Milá mamička,
stretla som ťa nedávno na ihrisku. Bol krásny slnečný deň a ihrisko bolo plné detí. Šantili a behali. Niektoré spievali a točili sa pritom na červenom kolotoči. Nebola si krásne upravená, ani oblečená. Mala si viac kíl navyše, čierne elasťáky, mastné vlasy a v ruke si držala papierový pohár s kávou, z ktorého si si občas odpila. Rozprávala si sa s kamarátkou. Smiali ste sa a mala som pocit, že máš v ten deň dobrú náladu. Chvíľami som sa totiž na vás zadívala popri naháňaní svojho dieťaťa medzi preliezkami.
O chvíľu sa strhol veľký krik a plač. Áno, bol to tvoj asi 2-ročný syn, ktorý čosi práve vyviedol v skupinke detí. Kričala si na neho a dala si mu letmo po hlave, aby sa to viac nezopakovalo. Vrátila si sa ku kamarátke a debatovali ste s úsmevom na tvári ďalej.
Tvoj syn si vzal vzápätí čiesi odrážadlo a lietal ako šarkan. Veselý a šťastný uháňal okolo kolotoča a užíval si vietor vo vlasoch. Raz bol tam a o pár sekúnd zasa tam. Po chvíli však pokojný život na ihrisku opäť niečo narušilo. Dievčenský neutíchajúci plač prekričal džavot detí a všetci sme spozorneli. Tvoj syn držal kŕčovito vlasy jedného dievčatka, ktoré sa už hodnú chvíľu nevedelo dostať z jeho rúk. Prišla si k nemu a začala si jačať, aby ju okamžite pustil. Búchala si mu po ruke, vyhrážala si sa, no on jej vlasy držal od strachu ešte kŕčovitejšie. Dievčatko už ležalo na zemi a stále sa nevedela z jeho zajatia dostať. Kričala si preto bez prestania ďalej. Nakoniec bola tvoja ruka silnejšia a jeho zaťatú pästičku si otvorila. Nepochopiteľne si mu pred celým ihriskom stiahla nohavice a desivo mu na holý zadok natrieskala, akoby si mala oproti sebe rovnocenného partnera. Všetky matky stíchli. Aj detský džavot a pozerali na to, ako si zlyhala. Nepovedali sme nič. Úplne si nám vyrazila dych. Tvoj syn sa s hysterickým plačom kamsi utiekol skryť. Zovrelo mi žalúdok. „Chúďa dieťa!“ pomyslela si asi väčšina mám, ktoré na to pozerali a zostali ako obarené.
Viem, že si mala určite ťažké ráno, možno aj noc, a možno celé dva roky.
Mrzí ma to, ale musím ti to povedať. Všetky to máme ťažké. Tvoje dieťa sa nebude správať inak, ak s tým neprestaneš. Bila si ho tými silnými rukami, akoby si z neho chcela vytriasť dušu. Prebehlo mi mysľou, ako to asi vyzerá u vás doma za zatvorenými dverami. Nevedela som na vás prestať myslieť ešte niekoľko dní.
Možno si to urobila prvý krát. Možno ti krivdím. Možno máš kopec ďalších problémov, ... a možno nie. Možno si takú výchovu mala len ty sama.
Mama, nebi svoje dieťa!
Chceš, aby bolo iné? Chceš, aby nestrkalo do iných detí? Netrhalo im vlasy? Nebilo ich po rukách či po hlave?
Mama, nebi svoje dieťa!
O pár rokov sa pozrieš späť a budeš ľutovať, že si vaše spoločné prvé roky neurobila iné. Že si v jeho zlý deň radšej namiesto rozprávania s kamarátkou nestála pri ňom, viac ho neobjímala, nebola k nemu milšia, aby to napätie z neho dokázalo odísť.
Viem, že to nie je ľahké.
Keď som ťa videla, pripomenula si mi mňa, keď mi bolo úplne najhoršie a nikto mi nepomohol. Bola som na to sama. Nikto mi nedal radu, ako mám vyčerpaná prežiť deň plný negatívnych emócií. Poznám ten pocit bezmocnosti, ale nevybíjala som si ho na svojich deťoch.
Predstav si, že by v tvoj zlý deň za tebou prišiel manžel a ešte ťa v ten deň zbil. Myslíš, že by sa ti uľavilo?
Vídam ženy unavené a vyčerpané. Presne ako ty. Aj také, ktorým občas nechtiac vyletí ruka.
Tvoja myseľ je však silná.
Tvoje ruky sú silné.
Použi ich správne. Rukami iba hlaď a objímaj. Vtedy sa aj zlé veci menia na krajšie.
Poznám ťa. Poznám veľa mám, ako si ty.
Nevzdávaj sa. Zbiť malé dieťa je to najľahšie.
Viem, že to dokážeš robiť lepšie.
Dokážeš byť lepšou mamou!
