_1600856846.jpg)
Súčasťou rodičovstva je aj chcieť pre svoje deti to najlepšie. Už od ich útleho veku sa o ne bojíme. Kde je ale tá správna hranica medzi ochraňovaním dieťaťa a možnosťou nechať ho zažiť vlastné chyby? A prečo je dobré robiť chyby?
Predstavte si, že sedíte v reštaurácii. Vidíte, že malé dievčatko, môže mať tak 3 – 4 roky, zapálene rozpráva, rozhadzuje rukami, užíva si prítomnosť rodičov i pobyt v reštaurácii. Malý kúsok od neho je pohárik s džúsom. Už tušíte, čo sa asi tak stane. Dievčatko oň zavadí a džús sa rozleje, hrnček rozbije. Máte chuť vstať a tomu nešťastiu zabrániť. Dievčatko si ale asi po minúte všimne pohárik a samo ho posunie do stredu stola. Uvedomilo si nebezpečenstvo a s pocitom pýchy na seba, s úsmevom, s iskričkami v očiach, sa rozhliadlo víťazoslávne okolo seba. Keby sme pred chvíľou priskočili a pohárik posunuli, tento zážitok, tento víťazoslávny pocit, nadšenie, by dievčatko nemalo.
Aj keby sa pohárik vylial, či dokonca rozbil. Stalo by sa niečo také závažné? Často sa obávame nechať deti zažiť rôzne veci. Staviame sa medzi nich a ich zážitky, ich spoznanie sveta. Nechajme deti zažiť aj také situácie, že pohárik môže spadnúť na zem a rozbiť sa. Nechajme deti spoznať vlastnú šikovnosť – že ony pohárik posunuli a zachránili ho. Na základe vlastných skúseností sa vedia deti najviac naučiť. Vnútorne rastú. My ako dospelí sme tu na to, aby sme pomáhali deťom sa čo najviac naučiť.
Výskum ukázal, že v čase, keď spravíme chybu, v našom mozgu sa deje špecifický druh činnosti nazývanej aj “spätná väzba spojená s chybou” (feedback related negativity FRN). Keď následne danú činnosť opakujeme, náš mozog nám vysiela upozornenia a nimi nám pripomína chybu. Vďaka chybe sme sa naučili niečo nové. Preto sa vieme po druhýkrát v oveľa väčšej miere vyhnúť už raz spravenému omylu.
Dieťa si vďaka vlastnému pádu uvedomí, že nemá nekontrolovateľne bežať z kopca. Naučí sa, keď skočí do mláky, že má mokré nohy. Pri nalievaní si vody do pohárika, si musí povedať stop, inak sa voda preleje. Toto všetko sa dieťa naučí nie kvôli tomu, že ho niekto upozorňuje, ale vďaka vlastnej skúsenosti. Tú si dieťa zapamätánajlepšie. Samozrejme, je rozdiel chyba a chyba. Pokiaľ ide o chybu ohrozujúce život dieťaťa, či jeho bezpečie, treba vždy zasiahnuť. Pokiaľ ale ide o získanie novej skúsenosti, dieťa sa naučí viac, keď chybu objaví samo. Preto aj keď vidíme, že daná kocka nepatrí do otvoru, kde sa ju dieťa snaží strčiť, nechajme ho uvedomiť si svoju chybu a prísť na riešenie. Ak je dieťa frustrované, pomôžme mu tu frustráciu spracovať a povzbuďme ho. Aj to je dôležité vedieť v živote. Vytrvať, ak sa nám niečo nedarí.
Prvým krokom je teda zvládnuť vlastné nepohodlie a nechať robiť dieťa chyby. Následne, ak je dieťa nešťastné alebo smutné, treba ho ubezpečiť, že je normálne robiť chyby, Všetci ich robíme a vďaka tomu sa učíme nové veci.
