Emočná nádoba dieťaťa. Ako vieme, že je prázdna?

Stalo sa vám už, že vaše dieťa sa zrazu zmenilo a začalo viac vyžadovať vašu pozornosť? Začalo mať výbuchy hnevu či plaču? Háda sa so súrodencom, alebo dokonca na neho žiarli? Možno má prázdnu emočnú nádobu. 

 

Každý človek má potrebu cítiť sa milovaný a prijímaný. Dieťa aj dospelý. Ak túto potrebu nemáme naplnenú, zrazu sme smutní, či sa začneme s blízkymi ľuďmi hádať aj o úplné maličkosti. Ľahko sa rozčúlime a sme zrazu nervóznejší, než obvykle. Rovnako to má aj dieťa. 

 

Gary Chapman v knihe 5 jazykov lásky pre deti opisuje detskú dušu ako emocionálnu nádrž. Je to jeho sila, ktorá ho zásobuje palivom aj v neľahkých časoch. Tak, ako autá čerpajú benzín zo svojej benzínovej nádrže, človek čerpá palivo zo svojej emocionálnej nádrže. Ak je ale nádrž prázdna, dieťa si nemá odkiaľ doplniť silu. Následne si ju pýta spôsobom, ktorému nemusíme rozumieť a nie je pre nás prijateľný. Preto túto nádrž detí musíme stále dopĺňať. Ale čím? Tým, čo je pre naše deti dôležité. Láska, pozornosť či prejav uznania. Spoločne strávený čas. 

 

5 jazykov lásky

Gary Chapman v knihe ďalej opisuje 5 jazykov lásky. Podľa neho sú to fyzický dotyk, slová uistenia, pozornosť, prijímanie darov a skutky služby. Ľudia dokážu prijímať lásku vo všetkých jazykoch. Jeden im ale väčšinou býva najbližší. Robí im najväčšiu radosť. 

 

Fyzický dotyk

V prípade, ak je jazykom vášho dieťaťa fyzický dotyk, je pre neho dôležité vaše objatie. Spoločné bláznenie sa. Napríklad vyhadzovanie sa do vzduchu, šteklenie, krútenie dieťaťa ako kolotoč, či sedenie na kolenách pri čítaní knihy. Gestá vyjadrujúce blízkosť. Pohladenie po chrbte. Tľapnutie si dlaňami. Vďaka tomu dieťa cíti s vami spojenie. 

 

Slová uistenia

Slová sú veľmi silný komunikačný nástroj. Dokážeme nimi druhého oceniť a povzbudiť, no aj zraniť. Niektorí ľudia sú na slová citlivejší než iní. Slová povzbudenia si pamätajú a nesú so sebou ako oporu. Zraňujúce slová si dlhšie pamätajú a dokážu sa s nimi ťažšie vyrovnať.

 

Povzbudzujúce slová sú podľa Chapmana najefektívnejšie vtedy, keď reagujú na konkrétnu situáciu. Nestačí pravidelné opakovanie dieťaťu: “si šikulka”. Ale dôležité je všímanie si jeho správania a reagovanie naň. Aj keď má dieťa práve fázu, kedy  by sme najradšej spravili všetko iné, len nie chválili ho. Vždy je niečo pozitívne, čo si môžeme všimnúť a slovami vyzdvihnúť. Možno aj úplná maličkosť. Stihli sme ráno prísť do škôlky. Podalo nám príbor. Dnes sa nehádalo s bračekom. Ukážme mu, že sme si to všimli. Ak sa zameriame na to pozitívne a to budeme chváliť, negatívne správanie začne samo ustupovať.

 

Pozornosť

Žijeme v čase, kedy sa stále niekam ponáhľame. Snažíme sa stihnúť veľa vecí naraz. Dieťa ale chce našu plnú, sústredenú pozornosť. Keď nám niečo rozpráva, chce, aby sme si čupli a naplno ho počúvali. Na chvíľu sa zastavili a plne sa mu venovali. Mali čas len pre neho. Ak nás dieťa často volá sa spolu hrať, či vyžaduje našu prítomnosť, zrejme je práve to jeho jazyk lásky. To, že si vedľa neho sadneme a chvíľu sa mu venujeme. Ak práve máme dôležité pracovné povinnosti, nemusíme s ním hrať trojhodinové Monopoly. Či rozhádzaný byt a na zajtra naplánovanú návštevu. Skúsme ho zapojiť do toho, čo práve robíme. Alebo mu venujme 10 minút plnej pozornosti s tým, že potom musíme ísť polhodinu telefonovať. Následne si s ním ale znova niečo zahrajme. Ukážme mu čas na hodinách, že kedy presne. Dieťa tak bude vedieť, že mu naozaj pravidelne venujeme svoj čas. Urobme to predtým, než niečo dôležité potrebujeme spraviť.

