Vždy sa zamýšľam nad touto vetou, ktorú hovorieva učiteľ rodičovi, alebo po pár sťažnostiach detí aj rodič rodičovi.
Ak nepomáhame v škole kolektívu detí aj po ich emocionálnej stránke, ignorujeme ich osobnostný rast, ktorý sa deje po celý život všetkých ľudí. Ak potrebu osobnostného rastu nepochopíme a nesnažíme sa o oň alebo s ním nepomáhame deťom, prežívame veľa sklamaní, očakávaní, vyčerpávajúcich konfliktov kvôli svojmu sebapresadzovaniu sa na úkor druhých, a preto aj veľa osobných prehier. Žiadny rast sa neudeje rýchlo, prichádza krok po kroku spoločne s našou snahou pracovať na pochopení seba a druhých. Deti by mali vedieť, že ak na sebe budú stále pracovať, ich život sa bude meniť. A že môžu pritom dostávať pomoc od dospelého aj kolektívu detí v škole.
Deti potrebujú pomoc dospelých
Dieťa prichádza do kolektívu, v ktorom sú rôzne typy detí. Okrem tých pokojných aj veľa detí, ktoré sa prejavujú nepokojnejšie. Jedno sa napríklad presadzuje výrazne, pretože má vodcovské vlastnosti a ak nie sú korigované učiteľom a kolektívom, môžu sa zmeniť na panovačné konanie. Ďalšie dieťa je veľmi temperamentné so silným zmyslom pre humor, ktorý keď nie je korigovaný, môže sa zmeniť na posmešky na úkor druhých. Ďalšie dieťa zle znáša, ak si ho deti nevšímajú tak, ako si to predstavuje a dáva svoje sklamanie najavo zaťatosťou alebo určitými slovnými a fyzickými provokáciami. Ďalšie dieťa má problémy so sebaovládaním v konfliktných situáciách a reaguje slovnou alebo fyzickou agresiou. Všetky tieto deti aj ostatné deti pri nich v kolektíve môžu vnútorne brať tieto situácie veľmi precitlivene a doma sa sťažovať na to, čo vnímajú ako krivdu. Ak vníma učiteľ iba vonkajšie prejavy, môže sa sťažovať na konanie dieťaťa u rodiča a žiadať nápravu. Rodič si môže zastaviť iného rodiča s dieťaťom, na ktoré sa jeho dieťa sťažuje a tiež žiadať nápravu. Deti, ktoré majú špeciálne potreby napríklad hyperaktívne, môže asistent vyviesť na chvíľu mimo kolektívu, čo tiež považujem za nešťastné riešenie najmä vtedy, ak deti nemajú možnosť sa otvorene medzi sebou porozprávať aj s týmto dieťaťom o tom, prečo konalo určitým spôsobom. Odovzdávanie iba vedomostí na úkor toho, čo prežívajú, čo si myslia a potrebujú, deťom prináša veľa problémov. Dieťa sa má cítiť súčasťou kolektívu a nie byť prezentované ako niekto, kto spôsobuje problémy.
Deti často nevedia reagovať v konfliktných a vyhrotených situáciách. Potrebujú sprievodcu, ktorý ich koriguje. Pri nedorozumeniach nemajú rodiča, ktorý by ich chránil a musia sa naučiť samostatne prebrať za seba zodpovednosť pod dohľadom dospelého, ktorý ich vedie. Rodič naozaj vtedy nemá dosah, na to ako jeho dieťa reaguje, pretože reaguje na základe svojho vnútorného nastavenia v podobe temperamentu a pocitov. Nedá sa byť vždy tým poslušným a nekonfliktným, k čomu sme sa v minulosti prikláňali. Konflikty boli, sú a vždy budú. Sú súčasťou komunikácie. Ak nie sú konflikty korigované, vytvárajú slovnú aj fyzickú agresiu. Je dôležité naučiť sa konfrontovať bez agresie. Konflikty alebo konfrontácie sú nepríjemné, sú však takým otvoreným vyjadrením hraníc prostredníctvom toho, čo človek cíti, čo si myslí a čo potrebuje, pretože chce byť rešpektovaným. Konflikty čistia vzťahy a posúvajú svet dopredu. Deti však ešte nevedia korigovať svoje konflikty a vytvárať asertívne konfrontácie a takisto sa nedokážu empaticky pozrieť na to problematickejšie správanie, aby pomáhali spolužiakom korigovať určité nevhodné konanie. Deti prichádzajú do kolektívu, v ktorom získavajú ďalšie skúsenosti a v ktorom pokračujú vo svojom osobnostnom raste a nielen v tom vedomostnom. Je nebezpečné ich v tom ponechať bez korigovania dospelým človekom, ktorý rozumie problematickému správaniu detí, ktorý im môže pomôcť v pochopení konania druhého dieťaťa (rozvíjanie vzájomnej empatie) a v ponúknutí spôsobov správania, ktoré vzťahy upevňujú (rozvíjanie asertivity). V prvom rade je dôležité, aby dospelý prijímal tieto druhy správania snahou porozumieť im (empatia), aby toto porozumenie vložil aj do vytvárania lepších vzťahov v kolektíve detí, ktoré vedie (učenie asertivity).
