Články: Pre študentov
O projekte

 

Aké sú to "nevychované a drzé" deti?

Darina Vranová
Autor článku
  

Bigstock

Už som toho popísala vo svojich blogoch o mojom impulzívnom dieťati a mojej snahe porozumieť mu mnoho. Snažím sa o to každý deň nielen voči nemu, ale aj deťom jemu podobným v škole, kde učím. Vydala som na túto tému dokonca i knihu Škriatkovia pomáhajú deťom. V detstve, keď synova impulzivita gradovala, stretávala som sa s poznámkami typu „je drzý a nevychovaný“. Raz mi boli povedané do očí, inokedy sa šírili poza mojím chrbtom. Cez facebook som spoznala skupinu rodičov hyperaktívnych detí, ktorí si prechádzali a prechádzajú podobnými poznámkami od ostatných ľudí, takže poznám tieto starosti rodičov dokonale aj zo skúseností iných.

Vzťah s vlastným dieťaťom som zvládla. Dnes je krásny, otvorený a vzájomne úctivý. Keď si čítam diskusie k témam, ktoré sa dotýkajú ADHD detí, často sa v nich vyskytujú slová „drzé a nevychované. Dokonca som tam postrehla otázku: „Čo to vlastne nevychované dieťa je?“ Táto otázka zaujala aj mňa a začala som byť zvedavá na názory k tejto téme. A na čom sa ľudia zhodli?

V jednej internetovej diskusii priznali mamičky, že pred narodením vlastného dieťaťa odsudzovali určité správania u detí. Keď však po narodení svojich detí začali vidieť prejavy, ktoré ešte nedávno samy odsudzovali, bolo to pre ne veľmi frustrujúce. Zhodli sa, že môžu mať čo najväčšiu snahu, vždy ich bude niekto posudzovať, kto tú istú situáciu nikdy nezažil na vlastnej koži. Podľa ich ďalších názorov každý vidí pod týmto pojmom niečo iné a len zriedkavo je to ozaj správne označenie, pretože za nevychované dieťa totiž často druhí odsudzujú aj dieťa, ktoré sa nejako vymyká  predstavám iných o ideálnom dieťati. Deti, ktoré skutočne majú rôzne poruchy ako ADHD alebo sú len impulzívnejšie či temperamentnejšie ako tie ostatné. Na akých znakoch sa zhodla väčšina ľudí, ktorých názory som si vypočula a prečítala?

 

Väčšina ľudí pokladá za „nevychované dieťa“ také, ktoré napríklad:

-nedá hračku inému dieťaťu (No čo ak je tak zaujaté hračkou, že nemusí ísť o jeho lakomosť, ale potrebu užiť si tú hračku čo najviac?)

 

-hádže sa na ulici na zem (No čo ak ešte s ohľadom na svoj vek a najmä v období vzdoru nechápe, prečo určité veci nemôže robiť alebo mať, pretože ešte nie je oboznámené s určitými obmedzeniami, ktoré k nášmu životu patria a vtedy sa učí poznávať hranice?)

 

-odvráva ( No čo ak má pocit, že jeho pocity, potreby a názory nie sú brané vážne ani rodičmi, učiteľmi a inými dospelými, ale ignorované a touto komunikáciou zvyšuje tlak na naplnenie týchto potrieb, ktoré obsahujú sebavyjadrenie, sebarozhodovanie, emocionálne vyjadrenie, samostatnosť?)

 

-bije sa ( No čo ak je to jeho posledná možnosť, pri ktorej upozorňuje na potrebu byť pochopeným a toto konanie je už iba ukážkou bezmocnosti, keď ostatné jeho volania o pomoc zlyhali?)

 

-neváži si svojich rodičov, učiteľov a iných dospelých  (No čo ak zažíva nedôveru k svetu dospelých, ktorí jeho potreby a konanie nepochopili vždy správne, preto získava postoj, že dospelí ľudia mu nerozumejú, ignorujú a ubližujú a jeho problematické správanie je volaním o porozumenie a blízkosť?)

 

-nezdraví (No čo ak sa zdraví len tým, ktorí pristupujú k nemu s rešpektom, alebo bolo len zahĺbené do nejakého rozhovoru alebo myšlienok a dospelého si nevšimlo? ).

 

- používa často vulgarizmy ( Len sa pozrime na futbalové zápasy, piesne raperov, kde sa tieto silné výrazy používajú vo veľkej miere a používajú ich dospelí. Deti napodobňujú správanie, pretože si myslia, že ak to robia dospelí, je to pravdepodobne akceptovateľné správanie.)

