Články: Pre študentov
O projekte

 

O čo prichádzame, ak vidíme chyby iba v tom druhom?

Darina Vranová
Autor článku
  

Bigstock

Všimla som si, že články, ktoré sa venujú citlivým témam, majú veľa lajkov a  súhlasných či nesúhlasných komentárov. Je  dobré, že vyvolávajú diskusiu, pretože vďaka diskusiám je každému umožnená  možnosť vyjadriť sa a vysvetliť svoj názor, a tak majú možnosť ostatní vidieť určitú  tému aj v inom svetle. Tieto diskusie však majú aj jednu nepríjemnú stránku,  je v nich často mnoho obviňovania. Prečo vlastne hľadáme chyby a vinu vždy iba v tých druhých?

Keď niečo nefunguje, často hľadáme chyby či vinu  v tých druhých. Sama som si týmito postojmi prechádzala a viem to pochopiť. Vo svojom živote som však z týchto postojov chcela vystúpiť, pretože neprinášali komunikáciu, ktorá by obsahovala rovnosť.

 

Pochopila som tieto dôležité veci:

-Ak  viním a hľadám chyby vo vzťahoch v tých druhých,  povyšujem sa.

 -Ak hľadám chyby iba v tých druhých, nekonám spravodlivo, pretože ignorujem svoje chyby. Zbavujem sa možnosti vidieť ich, aby som mohla na nich pracovať a rozvíjať svoju osobnosť. 

-Mrhám komunikáciou vo forme obviňovania naprázdno, pretože keď viním, útočím. Keď útočím, ľudí od seba odháňam a nemôže prísť k dohodám a komunikácii, ktorá by obsahovala zmierenie.  Napádam dôstojnosť druhého človeka a on bude strácať potrebu so mnou komunikovať, pokiaľ bude cítiť vnútorné rany vzniknuté obviňovaním.

-Obviňovanie a hľadanie chýb iba u tých druhých  úspechy nikdy neprinášalo, neprináša a prinášať nebude. Pozornosť totiž nie je nasmerovaná na podmienky, v ktorých sa nejakým spôsobom prehliada skutočná podstata problému a  ktorá je skutočným vinníkom. Pozornosť je namierená na človeka, ktorý je väčšinou obeťou filozofie spoločnosti a nejakého systému. Väčšinou sa skutočné podstaty problémov ukrývajú v hĺbke a dôvodov, ktoré ich vyvolávajú, je mnoho.

 -Ak mám chuť hľadať chyby v ostatných a  viniť iných, problém je takisto vo mne.  Problém je v mojom vlastnom obmedzenom prijímaní osôb, pri  ktorých cítim vnútorný konflikt.  Môj vnútorný konflikt vzniká tým, že tieto osoby narúšajú moje zóny pohodlia, pretože ich správanie nezapadá do mojich predstáv a obviňovaním rozvíjam tlak na to, aby do mojich predstáv zapadli. Tento postoj nevypovedá veľa o mojej vnútornej sebaistote, tolerancii a rešpekte k statným.

- Ak hľadám vinu, hádžem zodpovednosť  za problém vždy na tých druhých. Problém nemôže existovať len na jednej strane, je súhrnom viacerých podmienok, ktoré prestali vyhovovať jednej, druhej alebo viacerým stranám.

-Ak viním druhých, niekedy to ukrývam za „dobré“ úmysly.   Sú však moje úmysly „dobré“, ak chcem  meniť niekoho nasilu  v dobe, keď nie je pripravený na zmenu svojich postojov a ak je tiež presvedčený o tom , že má pravdu?  Moje „dobré“ úmysly sa týmto spôsobom premenia na boj o moc.

- Keď mierim prstom či svojím jazykom v podobe útočných slov, ako keby som mieril zbraňou a väčšinou podvedome očakávam zvaľovaním viny  súhlas so svojimi názormi. Ako sa to však dá, keď mierim zbraňami v podobe namierených prstov a útočných slov na ľudskú bytosť?  V podstate ju vyľakám a donútim utiecť či útočiť.

