Tipy, ako inak povedať dieťaťu „nie“

Súčasťou výchovy je aj učenie dieťaťa vhodnému správaniu. Niektoré aktivity môžu ohroziť bezpečnosť dieťaťa alebo ľudí naokolo, iné sú v našej spoločnosti nevhodné. Ako naučiť dieťa, čo je správne a zároveň sa neuchyľovať k príkazom a zákazom?

 

Pokúste sa na konci tejto vety zavrieť oči a nepredstavte si slona. Čo ste si predstavovali? Tipujem, že slona. Tak isto to má dieťa v hlave, keď mu hovoríme: „neskáč“ alebo „nebež“. Počuje vlastne len to „bež“.

 

Presne z tohto dôvodu býva reakcia na vety: „Nelez tam“, presne opačná, než by si dospelý želal. Dieťa ďalej lezie na skalu. V známej knihe Rešpektovať a byť rešpektovaný v takomto prípade autori radia namiesto negatívnej formulácie použiť pozitívnu informáciu. K tomu, aby deti robili veci dobre, nestačí im hovoriť, čo robiť nemajú. Povedzme im, čo robiť majú.

 

Pozitívna informácia

Namiesto zákazu neskáč do blata môžeme povedať: blato sa dá obísť.

 

Krátke cvičenie – na každú negatívnu formuláciu, ktorú používame, skúsme si na papier napísať pozitívnu informáciu. Áno, je to ako učiť sa nový jazyk, ale chce to len tréning. Výsledkom je okrem iného aj dieťa, ktoré si už odmala osvojuje pozitívne komunikačné zručnosti. Vďaka nim bude úspešnejšie komunikovať s ľuďmi okolo seba.

 

Pár príkladov:

	Negatívna formulácia	Pozitívna formulácia
	Nehádž to na zem.	Odpadky patria do koša.
	Nebež.	V byte kráčame.
	Nekrič.	Hovoríme potichu.
	Nevyliezaj hore.	Ostaň dole pod skalou.
	Neklam.	Hovoríme pravdu.
	Neber mu tú hračku.	Ak chceme niekoho hračku, pomáha spýtať sa.

 

Samozrejme, že v bezprostrednom ohrození života musíme rýchlo konať. Často aj skríknuť, alebo dať rázny povel. Nemáme čas rozmýšľať. Našťastie, nežijeme v stave trvalého ohrozenia, preto by povely, príkazy a zákazy mali byť skôr výnimočné, než bežné.

 

Nemusíme sa ale uspokojiť s tým, že dieťaťu povieme, čo má robiť. Ak chceme postúpiť o krok ďalej, ideálne je, aby aj chápalo, prečo má danú vec urobiť. Tak mu pomôžeme, aby jedného dňa správne veci robilo samo od seba. Aj bez nášho pokynu alebo upozornenia. Hovoriť mu, prečo danú vec robiť takto, má zmysel. Prečo to tak robíme, aké to má následky. Tip, ako pomôcť dieťaťu vidieť súvislosti, je opísať situáciu.  Pomáhame mu tak pozrieť sa na vec z iného uhla pohľadu. Dieťa môže byť tak  sústredené na práve prebiehajúcu aktivitu, že si spomínané súvislosti neuvedomí.

 

Opíšte situáciu

Podstatou popisu je hovoriť, čo vidíme, prípadne vnímame. Prídeme domov a dieťa buchne dverami. Namiesto „nebúchaj dverami“ môžeme opísať situáciu. „Počujem, že si buchol dverami. Dvere vieme zatvoriť aj potichu. Vtedy nerobia hluk“.

 

Malé dieťa lezie vysoko na linku na stoličku. Namiesto „nelez tam“ , môžeme opísať situáciu – „Vidím, že sa snažíš dosiahnuť hore, je to dosť vysoko a môžeš spadnúť“. 

 

Niekedy je to ťažké. Máme málo času, sme unavení alebo nestíhame. Zo začiatku, keď nám pozitívna komunikácia nie je prirodzená, pomôže nám zastaviť sa. Zamyslieť sa. Prečo to dieťa lezie na linku? Prečo buchlo dverami? Prečo kope do dverí? Zistíme, že veci, ktoré nás hnevajú, majú často nejaký dôvod.

