Každý deň to isté hektické ráno. Vlastne občas o niečo horšie. Lialo ako z krhly. Všade plno áut, kolóny, trúbenie. Bratislavský pondelok. Po chvíli sa nám konečne podarilo zaparkovať pred škôlkou. Mala som ešte presne 10 minút, aby som odovzdala dieťa a stihla sa dostať opäť do kolóny valiacej sa smerom k mojej práci. Teda tak, aby som tam bola načas. Už ako vystupujem z auta viem, že to nestíham. Opäť raz budem meškať. Dieťa na zadnom sedadle zatiaľ nič nevraví. Poslušne odopína pás a ťažko prepletá v gumákoch nôžkami popri mojej zrýchlenej chôdzi. „OK, tak ešte 8 minút. Snáď to stihnem.“ Vyzliekam dieťa, zatváram skrinku, bozk, objatie a chcem utiecť. „Mami, chcem zostať s tebou doma,“ pevne mi zovrie ruku môj 3-ročný syn a pozerá so slzami v očiach na mňa práve, keď sa chcem z dverí vypariť. Kľaknem si na kolená a silno ho objímem. „Neboj, o chvíľu som zase späť.“ Zavesím mu na krk drobný lapač snov, čo sme si vyrobili spoločne. „Bude ti pripomínať, že na teba s ockom stále myslíme a keď pôjdeš spinkať, vpustí ti do snov iba niečo krásne.“ Pretŕham naše objatie akoby bolo samozrejmé, že ten zvláštny život určite pochopí. „Za chvíľu je späť, za chvíľu je späť,...“ vidím na jeho perách, že si znova a znova opakuje moje posledné slová ako mantru, keď ho učiteľka odvádza do triedy. Zavriem vchodové dvere a utekám pomedzi kvapky dažďa k autu.
Po chvíli stojím opäť v kolóne áut a čakám, že sa cesta uvoľní. Netešila som sa v ten deň do práce. Stále som myslela na syna, ako mi pevne stískal ruku. Moje srdce bolo stále tam. Bola to ale práca, ktorú som si veľmi dlho hľadala. Musela som ísť. Včera, dnes i zajtra. Vlastne od teraz už každý deň. Chýbal mi, ale hovorila som si, že je to správne. Veď kdekoľvek na svete sú ženy, ktoré môžu byť po pôrode s dieťaťom len pár dní. Potom ho dajú cudzej žene alebo v lepšom prípade starej mame. „Narodila som sa pod šťastnou hviezdou. My sme toho za tie 3 roky prežili toľko veľa!“ obhajovala som v mysli sama pred sebou svoje rozhodnutie a vyhodila smerovku. Všetko bude dobré.
Cesta sa uvoľnila a ja som konečne mohla pridať. Zazvonil telefón. Pozrela som naň a videla, že volá môj nový šéf. Nestihla som to ani zodvihnúť, keď som pocítila silný náraz. Zrazu všetko stíchlo a srdce sa mi rozbúchalo ako o preteky. Z čela mi tiekla krv. Prebrala som sa po pár hodinách až v nemocnici. Keď som sa precitla, chytila ma panika, kde je môj syn. Či tam nebol so mnou, či je v poriadku. Sedel s manželom vedľa mojej postele a trpezlivo čakal, kedy otvorím oči. Pozeral na mňa tými istými zaslzeným očami, ktorým som ráno povedala, že sa o chvíľu vrátim. Silno ma objal a na krku mu stále visel malý lapač snov- krúžok z kože vo vnútri prepletený akoby pavúčou sieťou, ktorá chytí všetko zlé. Bol celý špinavý a spotený. Veril, že má magickú moc odohnať škaredé sny a myšlienky. „Mami, stále som ho držal v ruke a hovoril si, že sa o chvíľu vrátiš. Celý deň. A keď sme s ockom prišli, posielal som ti iba pekné sny, aby si sa mohla rýchlo ku mne vrátiť,“ pozrel na malý lapač snov a ja som si uvedomila, že nikdy nebude toho času, čo sme každý deň spolu prežili, dosť. Nikdy. Jeden život je na to všetko krásne málo. Po tvári sa mi kotúľali slzy veľké ako hrach. „Chcem s tebou zostať doma, môžem?“
„Dobre, mami, a nemusíš sa báť, budem stále pri tebe. Budem odháňať všetky tvoje zlé sny!“ radostne ma objal môj malý anjel strážny.
