Prečo majú deti strach a úzkosť z matematiky?

Matematika môže u detí spôsobovať až úzkosť. Ako sa prejavuje a prečo vzniká?

„Ach nie, zase matika!“ je jedným z typických povzdychov, ktoré možno počuť zo školských lavíc. Nejde však len o bežnú neobľúbenosť matematiky ako jedného z predmetov. Mnoho detí si k nej počas štúdia vybuduje strach, dokonca až úzkosť. Aké sú jej príčiny a prečo ju prežíva čoraz viac a viac detí?

Matematická úzkosť je viac ako neobľúbenosť

Matematická úzkosť je stav vnútorného nepokoja, ktorý sa objavuje ako odpoveď na tzv. matematické situácie. Sú to situácie, ktoré súvisia s možnosťou ohrozenia sebahodnotenia v dôsledku matematického neúspechu. Typické situácie sú napríklad počítanie príkladov pred tabuľou, písomka, počítanie príkladov na domácu úlohu, povinné matematické olympiády a pod. Matematická úzkosť je ďaleko viac ako len nechuť a neobľúbenosť tohto predmetu. Je to skutočný problém, ktorý blokuje pracovnú pamäť žiakov a spúšťa cyklus vyhýbania sa matematike, nízkeho výkonu a strachu zvládať výzvy. O matematickej úzkosti hovoríme vtedy, keď sa u dieťaťa (alebo aj dospelého) vyskytujú zafixované pocity strachu, závratov, nevoľnosti a mnohé ďalšie fyziologické prejavy, už len pri spomienke na matematiku. Takáto úzkosť má viacero podôb. Patrí sem napríklad pasivita na hodinách matematiky či nesústredenosť, ktoré môžeme označiť ako mierny stupeň matematickej úzkosti. Ďalšou možnou podobou tohto fenoménu je častá absencia na hodinách matematiky. A tou najzávažnejšou podobou je fóbia. Ak sa u dieťaťa vytvorí fóbia voči matematike, je možné, že ho bude sprevádzať celým jeho štúdiom a navyše bude zasahovať aj do učenia sa iných predmetov a môže byť prítomná až do dospelosti.

Prečo sa matematická úzkosť rozvinie?

Matematická úzkosť začína často pomaly a postupne. Na začiatku hovoríme o matematickom strese. Ten sa postupne vyvíja do negatívnych očakávaní od samého seba, ktoré pochádzajú hlavne z matematických stereotypov, negatívneho prístupu rodičov, častého a pravidelného zlyhania v matematike či nepochopeniu matematických konceptov. Príčinou je ale aj strach z robenia chýb. Veľa učiteľov učí matematiku spôsobom, aby sa deti učili vzorce a výpočty naspamäť. Učitelia potom deťom tvrdia, že ak sa to nevedia naučiť, jednoducho na to nemajú kapacitu. U detí sa tak vytvára matematická úzkosť, ktorá ich sprevádza celým štúdiom. Mnohí autori tvrdia, že väčšinou pochádza matematická úzkosť práve zo situácií, v ktorých je žiak konfrontovaný s matematikou a v dôsledku toho prežíva nedostatočnú sebadôveru. V spoločnosti prevláda názor, že dieťa dedí matematické nadanie. Teda, že schopnosť riešiť matematické úlohy a v tomto predmete uspieť, je dedičná. Psychologička Carol Dwecková tiež potvrdzuje, že v spoločnosti panuje názor, že v predmete matematika majú šancu uspieť iba „múdre deti“. Dopĺňa to aj tým, že ľudia si vo všeobecnosti myslia, že slabšie deti nie sú schopné dobehnúť v matematike tie, ktorým sa tento predmet učí ľahko a bez problémov. Vo svojej práci táto uznávaná psychologička dokonca píše, že práve učitelia a rodičia spomínaných detí utvrdzujú deti v tom, že na matematiku „ nikdy mať nebudú“.  Uvádza, že mnoho vysokoškolských profesorov hovorí o matematických vlohách. Istý vysokoškolský profesor na úvodnej hodine svojim žiakom povedal: „Ak sa vám to nezdá ľahké, tak sem nepatríte“ (Murphy, Garcia, Zirkel; podľa: Dwecková, 2016).  Netreba sa teda čudovať, že mnoho žiakov boj s matematikou a jej úskaliami vzdá hneď na začiatku, keďže necíti žiadnu podporu a hlavne z každej strany počúva, že svojím neúspechom v matematike sa trápiť predsa nemusí. Veď v matematike nemôže byť dobrý každý. To je ale veľký omyl. Viacerí odborníci a ich výskumy to rázne odmietajú. Matematické schopnosti zdravého človeka a všeobecne jeho postoj k matematike je otázkou jeho skúseností, ktoré sa začínajú zbierať a ukladať už od úplného začiatku - od narodenia. Veľká priekopníčka v danej oblasti, profesorka matematiky na Stanfordovej univerzite, Jo Boalerová napísala na danú tému knihu Matematické cítenie, kde sa snaží svetu, spoločnosti, rodičom a aj samotným učiteľom dokázať, že matematiku zvládne každý. Dôležité je len zmeniť prístup.

