Pozorovanie - kľúč k porozumeniu dieťaťa

Každý z nás je rád, keď ho jeho okolie chápe. Keď vníma jeho potreby. Aj dieťa chce byť pochopené. Pozorovaním dieťaťa vieme pochopiť dôvody jeho správania sa. Vieme zistiť, na čom mu záleží. Čo mu pomáha a čo je pre neho dôležité.

 

Kto pozoruje a pýta sa, veľa sa dozvie

Dieťa má ísť večer spať. Unavený a nahnevaný rodič príde do miestnosti a vidí, že dieťa namiesto spania behá po miestnosti. Jedna možnosť je ho hneď vyhrešiť - má byť predsa v posteli a spať. Ďalšia možnosť - nadýchnuť sa, vydýchnuť a chvíľu počkať. Ticho pozorovať, čo dieťa robí. Následne opísať situáciu. “Je čas spania. Vidím, že je tu vybrané oblečenie zo skrine”. A dieťa nám so šťastným úsmevom oznámi - “Áno, sama som si pripravila oblečenie na zajtra ráno do škôlky”.

 

Keby sme sa nezastavili a nevypočuli si dieťa, čo vlastne robí, mohli by sme mať pocit, že nespí a ešte aj rozhadzuje oblečenie po izbe. Dieťa ale vlastne chcelo spraviť niečo dobré. Je pyšné samé na seba. Bolo by dobré nepremyslene zničiť túto radosť unáhleným vyhrešením?

 

Prvým krokom na ceste stať sa dobrým učiteľom/rodičom, je zbaviť sa pocitu vševedúcnosti a stať sa pozorovateľom. 

- Maria Montessori 
(To Educate The Human Potential)

 

Pri pozorovaní skúsme subjektívne, osobné pocity, emócie dať nabok. Objektívne pozorujme situáciu. Nie, čo si myslíme že vidíme, ale čo naozaj vidíme. Všimneme si tak viac detailov. Lepšie si vieme spraviť názor na to, čo sa vlastne deje. Akoby sme pozerali na dieťa novými očami. Neponáhľajme sa s reakciou. Pokiaľ hneď konáme, je to iba na základe nášho pocitu. Pri pozorovaní, prípadne následnom opýtaní sa dieťaťa, zistíme, že sa deje niečo iné, než sme si pôvodne mysleli.

 

Je to dôležité práve vtedy, keď dieťa prejavuje správanie, s ktorým nie sme ok. Unáhleným, nepremysleným zásahom môžeme narobiť viac škody, než úžitku.

 

Dospelý - pomoc či prekážka detského rozvoja

Hovorí sa, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Aj dospelý  môže s dobrým úmyslom chcieť dieťaťu pomôcť, či ponúknuť mu nejakú zaujímavú aktivitu. Pokiaľ ho ale málo pozoruje, nevšimne si, že dieťa teraz potrebuje niečo iné.

 

Malé batoľa sa snaží dosiahnuť na hračku. Naťahuje sa za ňou, ide na kolienka a znova si ľahne. Hračka je úplne blízko, už skoro pri ňom. Každú chvíľu ju chytí a bude ju mať. Dospelý si všimne, že dieťa chce hračku Príde a hračku mu podá. Čo ale dieťa v tejto chvíli potrebovalo? Hračku, či zažiť pocit úspechu? Keby sme sa pred podaním hračky nakrátko zastavili a dieťa chvíľu pozorovali. Možno by sme hračku prisunuli len trochu k nemu. Aby ju vedelo chytiť samo. Prípadne by sme zistili, že dieťaťu sa šmýka podlaha a preto sa nevie šplhať po kolienkach. Nabudúce ho môžeme dať na nešmykľavú podložku a tým mu pomôcť k úspechu.

 

Detské ciele sú iné než naše ciele. Pre dieťa je dôležitá samotná aktivita. Naťahovanie sa za hračkou. Získať ju vlastnými silami. Vidíme väčšie dieťa, že sa snaží niekam dočiahnuť. Namiesto okamžitého priskočenia a pomoci - skúsme chvíľu počkať. Ak dieťa dokáže situáciu riešiť samo, naučí sa viac, než keby sme mu my pomohli.

 

Keď dospelý umýva zrkadlo, jeho cieľom je, aby bolo čisté. Akonáhle je čisté, už nemá potrebu ho ďalej umývať. Ale dieťa umýva zrkadlo stále dookola. Aktivitu opakuje dlho, aj keď nám príde už nezmyselná. Jeho cieľom nie je čisté zrkadlo, ale samotné umývanie. Keď pozorujeme dieťa, rozmýšľajme, prečo robí niektoré aktivity. Čo ho na nich napĺňa a kvôli čomu sú pre neho dôležité. To, čo nám môže prísť nezmyselné, dieťaťu možno rozvíja rovnováhu alebo úchop. Prispieva k rozvoju jeho osobnosti. Svojím záujmom o umývanie si buduje sústredenosť, koncentráciu.

 

Dôležitosť detského sústredenia sa

Vedieť sa zastaviť a pozorovať dieťa je dôležité, keď vidíme, že sa práve venuje nejakej aktivite. Dieťa, ktoré sa v detskom veku môže neprerušene sústrediť na stavanie autíčok do radu, túto sústredenosť neskôr bude vedieť využiť v školskom veku pri učení sa. Schopnosť skoncentrovať svoju pozornosť je niečo, čo získavame častým opakovaním a trénovaním. Neprichádza hneď, ale postupne. Čím častejšie majú deti možnosť  neprerušene sa venovať svojej hre, tým sa ich schopnosť koncentrácie bude stále zlepšovať.

 

Pozorujme okolie dieťaťa

Okrem pozorovania detského správania, je dôležité venovať aj pozornosť detskému okoliu a jeho záujmom. Detské správanie sa je ovplyvnené aj jeho prostredím.Ak prostredie dieťaťa nie je prispôsobené jeho potrebám, dieťa sa môže javiť ako neporiadne, či nešikovné. Stačí malá zmena a dieťa následne zmení svoje správanie sa. Možno zistíme, že sa snaží niekam dočiahnuť, samostatne niečo zvládnuť. Ak mu prispôsobíme prostredie, podporíme tak jeho samostatnosť. Tým, že sa dieťa stále vyvíja, aj jeho potreby sa menia. Zvládne nové veci, je pripravené na ďalšie výzvy. Pripravovať dieťaťu prostredie je teda niečo, čo nikdy nekončí.

 

Pozorujme dieťa a to, aké skutočne je. Nie, aké si mysíme že je. Skúsme sa odosobniť od našich predsudkov a pocitov. Možno zažijeme pocity prekvapenia. Objavíme doteraz netušené veci. Pozorovaním dieťaťa môžeme obohatiť náš vzťah s dieťaťom. Naučiť sa nové veci. Dieťaťu dať pocit porozumenia a pochopenia.