 

Určite by si tu každý z vás vedel doplniť ešte niečo navyše, čo považuje za „nevychované a drzé“ správanie. Toto bolo len zopár tých najčastejších.

 

Deti reagujú na to, čo vidia v spoločnosti

Očakávame od deti, aby boli dokonalé, no sami sa tak nesprávame.  Aké  vzory im denne poskytujeme?

 

-Negatívne správy v televízii ich učia, že svet je nebezpečný, treba byť v strehu a učiť sa brániť.

 

-Reality show ich učia, že si nevážime ľudí, pretože tieto relácie sú plné ľudí, ktorí tam verejne prezentujú svoje emócie, prípadne ich tam neovládajú. Lenže tieto relácie sú určené skôr na pobavenie, a preto aj táto veľmi dôležitá súčasť ľudského života -emócie- je tam v podstate určená k výsmechu. Ďalej posudzujeme a odsudzujeme ľudí a ich konanie v týchto reláciách, a tak deti vidia, že posudzovanie, odsudzovanie je bežné.  Znižujeme tým na ich stupnici ľudskosti význam  súcitu, rešpektu, tolerancie  a úcty k druhým.

 

-V  školách môže porovnávanie a vyzdvihovanie žiakov  „poslušných, šikovných a  „jednotkárov“ spôsobovať medvediu službu, pretože vyvolávajú závisť u tých druhých „neposlušných, nešikovných a nejednotkárov“. To je už krok k nedorozumeniam, z ktorých vyplýva porovnávanie a vzájomné psychické alebo fyzické ponižovanie medzi deťmi. Učíme ich týmto povyšovať sa a podceňovať iných ľudí.

 

-Ďalej je veľmi problematickou oblasťou v školách sú hyperaktívne deti, ku ktorým si školský systém len ťažko hľadá vzťah. Tieto deti sú ťažko prijímané. Niektorí učitelia poukazujú na ne najmä negatívne. Ich impulzivitu berú často ako drzosť a nevychovanosť, a preto správanie týchto detí ostáva stále nepochopené. Ostatné deti však preberajú postoje dospelých a pri týchto postojoch učiteľov nerozvíjajú rešpekt, toleranciu, pochopenie konaniu týchto detí a aj iných detí, ktoré sa vymykajú predstavám spoločností a školského systému.

 

-V spoločnosti sa viac prezentujú materiálne veci. Vidíme to v reklamách, v snahách ľudí a najmä tých mladých mať čo najviac peňazí, aby mohli ohurovať tým, čo vlastnia. Materiálne hodnoty si spájajú s hodnotou človeka a kto má menej, je podľa nich automaticky menej hodnotný. Duchovné hodnoty nie sú tak prezentované a len hlad po nich núti ľudí, aby ich vyhľadávali v knihách, kurzoch či vo svojom samostatnom osobnostnom hľadaní.

 

-Vyplavuje sa na povrch korupcia a takisto prostriedky na jej ututlanie a týmto im poskytujeme príklad toho, že manipulácie a nečestnosť vyhrávajú nad spravodlivosťou.

 

-Na pracoviskách sa rieši mobbing a bossing, ktoré sú ťažkou psychicky náročnou skúškou, ktorá oberá ľudí o psychické aj fyzické sily a spôsobuje dokonca choroby. Týmto ukazujeme neúctu k ľudskej osobnosti a boj o moc.

 

-Na internetových diskusiách vidia rýchle a povrchné úsudky, vďaka ktorým sa tam rozpútavajú nepríjemné spory medzi ľuďmi, ktorí sa v živote nevideli a anonymita im pridáva na slovnej agresii. Týmto im ukazujeme konanie plné posmeškov, zhadzovania, bez tolerancie a rešpektu k názorom iným.

 

-V politike neskôr vidia najmä ľudí, ktorí majú ostré lakte a to že je možné sľubovať a svoje sľuby beztrestne neplniť. Ďalej vidia konfrontácie, ktoré neobsahujú úctu k protivníkovi, ale posmešné arogantné poznámky. Neučíme sa ich konfrontovať s rešpektom k názorom iného a diskutovať konštruktívne.

 

Rodičia nevychovaných detí si tiež nesú svoj kríž

V tejto dobe vidím aj rodičov tých tzv. nevychovaných detí skôr ako obete, pretože každý potrebuje v spoločnosti prežiť a cítiť, že má nejakú hodnotu a takisto cítiť nejaké bezpečie, ktoré nám bohužiaľ súčasná situácia neposkytuje. Skôr učí ľudí existovať postojom „kto z koho“, vyvyšovať sa, útočiť a odsudzovať alebo sa podriadiť aj napriek nedôstojným podmienkam.