 

Venujte chvíľu zastaveniu sa a empatii

Možno to dieťa nebuchlo dverami, lebo nás chce nahnevať, alebo nám spraviť napriek. Možno je len veľmi unavené. Zažilo niečo nepríjemné. Vtedy pomôže použiť aj empatiu. „Vidím, že sa ti páči chlapcova hračka. Keď sa s ňou dohrá, môžeme sa ho spýtať, či ti ju požičia“.

 

Dieťa v tom okamihu vidí, že sa mu snažíme porozumieť, že ho chápeme. Zároveň mu dávame pozitívnu informáciu – čo môže urobiť inak.

 

Ďalšou možnosťou, ako zastaviť dieťa v činnosti, ktorú nechceme, je zapojiť ho do riešenia situácie. Prerušíme tak činnosť, ktorá nám je nepríjemná. Namiesto zákazov a príkazov podporíme samostatnosť dieťaťa. 

 

Zapojte dieťa do riešenia / dajte mu na výber

Keď sa pozrieme na už spomenuté dieťa, ktoré buchlo dverami. Nestalo sa to prvýkrát a dieťa vie, že keď búchame dverami, robí to hluk. Zbytočne mu to budeme hovoriť. Čo môžeme spraviť v tomto prípade, je  už spomenuté zapojenie do riešenia - „Počujem, že si buchol dverami. Ako ináč ich ešte môžeme zavrieť?“.

 

„Ten chlapec má hračku, ktorú by si chcel. Myslíš, že by pomohlo počkať?“

 

Niekedy sa stane, že napriek nášmu opisu situácie, či ukázaniu súvislostí, dieťa ďalej vykonáva nežiadúcu činnosť. Vtedy pomôže, keď si k nemu čupneme a dáme mu na výber. „Vidím, že ťa to hádzanie loptou baví. Loptou ale hádžeme iba vonku. Ideš von, alebo si nájdeš inú aktivitu“?

 

Dieťa vtedy cíti, že nie sme jeho nepriateľom. Len trváme na dodržiavaní pravidiel. Nezakazujeme mu danú činnosť. Dávame mu možnosť.

 

Čo v prípade, keď nemôžme ísť s dieťaťom von? V tejto situácii pomáha spoločne hľadať  riešenie. Opísať situáciu – „Ty si chceš hádzať loptu. Ja nechcem, aby si to robil doma, lebo sa niečo rozbije. Čo iné by si mohol doma robiť?“  Detská kreativita je nekonečná a deti často prídu s riešeniami, ktoré by nás dospelých nenapadli. Upevňujeme v nich tak aj sebadôveru, že dokážu nájsť riešenia aj samy. 

 

Zo začiatku, pokiaľ dieťa nie je zvyknuté na podobné hľadanie riešení, môže to byť ťažké. Bude potrebná väčšia iniciatíva z našej strany – riešenia budeme spočiatku navrhovať my. Akonáhle si ale dieťa zvykne, jeho vývoj napreduje rýchlym tempom. Namiesto dieťaťa, ktoré sa hodí o zem, keď mu niečo zakazujeme, budeme mať dieťa, ktoré hľadá možnosti a riešenia.

 

Vyjadrite dôveru a pripomeňte minulé úspechy 

Spomenuli sme upevňovanie sebavedomia dieťaťa. Ak dieťa často okrikujeme, čo robiť nemá, dieťa sa s tým stotožní. Zvykne si a začne to považovať za samozrejmosť. Robiť nežiadúce veci sa stane súčasťou jeho ja, napríklad „Ja vystrájam.“ / „Robím zlé veci a treba ma okrikovať“.

 

Tým, že dieťaťu nehovoríme „nie“, ale dávame mu na výber, prizývame ho k riešeniu. Tejto nálepky ho zbavujeme. Dieťa sa stáva tým, kto sa vie rozhodnúť správne. Môžeme mu pripomenúť minulé úspechy. „Pamätáš, ako si  minule zvládol počkať?“ / „Vidím, že si buchol dverami. Minule si ich zavrel potichu“. Vyjadrením dôvery a prizývaním k riešeniu podporujeme v dieťati pozitívne zmýšľanie o sebe.

 

---

Zdroje:

Pavel Kopřiva, Jana Nováčková, Dobromila Nevolová, Tatjana Kopřivová: Rešpektovať a byť rešpektovaný

powerfulthinkingonpurpose.com