Články: Pre študentov
O projekte

 

Syndróm „dokonalého rodiča“

Jana Antalová
Autor článku
Ilustračná foto: Bigstock
  Ilustračná foto: Bigstock

Každý rodič chce, aby jeho výchova fungovala a bola efektívna. Niektorí sa snažia až natoľko, že túžia byť „dokonalými rodičmi.“

Detský psychológ a rodinný terapeut Dr. Kevin Leman vo svojej knihe Ako vychovať deti a neprísť o rozum rodičom hovorí:

Buďte vtákom, buďte lietadlom, ale nesnažte sa byť dokonalým rodičom!

Upozorňuje rodičov túžiacich po dokonalosti na 4 škodlivé spôsoby uvažovania, s ktorými sa vo svojej praxi stretával. Najčastejšie ich vídal vo veriacich rodinách a takých, kde prevládal autoritársky štýl výchovy. Tvrdí, že tieto 4 presvedčenia rodičov sú pre deti vo výchove doslova toxické:


  • Som majiteľom svojich detí
  • Som ich žalobca aj sudca
  • Moje deti nemôžu urobiť chybu
  • Som šéf a preto tu rozhodujem

 

1. Som majiteľom svojich detí

Pokiaľ podľahneme syndrómu dokonalého rodiča, vynakladáme na výchovu svojich detí takú usilovnú snahu, že sa pokúsime privlastniť si ich. Všetci rodičia by si mali pripomínať, že nie sú majiteľmi svojich ratolestí len preto, že ich dokázali priviesť na svet. Naše deti nám nepatria, nemáme sa snažiť vlastniť ich , panovať nad vzťahom, či pútať ich k sebe. Mylne sa domnievame, že konáme v rámci správnej výchovy to najlepšie. „Existuje síce rada autoritárskych rodín, v ktorých sa zdá byť dostatok lásky, v skutočnosti sa však jedná o osvietenú diktatúru,“ píše Leman.

Láska a vrelé vzťahy sú dôležité, ale k tomu potrebujeme aj znalosti. Žiadne dieťa nemá identickú osobnosť ako tie ostatné, preto neexistuje jedna komplexná príručka na výchovu. Úspešní rodičia sa učia od svojich detí. Skúšajú, experimentujú a spájajú výchovné metódy.

 

2. Som žalobca aj sudca

Leman tvrdí, že „deti majú prirodzený sklon hľadieť na otca a mamu, ako na neomylný súd najvyššej inštancie a chcú, aby im pomohli dosiahnuť to, po čom túžia. Často bývame v pokušení zakročiť, vyriešiť problémy našich detí a vysloviť spravodlivý súd.“

Prijímame rolu sudcu pri diagnostikovaní správania našich detí. Poznáte tie dobre známe vety, pri riešení súrodeneckých konfliktov: „Kto z vás dvoch začal?“ Hľadá sa vinník, čaká sa na trest, väčšinou sú potrestaní dvaja. V skutočnosti je potrestaný hlavne rodič. Vykonáte rozsudok a uznesenie. Len „dokonalý rodič“ sa hrá na sudcu a odcudzovaného vo výchovnom zásahu. Rodičia však nepredstavujú súdny dvor. Vytvárajú domov, v ktorom má byť povzbudenie, analýza konania a prijímanie pocitov detí.

Ponechajte deti čo najviac, aby sa učili na vlastných chybách. To ich prinúti uvažovať múdro a viesť k správnym rozhodnutiam, ktoré opäť preverí život sám.

 

3. Moje deti nemôžu urobiť chybu

A prečo nie? Mnoho rodičov žije v mylnej nádeji, že pokiaľ budú svoje potomstvo milovať celým srdcom, ich chovanie sa časom upraví samé. To však nestačí. Pokiaľ sa začnete považovať za dokonalého rodiča, chyba a omyly nepripadajú do úvahy. Dôslednosť sa zamieňa za prehnanú  prísnosť. Nutkavá potreba dokonalosti je zastretá možno obdobne nevyrovnanou výchovou v detstve rodičov, ktorú si často neprepoja so svojou minulosťou.

Rodina je však miesto, v ktorom je neúspech dovolený! Kde inde a s koho pomocou si môže dieťa vyskúšať pády, dopady a hľadať cesty z emočných labyrintov? Len v bezpečí svojho domova.

Rodičovstvo je naša celoživotná úloha, založená na spolupráci, nie na manipulácii podľa súkromných rodičovských predstáv. Máme pre vás výbornú správu: Vo výchove sa zaručene dopustíte chýb, rovnako ako sa ich dopustili vaši rodičia. Chyby jednoducho k životu a rodičovskej výchove patria, pretože ide o recipročný stav. Druhá rovnako podstatná správa znie: Môžeme si svoje chyby uvedomiť, priznať a poučiť sa z nich. Aj rodičia sú predsa ľudia.

 

4. Som šéf a preto tu rozhodujem

Mali ste niekedy nadriadeného, ktorého ste medzi kolegami nazývali prezývkou „Despota“? Aké pocity vo vás vyvolával? Zefektívnila nátlaková forma a vplyv strachu výkon na vašu prácu? Aj vy ste na svojej koži pocítili existenciu mocenského vzťahu nadradenia a podriadenia?

Problémom je, že rodičia naozaj toho vedia viac, ako deti, pretože tieto situácie už zažili. Dôsledky ich konania, ktorým ich učí sám život vám však pomôžu dieťa viesť a nie nad ním panovať. Učia ho viac nad ich konaním premýšľať. Tvrdé tresty obvykle vyvolávajú hnev a túžbu po pomste. Nahnevané dieťa sa toho veľa nenaučí. Pokiaľ trest vníma ako nespravodlivý, často sa uchýli k odplate, alebo sa začne hádať. Tým sa však spustí deštruktívny kolotoč.

 


Zdroj: Kevin Leman: Jak vychovat děti a nepřijít o rozum. Principy, jež učí sám život. Praha, Návrat domu, 2011, ISBN 978-80-7255-241-2

Čítajte viac o téme: Tresty pre deti
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.