 

Ako je vidieť, obviňovaním nezmeníme nikoho. Táto komunikácia neobsahuje toleranciu, rešpekt, súcit. Sme zameraní len na seba. Toleranciu, rešpekt, prijímanie a súcit však v sebe už máme.  Tlak systému, v ktorom žijeme, tieto vlastnosti v nás potláča. Ľudia potrebujú žiť  spoločne s ostatnými. Potrebujú byť prijatí spoločnosťou. Keďže som učiteľka, vyjadrím sa ku školskému systému a k rodičom, ktorí majú tie „iné“ drzé, nevychované, hyperaktívne a lenivé deti. Tieto deti možno také nie sú, ale odmietajú sa prispôsobiť systému, ktorý nenapĺňa ich potreby. Vzniká problém, keď dané podmienky prestávajú vyhovovať jednej, dvom či viacerým stranám (deťom, rodičom, učiteľom).   Systém stanovuje najmä testy, ktorými si deti potrebujú prejsť a zabúda na rozvíjanie tej prirodzenej ľudskej stránky, ktorú tvoria pocity, emócie, potreby, otvorenosť, zvedavosť, kritickosť, tvorivosť...atď. Ide o stránky, ktorých ignorovanie spôsobuje tlak, napätie a stres v školskom systéme.  Keďže sa zaujímam o sebapoznanie, tu sa vyjadrím k tejto stránke. Na hodinách totiž prichádza aj k situáciám, ktoré patria k pocitovej, emocionálnej a vzťahovej stránke. Ide o situácie, v ktorých sa deti pýtajú pomimo témy, keď niekedy prichádzajú k slovu emócie, ktorými deti priamo či nepriamo dávajú najavo obavy, úzkosti  a neistoty. Sem musím priradiť aj  hnev na spolužiakov ,najmä na tých „živších“, ktorí svojou zvedavosťou a otvorenosťou narušujú predstavu pripravenej hodiny, na ktorej sa nepočíta so spomenutými situáciami.

 

Keby nebolo predurčených predstáv, akoby sa deti mali správať, koľko emócií hnevu  a obviňovania by ubudlo? Keby sme sa tieto nepredvídateľné situácie v podobe emócií, zvedavých otázok, nedorozumení naučili brať s nadhľadom a riešili hneď na hodine formou sebapoznávacích vysvetlení, deti by sa cítili viac v bezpečí a učili by sa niečo o sebe, vzťahoch a konkrétnej téme.  Cítili by záujem o svoju prirodzenú ľudskú stránku  a my by sme prestávali hľadať vinníkov. Deti sa  radšej učia, ak sa cítia v bezpečí. Ostatné  deti by nemali potrebu tie „živšie“ deti, ktoré nezapadajú do tradičných škatuliek,  doma označovať ako „ zlé“ deti.  Pretože v škole by sa  učili vzájomne si  rozumieť. Koľko situácií by ubudlo, v ktorých mierime prstom na niekoho a vyrábame vinníkov. Ako vinníci by ubudli aj rodičia týchto detí, pretože by sme sa učili ich deťom rozumieť a rodičovské združenia by prebiehali formou rozhovorov, ktoré by boli zbavené útočných poznámok a boli by plné rešpektu k deťom aj ich rodičom. Rodičia by sa uvoľnili a nemali by potrebu sa brániť či útočiť.  Rodičia väčšinou chodia na rodičovské združenia s obavami a tento postoj je už základom komunikácie, ktorá bude obsahovať útek- rodič sa bude hanbiť, bude si sypať popol na hlavu pred učiteľom, alebo bude v napätí a pripravený reagovať útočne. Nemôžeme sa im vtedy čudovať, aj oni majú svoju dôstojnosť a svoje dieťa poznajú z iných stránok, ktoré môžu učiteľovi uniknúť.