Dieťa sa učí nápodobou
Dieťa sa veľa vecí učí na základe správania svojich najbližších dospelých. Pozoruje nás a napodobňuje. Preto je podstatné, ako my pristupujeme k našim chybám. Účinná stratégia je, ak dieťa vidí, že sme niekde pochybili, otvorene sa o tom porozprávať, priznať si chybu. Nahlas porozmýšľať, čo by sme v budúcnosti mohli spraviť ináč. Možno prísť niekde skôr. Inak si naplánovať čas. Nastaviť si budík. Ísť na chvíľu vedľa do miestnosti a ukľudniť sa, až potom riešiť náročnú situáciu. Sme pre dieťa vzorom. Ak uvidí, ako sa my správame pri chybe, prirodzene tento spôsob preberie.
“Growth mindset” alebo rastové myslenie
Dr. Carol Dwecková, profesorka psychológie na Stanfordovej univerzite vymyslela teóriu rastového myslenia. V rámci svojej teórie rozdelila druhy myslenia na fixné a rastové. Ľudia s fixným myslením chápu svoje činnosti ako niečo, na čo buď máme alebo nemáme talent, buď sme, alebo v tom nie sme šikovní. Používajú vyjadrenia ako - “ja to neviem”, “ mne to nejde”, “v tomto sa mi nedarí”. Ľudia s rastovým myslením chápu činnosti ako niečo, čo sa získava nie talentom, ale vytrvalosťou a tréningom. Trpezlivosťou. Dôležitý je proces. Napriek chybe sa nevzdávať a skúšať ďalej. S týmto myslením sa nerodíme, ale môžeme sa mu naučiť.
Sú deti, ktoré ak im niečo nejde, vzdávajú to a ďalej sa odmietajú danej aktivite venovať. Urobím chybu, nejde mi to, nebudem to robiť. Nie som v tejto hre dobrý, takže túto hru nehrám. Práve pri týchto deťoch je potrebné zdôrazňovať, že chybami sa učíme. Naučiť sa niečo chce tréning. Veľa pokusov, veľa omylov a časom radosť z úspešného výsledku. Môžete si pomôcť príkladom známeho športovca či objaviteľa.
Podporné aktivity
Nádoba rastového myslenia
Budeme potrebovať prázdnu nádobu, malé papieriky, pero a prípadne nejaké veselé nálepky. Na každý jeden papierik si napíšte spolu s dieťaťom povzbudenie, napríklad: Raz to dokážem. Minule som to zvládla. Ešte jeden pokus. Skúšam nové veci. Chcem to dokázať. Snažím sa zlepšiť. Prípadne podobné vety, ktoré vás napadnú a povzbudia. Papieriky zrolujte a dajte do nádoby. Vždy, keď bude vaše dieťa nešťastné či smutné, navrhnite mu - poďme si zobrať a prečítať jeden papierik.
Čo viem ovplyvniť?
Táto aktivita učí deti prísť s riešením. V rámci úlohy sa s dieťaťom spolu porozprávate o chybe, ktorú spravilo a z ktorej je nešťastné. Na papierik si môžete nakresliť dve nádoby. Do jedne napíšete alebo nakreslíte veci, ktoré viete ovplyvniť pri páde z kopca, napríklad viete ovplyvniť rýchlosť, ktorou bežíte. Viete ovplyvniť obuv, ktorú máte na nohách. Viete ovplyvniť, či sa pozeráte pred seba. Ale neviete ovplyvniť sklon kopca. Počasie - či je blato. Následne v rámci toho, čo viete ovplyvniť, dieťa môže prísť so stratégiou, čo spraví nabudúce ináč.
Čo bolo objavené vďaka omylu
Pre deti môže byť zaujímavé, že na veľa objavov sa v minulosti prišlo vďaka omylom. Napríkad taký penicilín. Dôležité pristúpiť aj k chybnému riešeniu aktívne, všimnúť si ho a vedieť vyhodnotiť: Čo sa stalo, prečo sa to stalo a čo s tým viem urobiť?
ZdrojCordova, E. Growth Mindset Activities For KidsMontessori education
