Prekonajme svoj rodičovský strach

Ak rodič miluje svoje dieťa, úplne prirodzene sa oň bojí. Chce ho ochraňovať a zabrániť, aby ho postretlo niečo zlé. Kedy treba zasiahnuť a dieťa chrániť a čo ešte môžeme dovoliť?

 

Predstavte si túto situáciu. Batoľa vylieza na predmety okolo seba. Snaží sa robiť prvé kroky. Rodič sa obáva, aby sa dieťa neudrelo. Všade ho zachytáva. Pomáha mu chodiť a keď dieťa má záujem niekam prejsť a niečo chytiť, rodič mu vytúžený predmet podá. Z aktívneho dieťaťa, túžiaceho po samostatnosti, sa stáva pasívne dieťa. Zvykne si, že rodič je stále okolo, dáva naň pozor a všetko vyrieši. 

 

Položme si pár otázok

Ak váhame, kedy je starostlivosť vhodná a kedy už prehnaná, spomeňme si na vyššie spomenutý príklad. Spýtajme sa sami seba pár otázok. Je dieťa v ohrození života? Môže si vážne ublížiť? Vtedy prirodzene treba zasiahnuť. 

 

Dieťa sa udrie? Bude mokré? Bude mať špinavé ruky? Vtedy uvažujme, či je situácia vhodná na to, aby sme dieťa nechali získať novú skúsenosť. 

 

Najdôležitejšia otázka, ktorú sa vždy môžeme sami seba spýtať- vie sa z tejto situácie dieťa niečo naučiť? Nejde pritom iba o učenie sa na základe chýb a poučenia sa z nich. Lebo aj chyba či neúspech je skúsenosť, ktorú dieťa potrebuje získať. Niekedy pri tom budeme musieť premôcť sami seba. Celou silou sa snažiť nezasiahnuť. Hoci by sme najradšej priskočili a dieťaťu pomohli. Povedali mu, že má niečo robiť inak. Pritom je  dôležité, že deti majú možnosť zažiť pocit, že sú samostatné. Potrebujú cítiť rodičovskú dôveru: „Verím ti, že ty to zvládneš.”

 

Podľa ruského psychológa Vygotského, najviac sa naučíme, keď to, čo robíme, je len o trochu náročnejšie, než naša aktuálna úroveň znalostí. Nazýva sa to zóna najbližšieho vývoja. Ak už dieťa vie chodiť, povzbuďme ho skúšať ďalej rozširovať novozískané zručnosti. Nepodávajme mu ruku zakaždým, keď chce napríklad zliezť z hojdacieho koníka. Bude potrebovať trochu viac rovnováhy, odvahu a našu dôveru, povzbudenie, ale po pár pokusoch sa to naučí. Obľúbenou aktivitou medzi deťmi je napríklad chodenie po obrubníku. Povzbuďme ich, aby to skúsili bez našej pomocnej ruky. 

 

Dôverujme deťom

Chystá sa dieťa urobiť niečo, čo vieme, že ešte nedokáže? Najprv vyhodnoťme, že daná aktivita ho  neohrozuje. Len vieme, že ju ešte nevie a zároveň sa ani pravdepodobne nenachádza medzi znalosťami, ktoré sa v najbližšej dobe naučí. Obávame sa jeho sklamania. Myslíme si, že to bude zbytočne skúšať. Napríklad dvojročné dieťa sa chce šplhať po lane na ihrisku. Máme dve možnosti. Odhovoríme dieťa od danej aktivity: „to ešte nezvládneš, na to si ešte malý, najprv musíš narást” . Výsledkom bude, že dieťa danú aktivitu prestane skúšať. Začne sa viazať na rodičovskú pomoc  - rodič vie lepšie, čo zvládnem a čo nie. Nemusím to skúšať. On mi povie, kedy to už dokážem.

 

Druhá možnosť je nechať dieťa, aby samo odhadlo  a otestovalo svoje sily, na čo aktuálne má a čo ešte potrebuje čas. Pri takýchto príležitostiach ide aj o možnosť naučiť sa zvládnuť sklamanie. Pomôže mu vypočuť si povzbudenie od rodiča: „Keď budeš veľa trénovať, jedného dňa to zvládneš." Rodič ho tu neodrádza od aktivity. Vraví mu, že ak bude chcieť, jedného dňa ju bude vedieť. 

 

Ako reagujú deti na rodičovský strach

Sú dve možnosti, ako reaguje dieťa, keď ho rodič veľmi ochraňuje. V niektorých prípadoch sa stáva bojazlivé a má nízku sebadôveru. Myslí si: Ak mi rodič stále pomáha, asi potrebujem pomoc.

 

Ak ide o priebojnejšie dieťa, na prehnanú rodičovskú opateru reaguje vzdorom. Namiesto triezveho posúdenia situácie a svojich možností, ide aj do nebezpečných situácií. Chce spraviť napriek rodičom. Rodič tak dosiahne presný opak toho, čo chcel. Chcel dieťa v bezpečí. Namiesto toho dieťa bez uvažovania skúša rôzne, aj nebezpečné či nevhodné, aktivity. 

 

Pripravené prostredie

Ak prekonáme svoj prirodzený rodičovský strach, výhodou je možnosť deti naučiť v našej prítomnosti nové zručnosti. Naučiť ho správny postup riešenia rôznych situácií. Dieťa potrebuje zažiť, aké je to rozbiť hrnček a čo vtedy robíme. Koľko vody si naliať, aby nebola potopa všade naokolo. Čo robiť v situácii, keď sa porežeme. Je lepšie, keď tieto situácie zažije s nami, než keď ich skúša bez nás. Ak tieto aktivity robíme spolu s ním, vieme zabezpečiť, aby sa aj nebezpečná aktivita stala bezpečnou.