 

Ak práve bojujeme so súrodeneckými hádkami, podľa knihy Adele Faber a Elaine Mazlish  Súrodenci bez rivality pomáha raz za čas program s každým súrodencom zvlášť. Niekedy, keď veľa času trávia súrodenci spolu, majú pocit, že rodič sa im nikdy plne nevenuje. Že nemajú jeho plnú pozornosť, chýba im mať rodiča “len pre seba”. Skúste si teda naplánovať program tak, aby ste išli na výlet len vo dvojici so synom. Na zmrzlinu len dve s dcérou. Napríklad tradicia spoločných piatkov. Vždy len s jedným dieťaťom na striedačku. 

 

Prijímanie darov

Tento jazyk lásky môže znieť trochu kontroverzne, materialisticky. Jeho zmyslom ale nie je dávať dieťaťu drahé a náročné dary. Dar je niečo ako naša pozornosť. Často to môže byť úplná drobnosť, vďaka ktorej ale dieťa vidí, že sme na neho mysleli. Púpava odtrhnutá v parku. Pekný kamienok, ktorý sme našli a priniesli dieťaťu. Hrozienko, ktoré sme mu položili vedľa taniera, aby sme mu urobili radosť. Obrázok, ktorý sme nakreslili špeciálne pre neho. Prstienok, ktorý sme my nosili už nepoužívame. Dieťa, ktorého jazyk lásky je dar, o tom, čo dostalo, pred každým často hovorí. Hoci to môže byť aj maličkosť, pre neho to znamená veľa. 

 

Skutky služby

Podľa Garyho Chapmana je rodičovstvo celoživotná služba, ktorá vlastne nikdy nekončí. Rodič sa celý život bude snažiť dieťaťu pomáhať. V detstve s kŕmením, prebaľovaním, tíšením plaču, objatím. Staraním sa o domácnosť. Spoločným riešením domácich úloh či projektov do školy. Aj keď je dieťa dospelé, rodič sa mu snaží pomôcť.  Venuje sa vnukom, aby jeho dieťa malo chvíľu samo pre seba. 

Tieto každodenné a obyčajné služby deťom sú vlastne vyjadrením našej lásky. Otázka je, či sa na ne budeme pozerať ako na povinnosť, ktorú musíme robiť, alebo ako na niečo, čo chceme robiť pre svoju rodinu. A ten rozdiel dieťa vycíti. Či to, čo robíme, robíme z povinnosti, alebo z lásky. Skutok služby môže byť napríklad aj pripraviť dieťaťu čaj alebo horúce kakao pred spaním, keď vieme, že ho má rado.

 

Spoznajme jazyk lásky nášho dieťaťa. Všímajme si, čo je pre neho dôležité a na čom mu záleží. Čo mu robí radosť.  Je dôležité nielen dieťa milovať, ale aj to, aby našu lásku cítilo. 

 

Spojme sa s dieťaťom

Aj v knihe Ako prežiť rodičovstvo Martina Vagačová detskú dušu prirovnáva k emočnej nádobe. My rodičia sa ju snažíme naplniť vrúcnosťou, záujmom a pochopením. Napríklad keď dieťatko plače, láskavé prihováranie sa a hladkanie mu dáva pocit, že je prijímané. Nervózne okriknutie mu hovorí, že je nepochopené, dokonca až neľúbené. My to tak nevnímame a, samozrejme, že ho stále ľúbime.  Dieťa to ale môže vnímať ináč. Čo s tým? 

 

Martina Vagačová radí nadviazať s dieťaťom spojenie. Prejavovať mu empatiu. Dostať sa na jeho obežnú dráhu. Hovoriť jeho jazykom lásky. Pokúsiť sa mu porozumieť a spoločne nájsť riešenie. 

 

Nádoba sa prirodzene vyprázdňuje - odlúčenie od rodiča, plač kvôli nesplnenému prianiu, či hádky s vrstovníkmi, príchod súrodenca. Život prináša aj náročnejšie situácie - strata blízkych, rozvod rodičov. Je preto dôležité, aby v nej vždy bolo viac, než z nej odchádza. 
 

Naša emočná nádoba a náš jazyk lásky

Na to, aby sme vedeli doplniť emočnú nádobu nášho dieťaťa, musíme mať plnú aj tú našu vlastnú. Napríklad ráno skôr vstať a ešte predtým, než sa zobudia deti, zacvičiť si. Pustiť si obľúbenú pesničku. Stráviť ráno chvíľu osamote, prípadne poobede sa dohodnúť s partnerom, že on vezme deti na ihrisko a chvíľu si čítať knihu. Pamätať si príjemne strávené chvíle s partnerom či s deťmi. 

 

Zamyslime sa. Aký je náš jazyk lásky? Čo je pre nás dôležité v živote? Keď nás partner pohladí a objíme? Či keď nás pochváli a ocení? Keď si na nás náhodne spomenie a prinesie nám kvety? Ak objavíme náš vlastný jazyk lásky, povedzme o ňom partnerovi. Vďaka tomu nám môže pomôcť udržiavať našu emočnú nádrž dostatočne  plnú paliva. A pamätajme, že aj náš partner potrebuje cítiť našu lásku. 

 

---

Zdroj:

Faber, A., Mazlish, E., Súrodenci bez rivality

Chapman, G., Cambell, R. 5 jazykov lásky pre deti

Vagačová, M., Ako prežiť rodičovstvo. Láskavý sprievodca rešpektujúcim prístupom