Prečo je nebezpečné nechať vzťahy iba na deťoch?
Ak deti vidia dieťa, ktoré sa bije, vnímajú ho ako „zlé“ dieťa, ktoré je potrebné vytrestať, ignorovať alebo zbiť. Podporujeme ich v súdení a nerozvíjame ich v pochopení toho negatívneho konania, pretože len jeho pochopenie zmierňuje konanie. Dospelý vtedy môže pomôcť: u seba prijatím impulzivity dieťaťa ako faktu a nie ako nedostatku, pochopením jeho pocitov, keď emocionálne reaguje, nastavením hraníc a korigovaním dieťaťa priamo v náročným situáciách, kedy ho učí vnímaniu emócie a otvorenému vyjadrovaniu pocitov (ja-výroky, asertivita).
Ak deti vidia dieťa, ktoré sa stále durdí, povedia si, že si ho radšej všímať nebudú. Ak nezasiahneme, podporujeme ich v súdení a ďalšom ignorovaní , a tak sa upevňuje presvedčenie tohto dieťaťa, že nie je dôležité. Dospelý môže pomôcť: u seba prijímaním jeho zaťatosti pochopením, že ide o volanie po pozornosti, nastavením hraníc, kedy už je dieťa požadovačné a učením otvoreného vyjadrovania pocitov, potrieb a názorov (ja-výroky, asertivita).
Ak deti vidia dieťa, ktoré do druhých stále strká , povedia si, že aké je otravné. Ak nezasiahneme, podporujeme ich v súdení a ďalšom vyčleňovaní tohto dieťaťa. Dospelý môže pomôcť: u seba prijatím strkania ako pochopením, že ide o volanie o pozornosť, nastavením hraníc pri jeho ubližujúcom konaní a naučiť ho otvorenému vyjadrovaniu jeho pocitov, potrieb a názorov (ja-výroky, asertivita).
Ak deti vidia dieťa, ktoré je temperamentné až hyperaktívne, povedia si, ako im ide to dieťa „na nervy“. Ak nezasiahneme podporujeme ich v súdení a určitej antipatii. Dospelý môže pomôcť: u seba prijatím jeho temperamentu, vytváraním ďalších aktivít, nemusí tak vážne brať to, ak dieťa potrebuje pohyb a môže vytvoriť nejaké cvičenie mimo lavíc napríklad na koberci alebo pohybové cvičenia a do toho zapojiť ostatné deti.
Vo všetkých týchto situáciách môže deťom vysvetliť konanie týchto detí nie ako ich nedostatok, ale ako to, že sa učia reagovať, pretože aj to patrí k pribúdajúcim vedomostiam potrebným pre náš život. Napríklad, že sa učia ako ovládať svojho Hnevka, byť otvorenými, že provokujú , pretože sa cítia osamotené a hyperaktivitu im môže vysvetliť ako jednu z možností temperamentu, za ktorý nemôžu. Pracujem týmto spôsobom a za dvadsaťpäť rokov mojej pedagogickej praxe sa mi nestalo, že by som bola vo veľkom konflikte s niektorým rodičom. Ak sa za toto obdobie stalo jedno nedorozumenie, po ňom sme mali potrebu ja aj rodič znovu komunikovať a priznať si, čo sme v komunikácii nezvládli. Slová „Dohovorte mu!“ pôsobí útočne, na čo logicky rodič zareaguje sebaobranne teda tiež útočne. Lepšie je sadnúť si s rodičom a rešpektujúco spoznať aj jeho názory. Tak to bude aj rodič vnímať nie iba ako útočné upozorňovanie na nedostatky, ale ako spoluprácu.
Ak sa nevložíme my dospelí do vytvárania sebaúcty detí a ich vzájomných vzťahov, deti si vytvoria postoje len na základe toho, ako svojím detským vnímaním hodnotia správanie druhých detí a začnú zrkadliť naše súdenie aj antipatiu, čoho v našej spoločnosti existuje vo veľkej miere. Tu je vidieť, aká veľká zodpovednosť leží na učiteľovi a na tom, ako považuje komunikáciu s deťmi dôležitú spoločne s odovzdávaním vedomostí.
Kto chce ovplyvňovať postoje a konanie druhých len na základe moci a nejde do hĺbky, ten nemá šancu pochopiť konanie druhého človeka, zbavuje sa určitej zodpovednosti za svoj osobnostný rast a aj za svoj vklad do lepších vzťahov vo svojom blízkom okolí. Len pochopenie zmierňuje negatívne javy, ktoré sú len výsledkom nížšej sebaúcty, ktorá vzniká ako výsledok toho, ak sa dieťa necíti pre druhých hodnotné. Hodnotné sa necíti vtedy, ak ho súdime a nesnažíme sa pochopiť jeho pocity a potreby.
