakú zákonitosť - musí ísť o výlučný vzťah.“ Podľa Pötheho sa mozog dieťaťa vyvíja v závislosti na tom, ako je regulované prežívanie a hladina vnímania dieťaťa v interakcii s matkou, prípadne dominantného opatrovníka. Tento vzťah sa nedá ničím nahradiť. Ináč povedané, mozog potrebuje istý typ sociálnej interakcie, aby sa mu darilo.


Mozog v stave ohrozenia a úzkosti plodí nedostatok empatie ďalej

Český psychiater Peter Pöthe vníma deficit empatie ako začarovaný kruh, ktorý sa potom môže prenášať na ďalšie generácie. Pod empatiou a mentalizáciou chápe porozumenie myšlienkových, citových procesov u druhého človeka a sám v sebe, ktorá však nie je vrodená, ale vyvíjajúca sa v rámci vzťahu. „Dieťaťu, ktoré nezažilo empatiu, čiže nemalo niekoho, kto prežíval jeho emócie s ním, sa nerozvinú také centrá v mozgu, ktoré môžu za reflexiu vlastných emócií. Nedostatok empatie potom ďalej plodí len nedostatok empatie,“ tvrdí psychiater.

Z prípadov, kedy nenastane dlhodobá regulácia emócií, vzniká veľký stres, ktorý má biologické následky, pretože niektoré spoje v mozgových častiach začnú jednoducho zanikať, alebo sa vôbec nevyvinú. Predný lalok a mozgová kôra sa nespoja s prežívaním.

 

Za traumy môže zmätok v mozgu

Psychiater uviedol príklad staršieho dieťaťa v škole. Ak do chlapca niekto strčí, dieťa okamžite prudko vyskočí, pretože bude mať pocit veľkého ohrozenia. Môže sa správať impulzívne a nebude schopné reflektovať a regulovať rozhodujúci proces. Zložitosť vidí v tom, že ak neexistuje vzťah, v ktorom by bolo dieťa dlhodobo reflektované v mysli rodiča, ktorý nedokáže naplniť jeho emocionálne potreby, dochádza k toxickému pôsobeniu stresu na dieťa. Povedané neurologickým slovníkom, znamená to zánik istých okruhov v mozgu, ktoré sú zodpovedné napríklad za reguláciu emócií, či pozornosti v centrách hemisfér. Počas traumatizujúcich situácií prebieha vznik takých podnetov, ktoré mozog nemôže regulovať a tým zapája určité okruhy, ktoré sú evolučne vyvinuté v situáciách životného ohrozenia. Mozog traumatizovaného človeka vyzerá skrátka inak.

 

Základné druhy tráum, s ktorými sa môžeme stretnúť:

  • Komplexná trauma - dlhodobá, preto je nebezpečnejšia a nedá sa jej vyhnúť. Spôsobuje retraumatizáciu jedinca aj v dospelosti, napr. dezorganizovaná vzťahová väzba. Má vplyv na to, ako vyzerá mozog dlhodobo. Týranie sa uchová ako pamäťová stopa.
  • Jednorázová trauma - katastrofická udalosť v živote, ktorá má tiež možnosť zmeniť mozog človeka. Ten je však „plastický“ a vytvorí si alternatívne okruhy prežívania, ale ostane to v ňom ako traumatická spomienka.

 

Posttrauma- oslabený kontakt s vonkajšou realitou

Ako sa prejavuje komplexná trauma v bežnom živote? Psychiater v diskusii spomenul tzv. disociačnú reakciu. Mozog sa vybičuje na obrannú reakciu, ktorá je evolučne podmienená. Je to buď útek, alebo útok. Ak je však dieťaťu dlhodobo ubližované a niekto začne na takéto dieťa kričať alebo ho biť, na milisekudu akoby „zamrzne“. Mozog sa vybičuje na obrannú reakciu, ktorú možno popísať ako odpojenie sa od reality a pozeranie sa na seba akoby zvonku. Z dôvodu priveľkého strachu, nastáva strata kontaktu s realitou. „V neempatizujúcich vzťahoch sú deti v neustálom strese z toho, ktorí rodič vybuchne, alebo nebude prítomní,“ tvrdí Pöthe. V sociálnom živote nastávajú problémy s testovaním reality, lebo deti nebudú schopné v realite dobre vyhodnotiť rôzne situácie. Vnútorná realita splynie s tou vonkajšou. Nevedia presne určiť, či je to ich pocit, alebo realita.


