EDIT HAJDU SLIACKA je ilustrátorka detských kníh a mama dvoch malých chlapcov, Adamka (6) a Maťka (2). Edit sa od minulého roka venuje aj homeschoolingu svojho staršieho syna Adamka. S kamarátkou Kristínou založila vzdelávaciu skupinu Epicentrum a blog, na ktorom zdieľa svoje skúsenosti s domácim vzdelávaním.
Veľa žien sa obáva materstva kvôli prerušeniu kariéry. Ty pracuješ aj počas materskej a založila si aj štúdio Mr. Fox and friends. Ako sa dajú skĺbiť tieto dva svety?
Skĺbiť tieto dva svety nie je jednoduché a asi ide o neustály proces, v rámci ktorého sa dennodenne snažím zvládať všetko, ako najlepšie v tej chvíli viem. Deti a pohoda doma sú pre mňa prvoradé. Mám to šťastie, že mám takú prácu, pri ktorej som sama sebe šéfom. Je to možno náročnejšie na vnútornú motiváciu a sebadisciplínu, ale nemenila by som. Takto môžem byť cez deň väčšinu času s deťmi a pracovať vo voľných chvíľach.
Ako vyzerá tvoj deň?
Ak pracujem cez deň, sú to len akési mikročasy, keď si „uchmatnem“ chvíľku, keď sa chlapci pekne spolu hrajú, ak vtedy práve nevarím, neumývam riady alebo nevešiam opraté šaty a tak podobne. Aj to len maximálne vybavím pár telefonátov, mailov, popozerám, čo sa deje vo svete. Kreslím skôr po večeroch a nociach, keď už všetci spia. Ale musím sa priznať, že to už bývam väčšinou veľmi unavená. Niekedy sa musím veľmi prekonať, vstať z postele, spravím si čaj, zapálim sviečky, sadnem v kuchyni za stôl a začnem kresliť.
Nezabúdaš v takomto nastavení sama na seba?
Túto zimu som si prešla obdobím hľadania samej seba. Starať sa o deti, pracovať a zároveň udržiavať chod domácnosti bolo pre mňa veľmi vyčerpávajúce. Zvlášť po tom, ako sme sa rozhodli, že budeme so synmi homeschoolingovať. Naložila som si a pokúšala sa byť vo všetkom stopercentná. Výsledkom bol neustály chaos a neporiadok doma a unavená nervózna mama bez energie... príčinou bolo presne to, že som od narodenia chlapcov posúvala samu seba a svoje potreby do úzadia. Aby sme mohli fungovať ako spokojná rodina ďalej, musela som urobiť pár zmien. Udržať si pri tom všetkom zdravý rozum a akúsi ľahkosť bytia mi pomáha moja priateľka Kristína. Oddych pri káve je proste nutnosť. Stále platí, že som rada, keď si zájdem zafarbiť šediny raz za pár mesiacov. A mala by som cvičiť, keďže mávam bolesti kvôli diastáze, na toto sa mi zatiaľ nepodarilo nájsť energiu.
Ako prebieha homeschooling u teba doma?
Keď bol Adamko zapísaný do prvého ročníka a začali sme s homeschoolingom oficiálne, hľadali sme cestu, akou ísť. Hoci už od malička ho všeličo zaujímalo, o čom iné deti v jeho veku ani netušili, predstavovala som si homeschooling ako nejakú školu v domácom prostredí. Hoci nie vedome, tlačila som na neho, aby sme každý deň aspoň trochu písali, čítali, a tak ďalej. Až nás to všetkých kompletne vyčerpalo. Keď má rodič plnú zodpovednosť za vzdelanie svojho dieťaťa, nechce zlyhať.
Vrátili sme sa však k tomu, čo je pre nás prirodzené. Učiť sa v rámci hry, slobodne a bez nátlaku. Veľa času trávime spoločnou hrou a každý deň sledujem, čo ho v daný moment zaujíma.
Čiže je to skôr životný štýl než učenie, na aké sme zvyknutí zo školy?