 

Deti sa vraj nechcú učiť, je na ne kladených málo nárokov. Ďalšie myšlienky, ktoré obsahujú obviňovanie a hľadanie chýb u detí.  Toto sú myšlienky dospelých, to nie sú myšlienky detí. Hľadáme chybu a vinu len na jednej strane – u detí, ktoré sú prirodzené a prirodzene reagujú na podmienky, v ktorých žijú. Nepretvarujú sa.  Deti sa svojím nezáujmom  bránia niečomu, v čom sa necítia dobre. Takže problém nemôže byť iba na jednej strane, no má viac hlbokých dôvodov (suchopárne memorovanie, nevyužitie vedomostí v živote, sedenie detí v laviciach 45 minút, kedy ich pozornosť stagnuje, pociťujú stratu pozornosti, nudu, cítia sa málo zapojené do vyučovania, málo tvoria, známky, ktoré v takýchto podmienkach nemôžu byť spravodlivé...atď). Páči sa mi názor , že my dospelí nejako intuitívne vnímame,  keď niečo nefunguje a podvedome vieme, že by sme sa mali vyvíjať.  Vyhýbame sa tomu tým, že vývoj vyžadujeme od druhých. Je to všade okolo nás, v každom vzťahu, či je to vzťah rodiča alebo učiteľa s dieťaťom či dospievajúcim, vzťah partnerský, pracovný, atď. Ak niečo nefunguje, ukážeme prstom na toho druhého: „Ty si na vine!“

A čo ja?

V tom vzťahu som aj ja. Spravodlivé by bolo to, že ak chcem meniť druhého a som za rovnosť, mal by som hneď začať meniť seba.

Hm, nasilu meniť seba, nasilu meniť druhého... .

Kde je ten stred medzi nami?

 Je v komunikácii... . 

Nepotrebujem meniť druhého, nepotrebujem meniť seba, potrebujeme zmeniť vzájomnú komunikáciu, aby vzťah fungoval. Krásne na tom je, že keď pracujeme na  komunikácii, meníme seba a ten druhý sa mení tiež, pretože sa zbavuje postoja- byť v strehu, neprežíva napätie, cíti sa v bezpečí a potom môže realizovať svoju osobnosť pozitívnym spôsobom. 

 

Čo to znamená vytvárať bezpečné prostredie?

Môže byť bez slov. Ide o postoje: „Vnímam ťa, prijímam ťa, počúvam ťa, rešpektujem ťa, chcem porozumieť tvojim potrebám , pocitom a tvojmu konaniu.“

Môže to byť slovami, ktorými rozvíjame vlastnú otvorenosť: „Myslím si tento názor. Cítim tieto pocity. Potrebujem to a to.“

Môže byť so slovami vyjadrujúcimi ústretovosť a nie boj o moc: „Zaujímam sa o to, čo potrebuješ, čo si myslíš, čo cítiš. V tvojich slovách vnímam veľa pravdy a teraz ich doplním svojimi názormi. Takže toto si myslíš a zrejme sa takto cítiš a preto si sa zachoval týmto spôsobom. Rozumiem ti... . “

Môže to byť slovami, ktorými vyjadrujeme svoje hranice. Je rozdiel medzi slovami  „si drzý a nevychovaný“ a slovami: Stop, nedovolím ti takto konať. Tvoje konanie prinieslo takéto následky tebe a druhému. Teraz si musíš týmito následkami prejsť a ja ti pomôžem. Pri tvojom konaní sa druhý cíti takto a takto a stráca k tebe dôveru. “ V týchto slovách ide o to, že sa zameriame na konanie a nie na zhadzovanie dôstojnosti toho druhého.

Môj blog nebol namierený proti nikomu. Len som chcela vysvetliť to, ako vnímam obviňovanie. Mám za sebou skúsenosti s prácou s deťmi aj dospelými, takže to, čo som napísala, má reálny základ v konkrétnych skúsenostiach a nie je len v nejakej teórii. Všetko je na nás a riešenia zdanlivo neriešiteľných situácií sú v každom v nás. Sú v našom prijímaní, rešpektovaní, súcite, otvorenosti, odvahe a sile meniť seba a nie druhých. Sme tu v tomto živote najmä kvôli sebe, aby sme pracovali na rozvíjaní svojej osobnosti. Nemáme spoločne bojovať. Svojím príkladom sa máme stať jeden druhému vzájomnou inšpiráciou. 

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.