Aj keď im ubližujú, chcú byť tyranom bližšie

Pöthe spomenul fakt, že dlhodobo týrané deti majú tendenciu byť pri vzťahovej osobe ešte bližšie, ale dieťaťu sa znova dostáva len týranie. Ako príklad uviedol matku, ktorá ma nespracovanú traumu z minulosti a prenáša to na dieťa, ktoré bude tiež dezorganizované, kvôli jej správaniu. Psychiater hovorí o predstieranej materskej láske. Niektorí rodičia skutočne nemajú radi svoje deti, ale jednoducho to kamuflujú. U človeka, ktorý má nespracované jazvy z vlastného detstva nastávajú momenty toho, čo sa im nedostávalo v detstve a čo nebolo regulované, je zároveň popreté. A preto taký rodič vo vzťahu s dieťaťom opakuje neempatické správanie, aké sa bolo jemu v detstve predkladané. Napríklad neutíšia vlastné dieťa, pretože majú pocit, že dieťa chce rodiča nahnevať. To sa týka matiek narcistických, depresívnych, úzkostných a  prestimulovaných.

 

Aké sú dôvody neempatizovania rodičov?

Bezpečné citové puto, najčastejšie s matkou, je základ zdravého vývoja. Emocionálne spojenie zanecháva v ľudskom vnímaní nezahladiteľnú stopu. Pre malé deti je vzťah s matkou skrátka ekvivalentom života. Aké sú neprajné okolnosti, kedy matka nie je emočne naladená na dieťa? Výskumy, sledujúce typ emočnej väzby cez generácie u matiek vo vzťahu so svojim rodičom, tiež matkou, prezrádzajú až 80-percentnú dezorganizovanú emočnú väzbu v ďalšej generácii so svojimi dcérami. „Existuje tu vysoká pravdepodobnosť, že matka nebude disponovať s touto schopnosťou so svojím dieťaťom v určitom veku, napríklad preto, lebo u nej nenastala regulácia,“ tvrdí Pöthe. Vysvetľuje to ako zníženú kapacitu pre empatiu, ktorá vznikla na základe toxického stresu, ktorý matka dieťaťa prežila vo svojom detstve. Tak nastáva nechcené opakovanie ranej skúsenosti v začarovanom kruhu ďalšej generácie.

 

Ako ďalšie stresové príčiny neempatizovania matky smerom k dieťaťu  uvádza:

  • keď nefunguje kvalitný partnerský vzťah;
  • rozpad rodinnej štruktúry;
  • nízky vekový rozdiel medzi deťmi - inak sú matky nutne preťažené;
  • lipnutie na dieťati - psychická a emočná závislosť;
  • smrť v rodine;
  • opustená slobodná matka.

 

 

Tu je potrebné dodať, že Pöthe tieto okolnosti považuje za možný stimul, v kombinácii s rodičovskou neempatickou výchovou vo vlastnom detstve. Samozrejme nehádže všetkých do jedného vreca. Automaticky neznamená , že tí rodičia, ktorí mali ťažké detstvo, budú neempatickí rodičia vlastným deťom. Psychológ dodáva, že sa to ale často stáva.

 

Neempatická výchova v dvoch extrémnych formách

Ak v rannejšom veku dôjde k predčasnému odpojeniu sa batoľaťa s mamou, môže to mať za následky neregulované úzkosti a depresie u detí. Prvý rok života, je podľa Pötheho dôležitý, aby bola matka privolateľná - bola k dispozícii dieťaťu a nedochádzalo k odlúčeniam. Podľa psychológa neempatická výchova neznamená len neprítomnú matku fyzicky, alebo psychicky a emočne, ale naopak aj matku, ktorá zahltí dieťa svojimi emóciami a nedovolí mu proces separácie. Takže dieťa nemôže na ňu myslieť, keďže je stále prítomná, tým nevzniká priestor pre vytváranie spomienok na ňu, napríklad cez predmety, ktorá dieťaťu môžu matku pripomenúť.