Dá sa povedať, že je to učenie formou unschoolingu. Skutočne je to súčasť našich bežných dní. Neoddeľujeme učenie, akoby išlo o niečo, čo musíme, ale nechce sa nám. Alebo ako niečo, čo robíme v nejakom priestore a určitú dobu až následne sa môžeme ísť za odmenu hrať. Mám takú skúsenosť, že deti už oveľa skôr ako v škole začne zaujímať obrovské množstvo vecí. Pozorujú, skúmajú, učia sa na vlastných chybách. Ja sa snažím, aby si tú radosť z objavovania a učenia zachovali. Aby to bola pre nich prirodzená vec.
Ty si umelkyňa a mimoriadne kreatívna osoba. Aký má podľa teba kreativita význam pri vzdelavávaní sa?
Kreativita rovná sa hra. Hra rovná sa učenie. Všetko to spolu súvisí a nedá sa jedno od druhého oddeliť. Aby som mohla vo svojej práci byť kreatívna, musím mať dostatok priestoru, nikto na mňa nesmie príliš tlačiť alebo podsúvať svoje nápady či názory. Hoci vznikajú veľmi dobré školy, ktoré sa deťom snažia dávať veľa slobody, stále prevláda systém hodnotenia, porovnávania, časového tlaku a tlaku na výkon. Dieťa, ktoré je dennodenne pod takýmto tlakom nemôže byť samo sebou.
Domáce vzdelávanie nám dáva v živote priestor pre každodenné objavovanie, možnosť žiť pokojný a pomalý život. A v neposlednom rade nám dáva podľa mňa to najdôležitejšie, čas. Čas byť tvoriví, učiť sa viac o tom, čo nás momentálne zaujíma a zároveň vypustiť niečo, čo nás v tej chvíli nebaví, čas tráviť viac spoločných chvíľ s blízkymi. A kreatívni sme tým pádom nonstop každý deň, kedy si sami určujeme, čo budeme robiť. Zdá sa mi, že kreativita práve znamená žiť mimo štandard. A ak by som svojim deťom mala zo seba niečo odovzdať, bolo by to práve toto.
Má podľa teba homeschooling nejaké nevýhody voči klasickému vzdelávaniu v škole?
Myslím, že nemá. Adamko je v určitých oblastiach oproti svojim rovesníkom veľmi dopredu, a preto ma ako prvák úplne iné požiadavky na vzdelávanie. Zaujímajú ho iné témy, učí sa veľmi rýchlo, a keď ho zaujme nejaká téma, žije s ňou celé dni či týždne. Doma nie je ničím limitovaný. Zároveň si budujeme okolo seba komunitu podobne fungujúcich ľudí, čiže určite nie je doma izolovaný bez kontaktu s okolitým svetom.
Viem si ale predstaviť, že v menšom meste, prípadne na dedine, by to mohol byť trošku problém. Ale keď sa inak nedá, človek si nájde cestu. Neviem, či to nazvať nevýhodou, ale náročné to môže byť pre rodičov, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Obzvlášť vtedy, ak týmto rozhodnutím musí zostať jeden rodič bez práce. Pre takúto rodinu to musí byť veľmi ťažké. Je to tiež veľmi náročné na pozornosť a čas. S deťmi ste takto nonstop. Niekedy je to vyčerpávajúce. Ale nám to takto vyhovuje a vlastne si to ani inak neviem predstaviť. Je to náš životný štýl a vlastne úplne prirodzený spôsob, ako celá rodina fungujeme.
No a napokon je tu ešte nepochopenie zo strany cudzích ľudí, ale aj rodiny. Našťastie, to nie je práve náš problém. Poznám však prípady, kde človek musí zvládnuť všetko, čo homeschooling obnáša, a ešte sa aj musí obhajovať. Bola by som rada, keby bol vnímaný bez predsudkov a nie ako výstrelok rodičov, ale ako bežná normálna a dobrá možnosť, ako vzdelávať deti.
Predpokladám, že títo ľudia majú najväčšie výhrady voči socializovaniu detí. Ako riešiš toto?