Autori Hadfield a McNeil (1994) rozdeľujú príčiny matematickej úzkosti do troch oblastí. Prvým zdrojom sú faktory prostredia. Patria sem rôzny negatívne skúsenosti v triede, nátlak na žiaka zo strany jeho rodičov, poprípade tlak od vyučujúceho tohto predmetu. K faktorom prostredia neodmysliteľne patrí aj nevšímavosť a neochota učiteľa venovať sa žiakom, ktorí učivo nerozumejú, či napríklad strnulý a jednotvárny prístup k výučbe tohto predmetu. Intelektový faktor uvádzajú autori ako príčinu druhú. Intelektový faktor pozostáva z toho, že učebný štýl konkrétneho žiaka nezodpovedá štýlu vyučovania matematiky a taktiež sem patria žiakove postoje voči tomuto predmetu („Matematika je úplne zbytočný predmet.“). Posledným z faktorov, ktoré sú možnou príčinou vzniku matematickej úzkosti u žiakov sú ich osobnostné faktory. Zahŕňajú pochybnosti dieťaťa o sebe, strata dôvery vo vlastné matematické schopnosti v dôsledku častého neúspechu. Odmietanie aktivity je príkladom, kedy sa dieťa odmieta pýtať, keď niečomu nerozumie, bojí sa strápnenia, hanbí sa, že ono „jediné“ tomu nerozumie. K osobnostným faktorom môže patriť aj pohľad na matematiku ako na výlučne chlapčenskú záležitosť, čo môže u dievčat vzbudzovať dojem, že aj keď sa budú akokoľvek snažiť, nedokážu uspieť. Keď to ale zhrnieme, matematická úzkosť a jej vznik je určite kombináciou viacerých zo spomenutých faktorov.

Je naozaj matematika len pre chlapcov?

Nechuť a strach z matematiky sa často prejavuje aj v dospelosti. Zvykne pretrvávať aj dlho po tom, čo dieťa opustí lavice základnej či strednej školy. Častokrát súvisí matematická úzkosť napríklad aj s tým, aké profesie si volia chlapci a aké dievčatá po dokončení vysokej školy. Platí, že v spoločnosti sú veľké rozdiely práve v preferencii špecializácie. Vo väčšine humanitných a spoločenskovedných odborov môžeme vidieť skôr dievčatá či ženy, naopak vo vedeckých a technických odboroch skôr chlapcov alebo mužov. Rovnako to platí aj na základnú školu. Keď sa dievčat opýtate na ich obľúbený predmet, odpovedajú negatívne voči tým, ktoré súvisia s matematikou. Výskumníci sa teda zamysleli nad tým, čo spôsobuje preferenciu predmetov medzi žiakmi na základnej a strednej škole, pretože zistili, že preferencia týchto predmetov súvisí s výberom zamestnania v budúcnosti. Jedným z kľúčových faktorov, ktorý sa počas výskumu ukázal ako relevantný, bola práve matematická úzkosť.

O rozdieloch v prežívaní matematickej úzkosti je dôležité hovoriť najmä preto, lebo väčšina výskumov realizovaných v tejto oblasti poukazuje na to, že dievčatá skórujú v prežívaní tohto druhu anxiety vyššie ako chlapci. Zaujímavú štúdiu v tejto oblasti realizovali výskumníci Goetz, Bieg, Ludtke, Pekrun a Hall (2013). Vo svojom výskume sa zamerali na významné oblasti súvisiace s matematickou úzkosťou. Prvou bolo overenie tvrdenia, či dievčatá naozaj skórujú v matematickej úzkosti vyššie ako chlapci. Druhou oblasťou výskumu bolo skúmanie, či v situácii, kedy dievčatá píšu test z matematiky, prežívajú taktiež väčšiu matematickú úzkosť ako chlapci. Poslednou časťou ich výskumu bolo odhalenie dôvodov, prečo vôbec rozdiely v tejto oblasti existujú a prečo sa o nich oplatí hovoriť. Výskumníci spolupracovali s približne 700 žiakmi 5. - 11. ročníka v Nemecku. Výsledky, ku ktorým sa dopracovali, sú naozaj zaujímavé. Autori zistili, že dievčatá sú voči matematike všeobecne úzkostnejšie ako chlapci. Avšak keď bola otázka položená počas konkrétnej písomky alebo hodiny matematiky, dievčatá aj chlapci prežívali úzkosť rovnako. Dokonca v tomto momente bola ich úroveň prežívania úzkosti pomerne nízka. Čo je teda za tým? Podstatou nie je matematický výkon ako taký, pretože chlapci aj dievčatá podali rovnako dobrý výkon počas výskumu, ktorý autori realizovali. Rozdiel medzi chlapcami a dievčatami je v tom, ako sa na matematiku pozerajú, aký majú na ňu názor či aký k nej zastávajú postoj. Chlapci hovorili o svojich schopnostiach v matematike omnoho pozitívnejšie ako dievčatá, z čoho vidno ich nižšie prežívanie matematickej anxiety. To potvrdzuje aj názory odborníkov ktorí hovoria, že základným aspektom strachu a úzkosti z matematiky je práve nízka sebadôvera a viera vo vlastné schopnosti. Keď to zhrnieme, matematická úzkosť nie je jediný dôvod ktorý vedie k tomu, prečo si chlapci vyberajú matematické odbory a dievčatá sa mi, naopak, vyhýbajú. Dôležité je najmä to, aby sa úzkosť voči matematike u žiakov zastavila už úplne na začiatku, aby ich to negatívne neovplyvnilo pri výbere ich budúceho povolania.