Pöthe si pri terapii úzkostných detí všimol, že práve okolo druhého roku dieťaťa je čas, kedy je dieťa pripravené skúsiť sa vzdialiť od mamy a preskúmať svet, ale keď sa k nej potrebuje vrátiť „natankovať“, vtedy nastáva problém, že mamička môže byť natoľko úzkostná, či depresívna, že si praje, aby sa už nevracalo, alebo úzkostná, že už ho nepustí. „Vo svojej terapeutickej praxi častejšie vnímam nie tú prísnu autoritatívnu výchovu, ale narcistickú. Sú to tie mamy, ktoré zahrnú dieťa sebou - svojimi potrebami a nedovolia, aby dieťa samostatne myslelo a samo cítilo.“

 

Foto: Bigstock

Neempatický rodič neznamená len, že je autoritatívny

Narcistická  matka si zakladá svoju hodnotu na základe materstva. Vyvodila si, že ONA je „hodnotná“, lebo má dieťa. Čo ale podľa psychológa predpokladá, že to dieťa je na nej závislé. Tu nastáva zaujímavý psychologický moment, kedy dieťa začne byť na matke v dôsledku prirodzeného vývinu menej závislé a podľa psychológa to pre matku značí ohrozenie. „Naučí ho, že sa od nej nemôže vzdialiť, oddeliť, odmieta ho, keď má samostatné myšlienky a cítenie. Pre matku je to signál, že v ten moment ju už nepotrebuje tak, ako ju potrebovalo. A dieťa je trestané za to, že sa oddelilo. To je však pre vývin dieťaťa obrovské nebezpečenstvo.“ tvrdí Pöthe.

 

Rodina je hra na vzťahy

„Vzťahom sa nevyhneme. Vždy budeme chcieť, aby nás mal niekto rád a aby sme mali my niekoho radi.“ Peter Pöthe často hovorí o výzve smerom k rodičom, aby nebrali výchovný proces príliš vážne vo svojich extrémoch. Vtedy strácame svoju uvoľnenosť a autentickosť. „Výchova je oidipovská hra, pretože sa v nej môžeme hrať v rámci vzťahov.“ Dieťa tak môže reflektovať svoju osobnosť v rámci interakcií otec – mama – dieťa – súrodenci. Prílišné zosobnenie vzťahov dieťaťa na matku, má za následok dvojrozmernú vzťahovú väzbu, ktorá len odráža, čo mama robí, alebo nerobí. „Na ceste k emočnému rastu, autonómii, sebaúcte a pocitu šťastia, deťom chýbajú autentické milujúce vzťahy, ktoré sú často nahradzované zvýšenou manipuláciou a kontrolou vo forme pevného objatia v doslovnom alebo prenesenom zmysle,“ píše na svojom blogu psychoterapeut. V rámci rodinnej výchovy často spomína slovo autenticita. Vyzýva rodičov, aby deťom vysielali jasné odkazy, ktoré sú vierohodné a ktoré rodičia naozaj cítia. „Ak sú rodičia neautentickí, čiže hrajú niečo iné, čo prežívajú, tak pre deti je to nezrozumiteľné a vysielajú tým falošné informácie o ich vlastných emóciách. To spôsobuje, že sa ich deti nevyznajú ani v sebe, ani v iných.“


Dieťa si musí byť isté, že ho máte radi!

Aký je podľa psychológa dobrý rodič? Možno Pöthe mnohých poteší. „Vyhýbajte sa predstave dobrého rodičovstva. Platí že dobrého musí byť jednoducho viac a frustrácie menej. Nestačí, aby dobré a zlé skúsenosti boli na rovnakej úrovni, lebo to zlé prevalcuje to dobré. Osloboďte sa, nemusíte byť perfektní, stačí, že budete dosť dobrí!“ Podľa neho rozčúlenie, krik a občasná neempatia neurčujú náš vzťah. Pretože vzťah dieťaťa smerom k rodičovi je viac dobrý, bezpečný, ako neistý. Preto nie sú potrebné časté rodičovské  výčitky, čo spôsobuje len úzkostný spôsob výchovy. Rodičom radí, aby radšej pracovali na sebe, aby sme boli viac spokojní vo vzťahu, ako otrocky sledovali to, či sme náhodou neboli veľmi prísni a neempatickí.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Výskum, Detskí psychológovia
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.