Keď sa pozeráme iba na povrch, niektoré deti sú naozaj problematické a niektorí rodičia ťažko zvládajú výchovu. Ale aj za týmto ich správaním a „domnelou neschopnosťou“ musia byť dôvody.  Väčšinou títo rodičia zažili detstvo, ktoré obsahovalo najmä nátlak či už nepriamy alebo spojený so slovnou či fyzickou agresiou. Alebo prežili detstvo spojené s prístupmi, ktoré obsahovali chlad, ľahostajnosť, odstup. Ich rodičia prežívali to isté a ich tiež. Ide o kolobeh, ktorý môže ukončiť len ten rodič, ktorý je vnútorne silný. V dospelosti si totiž rodičia prenášajú naučené prístupy ďalej do výchovy svojich  detí.  Pretože to,  čo sme prežili, je v nás natoľko zakorenené, že to chce obrovskú silu sa vymaniť zo starých videných a neskôr naučených vzorcov správania. Iní rodičia, ktorí sa nezmierili s prístupmi, ktoré zažili v detstve, si vytvorili iný postoj. Aby nespôsobovali svojmu dieťaťu zranenia, ktoré si v sebe nesú, prejdú do ďalšieho extrému, že nechcú deťom ublížiť a nenastavujú hranice.  V oboch prípadoch riadia konania rodičov vnútorné zranenia, ktoré už spôsobujú nižšiu sebaúctu. Vďaka nízkej sebaúcte a vnútorným zraneniam  majú strach pred tlakom spoločnosti alebo školského systému, viac tlačia na deti, alebo ich neprimerane chránia. Pamätajme na to, že pri vzájomnej nedôvere aj „dobre mienené rady“ voči týmto rodičom môžu vyznieť ako poukázanie na ich neschopnosť, vďaka čomu zneistejú viac a budú útoční alebo sa viac stiahnu. Aj rodičia detí, ktoré  nereagujú podľa ich predstáv, pretože majú  špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby, na začiatku mali tie najlepšie úmysly. Potom však prežívajú veľkú neistotu.  Ich prvé kroky vo výchove  vedú  cez bezmocnosť, prijatie situácie k aktivitám vedúcim k tomu, aby ich dieťa bolo začlenené do školského systému rešpektujúcim spôsobom. Nielen rodičia s vnútornými zraneniami či  rodičia s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacimi potrebami prežívajú neistoty. Prežívajú ich aj rodičia s tzv. bežnými deťmi. Výchova je na začiatku neznámou cestou, kedy spoznávame seba a dieťa a učíme sa vzájomne sa prijímať, rešpektovať, počúvať a najmä komunikovať. Každý koná tak, ako v tej dobe najlepšie vie vďaka skúsenostiam, ktoré má.

 

Myslíme si, že keď  rodičov odsúdime,  spôsobíme zmenu?

Zmena môže nastať jedine v tom, keď začnú pracovať na svojich zraneniach z minulosti, na rozvíjaní svojej sebaistoty a hľadaní efektívnej komunikácie s deťmi, aby získavali naspäť svoju vnútornú silu.  Práca na vnútorných zraneniach vyžaduje od ostatných, ktorí chcú týmto rodičom pomôcť,  nehodnotiaci, vnímavý a súcitný postoj so snahou porozumieť. K vnútornej sile  patrí postoj- byť sám sebou. Vtedy, keď sa nebojíme byť sami sebou, vnímame všetko bez filtrov názorov iných a vlastných strachov. Vážime si sami seba, vážime si iných a preto hranice určujeme prirodzene.  Svoje chyby a ani chyby detí neberieme ako vlastnú tragédiu, ale ako svoju potrebu a potrebu u detí  skúmať podmienky okolo seba a to predpokladá aj neúspechy. Ak sme našli vnútornú silu, vieme stáť aj pri deťoch s ich nepríjemnými následkami. Pri  prežívaní ich nepríjemných následkov a prechádzaním nimi stojíme pri deťoch namiesto toho, aby sme ich súdili. Ak máme nízku sebaúctu, máme strach z názorov iných, preto sa správame k deťom bez rešpektu k tomu, ako vnímajú ony, čo cítia ony a viac sa snažíme na deti tlačiť podľa predstáv ostatných, čomu sa búria. Odstúpime od vzťahu s nimi, aby sme sa zapáčili iným, čo deti vnímajú veľmi citlivo a ich vzbury sú logickým následkom a nie nevychovanosťou.

