Detská psychologička Denisa Zlevská hovorí o tom, ako viesť deti k práci v tíme prostredníctvom rodinných zvyklostí. Prečítajte si jej odporúčania a zistite, ako podporiť tímového ducha v rodine.
Určite všetci poznáte popevok zo známej pesničky Adama Ďuricu: „Čo nedokážem sám, to dokážeme spolu!“ Každý z nás, tak nejak v kútiku duše, tejto vzťahovej rovnici verí a túži po jej výsledku.
Ako ho dosiahnuť v našich rodinách? Pre vyriešenie predostretej hádanky som si zalistovala v manažérskych príručkách o tímovej spolupráci. Zrodila sa vo mne myšlienka analógie rodiny ako tímu. Rada by som sa týmto článkom s vami podelila o to, na čo som prišla. Spísala som pár pravidiel, ktoré tímového ducha v rodinách budujú a zároveň sa podľa nich dieťa učí práci v tíme.
Pravidlo číslo 1.: „Učme deti aby si boli vedomé osobitosti každého člena v rodine. Jedinečnosť je vzácna a má byť v službe ostatným.“
Je dôležité, aby deti vnímali fakt, že rodina je - tak isto ako tím - tvorená z jednotlivcov, ktorí majú svoje talenty, schopnosti, zručnosti, vedomosti i záujmy.
Spolupráca a spokojnosť sa potom rodí z ich vedomého používania v denno-dennom živote rodiny. Ak je niekto dobrý v plánovaní, nech plánuje a organizuje. Ak je niekto skvelý v robení dobrej nálady, tak nech ju vedome tvorí a budeme mať spoločne kopec zábavy. Ak vie niekto skvelo efektívne riešiť problémy, buďme ochotní načúvať jeho radám a nasledujme ho. Využitím talentov jednotlivcov v rodine totiž oveľa ľahšie dosiahneme spoločný cieľ.
Na to, aby sa to takto dialo musíme vnímať dve stránky jednej mince a k tomu istému viesť aj naše deti. Je potrebné učiť sa porozumieť a rešpektovať odlišnosti i zvláštnosti všetkých členov rodinného tímu. Kľúčové pritom je zdôrazňovať úžitok z ich osobitosti pre celý tím i pre vzájomné dobro. Na základe toho sa dieťa naučí byť ochotné načúvať i spolupracovať. Spolupráca sa totiž rodí úzko ruka v ruke s pokorou voči jedinečnosti druhého človeka. Vedome nepíšem tento bod iba pre deti, ale aj pre nás dospelých, od ktorých sa dieťa pokore učí. Druhou stránkou mince je to, že potrebujeme mať všetci aktívny záujem zdokonaľovať sa v našich daroch v prospech tímu. Ako v tom pomôcť našom deťom? Ak napríklad, vidíme, že dieťa má kreatívne nápady, tak ho v tom podporme aj pri spoločných - tímových aktivitách, v ktorých ho môže plne prejaviť. Podľa jeho obdarovania mu vyberajme aj krúžky, voľnočasové aktivity, či rovesníkov, ktorých môže spoznávať a tak sa prirodzene rozvíjať. Talent totiž nestačí len mať, ale je nutné ho kultivovať cez vedomosť i prax. Tak, ako to platí pre deti, platí aj pre nás dospelých, ktorí by sme mali taktiež vedome a systematicky naše dary rozvíjať.
Pravidlo číslo 2: „Buďme si vedomí rovnakej dôležitosti každej roly v rodine.“
Pre dosiahnutie spoločného pozitívneho výsledku je kľúčová úcta k jedinečnosti každého člena v tíme a zároveň aj k jeho roly, ktorú v ňom zastáva. Z roly sa vynárajú požiadavky i očakávané správanie určené spoločenskými alebo rodinnými normami, či minulými skúsenosťami.
Buďme si vedomí, že žiadna z rolí nie je dôležitejšia ako druhá, lebo len keď ich zastávame všetky, tak rodina funguje. Odtiaľ práve pramení dôležitosť každej jednej z nich, ktorú je potrebné pravidelne oceňovať aj pred deťmi, či spolu s nimi Ak mamina navarí, buďme ochotní jej pomôcť i poďakovať. Ak ocino dbá na to, aby všetko fungovalo po technickej stránke, vážme si veci, ktoré tvoria našu domácnosť a oceňme jeho starostlivosť. Ak sa dieťa potrebuje porozprávať, či pozdieľať, buďme ochotní dať túto požiadavku na prvé miesto a venujme sa jej s takou dôležitosťou ako tým ostatným.
Je užitočné, ak sa o očakávanom rolovom správaní spoločne rozprávame, lebo rola v rodine síce nejaké správanie v sebe predpokladá, no ono sa môže v rodinnom kruhu spoluvytvárať, prispôsobovať, odmietnuť, meniť, či pretvárať. Tak predídeme mnohým nesplneným očakávaniam a konfliktom zo sklamania.
Pravidlo číslo tri: „Hľadajme a hovorme o tom, akou rodinou chceme byť a kam sa chceme uberať. Definujme si spoločné ciele.“
Nikde nenájdeme rovnakú rodinu. Každá rodina je iná, pretože v nej žijú úplne jedineční ľudia, ktorí tak vytvárajú unikátne kombinácie. Všetci síce hovoríme o tom, že chceme byť spolu šťastní - to je náš cieľ. To, ako reálne tento cieľ vypadá a aká k nemu vedie cesta, býva veľmi rozdielne. Neuspokojme sa preto so všeobecnými frázami, ale hľadajme ich významy v spoločnom dialógu v rodine. Pýtajme sa v rodinách a aktívne zisťujme čo pre rodinu ako celok znamená spoločná pohoda, šťastie a ako sa k nemu vieme dopracovať. Pre jednu rodinu to bude cestovanie a bádanie po horách, pre inú spoločné kino a pukance, pre ďalšiu vedecko-technické múzeum. Ciele sú totiž definované aj hodnotami rodiny, záujmami jej členov a tak vytvárajú jedinečný charakter rodiny.
Domnievam sa, že dodržiavanie týchto troch kľúčových pravidiel v našich rodinách prispeje k pozitívnemu výsledku a spokojnosti všetkých členov rodiny. Tak isto sa prostredníctvom nich deti učia veľmi prirodzene spolunažívaniu v tíme.
Vďaka nim budeme vedieť akou rodinou sme a čo nás robí šťastnými ako tím. Budeme poznať jeden druhého a vytvoríme priestor pre jedinečnosť každého z nás. Bude medzi nami úcta prameniaca z vnímania dôležitosti každej roly v rodine. Držím nám palce nech sa nám to podarí!
O autorovi: Denisa Zlevská je psychologička a psychoterapeutka zaoberajúca sa medziľudskými vzťahmi a osobnostným rozvojom. Poskytuje poradenstvo pre deti,rodiny a manželské páry. Je zakladateľkou a riaditeľkou Centra pre tréning a rozvoj. Má bohaté skúsenosti v oblasti detskej psychológie. Denisa sa špecificky zaoberá aj témou vyhorenia a prevenciou duševného zdravia. Rada trávi čas v prírode a k problémom pristupuje pozitívne. Viac o Denisinej práci nájdete tu.
Autorské príspevky pre vás pravidelne pripravujú odborní pedagógovia a psychológovia v spolupráci s programom BUDDY. Program BUDDY spája deti z detských domovov s vyškoleným dobrovoľníkmi tak, aby mali lepšiu šancu na dôstojný život: www.tvojbuddy.sk