Veľa tzv. „zlých rodičov a nevychovaných detí“ sú nepochopení rodičia a nepochopené deti. Niektorí  rodičia  majú  deti so silnou osobnosťou. Tieto deti majú  silu  postaviť sa proti veciam, ktoré vnímajú ako nezmyselné, nerešpektujúce a necitlivé. Ak ich autority najmä v škole nechápu, považujú ich  za nevychované a drzé, ich rodičia majú 2 voľby- môžu za svojimi deťmi stáť alebo sa postaviť proti nim. Niektorí sa postavia za svoje deti, pretože chápu, že problematickým správaním reagujú na podmienky, ktoré nevyhovujú ich osobnosti, a preto nejde o nevychovanosť. Potom môžu byť považovaní za zlých rodičov. Druhá možnosť je, že na deti so silnou osobnosťou môžu tlačiť zo strachu z odsúdenia spoločnosťou, školským systémom. Tým však strácajú kontakt s vnútorným svetom dieťaťa a doma budú zažívať výbuchy v podobe rebelovania silného dieťaťa. A to tiež nie je nevychovanosť. Ako vidíme, tieto dve slová „nevychované a drzé dieťa“ sa dajú aj zneužiť. Myslím si, že keď budú ľudia rozvíjať svoju vnútornú silu, budú sa vedieť postaviť za súcit, rešpekt, porozumenie deťom, pretože budú zbavení vonkajšieho manipulujúceho či ovládajúceho tlaku.

 

Všetci potrebujeme bezpečie prostredníctvom toho, že sme prijímaní, rešpektovaní, pochopení, že je venovaná pozornosť našim pocitom, potrebám, myšlienkam. Dôležitá je komunikácia, v ktorej dáme každému najavo rešpekt, v ktorej sa zaujímame o život toho druhého, jeho potreby aj pocity. Takisto ide o komunikáciu, v  ktorej   čo najasertívnejším spôsobom vyjadríme svoje hranice a pocity z konania toho druhého, keď presne pomenujeme, čo nám vadí. Ak deti len onálepkujeme, že sú drzé a nevychované a rodičov, že sú neschopnými, všetky stránky ich osobnosti sme zhrnuli do jednej negatívnej, čo je nepravdivé a nereálne. Každá osobnosť má veľa stránok, a preto táto komunikácia je len povrchným a jednostranným posúdením javu a zároveň obsahuje odmietanie a nedostatok hlbšieho pohľadu. Nemusíme ospravedlňovať negatívne konania. Samozrejme že musíme upozorňovať na to, čo ubližuje ľudskej dôstojnosti, ale pozerajme aj pod  povrch. Pozerajme do hĺbky, viďme ďalších vinníkov- podmienky súčasnej spoločnosti v celkovom kontexte. Preto nezabúdajme aj na súcit a prácu na komunikácii, ktorá obsahuje rešpekt. Nevieme, čo ten druhý zažil a ako ho minulé okolnosti sformovali na tvrdšieho človeka. Ďalšie tvrdé prístupy utvoria okolo jeho srdca ešte tvrdšiu škrupinu, vďaka ktorej sa bude brániť ešte viac. Tento človek nie je sám sebou, iba sa naučil, že súčasná situácia v spoločnosti a vzťahy medzi ľuďmi mu neposkytujú bezpečie, a tak ako je to aj v prírode, je zameraný na sebaobranu. Ako je vidieť, bez vnútornej sily a sebaistoty sme stratení a preto je dôležité vychovávať deti tak, aby sme rešpektovali ich pocity, potreby, názory, pochopili ich konanie, hranice nastavovali s rešpektom a nie zhadzovaním a učili deti  rozumieť aj ľuďom v ich okolí. Byť sám sebou a dovoliť to druhému je možno liekom na súčasnú situáciu, a preto je tak dôležité pracovať najmä na sebe v smere porozumenia sebe a porozumenia  ostatným. Aj reforma školského systému by mala byť zameraná na túto pravdu. Dovoľme deťom byť samými sebou, skúmajme ich potreby, rešpektujme ich pocity a názory, nezhadzujme ich, rešpektujme každú inakosť a tak ukážeme súcit, toleranciu, rešpekt, čo v súčasnej dobe tak chýba. Rešpektujme rovnako aj rodičov, komunikujme s nimi s porozumením. Kto dostáva rešpekt, vráti ho. Reforma môže začať len vnútri každého z nás a nie len obmieňaním rôznych vonkajších okolností a vecí.

 

 

Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.