Nepoznám homeschoolerov, ktorí by žili v izolácii a ktorí by sa nepohybovali v nejakom kolektíve detí. Či už v menšom, alebo väčšom. Jediný rozdiel je v tom, že si sami môžeme určiť, kedy a na akú dobu do toho kolektívu vstúpime. Či máme dnes energiu a vôbec chuť ísť medzi ľudí, vyblázniť sa na ihrisko alebo zájsť do „epicentra nášho Epicentra“, ako voláme miesto, kde sa stretávame s našimi kamarátmi. Uvedomujem si, aký je pre nich v tomto veku dôležitý sociálny a emocionálny rozvoj. Avšak samotné sociálne situácie a komunikácia je pre Adamka zatiaľ často neprehľadná, jeho emócie sú intenzívne a zahlcujúce. Potrebuje bezpečné prostredie a hlavne čas, aby v prvom rade spoznal sám seba.
Sociálne učenie a spoznávanie seba je v škole neriadené, náhodné, záleží na tom, v akej skupine ľudí sa ocitnete. Niekto mal šťastie a ocitne sa v tolerantnej spoločnosti, pre iného je pobyt v škole utrpenie, a to veľmi bolestivé. Je teda pobyt v škole naozaj zárukou plnohodnotnej socializácie? Tým, že touto témou socializácie, ako sa stať šťastným a plnohodnotným členom spoločnosti, žijeme spolu s našimi deťmi, prechádzame vývojom všetci ako rodina. Som za to vďačná.
Spomínala si Epicentrum - vašu vzdelávaciu skupinu. Ako funguje?
Epicentrum je vzdelávacia skupina, ale nepredstavuje jedno miesto. Je to skôr koncept celoživotného vzdelávania sa, prístup k učeniu, ktoré je súčasťou života nielen našich detí, ale aj nás dospelých. Založili sme ho spolu s Kristínou Převrátil Alexy a jej rodinou. Vyzerá to tak, že sa k nám pridajú ďalšie dve rodiny. V rámci Epicentra sa deti učia celý deň bez ohľadu na to, kde a s kým sa práve nachádzajú a bez toho, aby učenie oddeľovali od ostatných činností. Viac o nás môžeš nájsť na stránkach nášho blogu Epicentrum.
Kontaktujú vás aj rodičia z iných častí Slovenska?
Áno. Píšu nám a bola som veľmi prekvapená z toho množstva. Je to jeden z dôvodov, prečo sme začali písať blog. Zrazu vidieť, že existujú podobne zmýšľajúce deti a rodiny. Hoci sú ďaleko, je to veľká úľava. Obzvlášť, keď vidíte, že vaše dieťa je vedomosťami, zvedavosťou, neustálymi otázkami, správaním a prežívaním rôznych situácii niekde inde, ako deti vo vašom okolí. Vtedy, keď vám cudzí ľudia alebo aj rodina dáva najavo, že je to vaša chyba a možno keby ste sa mu menej venovali, tak by ho v dvoch rokoch nezaujímal vesmír.
Aké sú najčastejšie výzvy rodičov, ktorí deti učia doma?
Tie výzvy pre rodičov nezačínajú s nástupom do školy, ale už oveľa skôr. Či už o detičky s rôznymi diagnózami, nadané alebo hypersenzitívne deti, pre rodiča je to veľká výzva. Musí byť vnímaví pre potreby dieťaťa a adekvátne na ne reagovať. Potom sú tu každodenné výzvy ako prieberčivosť v jedle, citlivosť na správanie druhých ľudí, dospelých aj detí, na hluk, svetlo, sprevádzanie výbuchmi hnevu, zvládanie vecí, ako obliekanie, denný režim. Všetko si vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti a láskavosti. Pokiaľ sa potom rodič rozhodne, že bude vzdelávať deti doma z akéhokoľvek dôvodu, musí to byť súčasť životného štýlu. Ak potom nejaká výzva príde, prekonáva sa ľahšie.
Najväčšie výzvy ja vidím v množstve energie a času, ktoré si rodič musí nájsť, v zodpovednosti, ktorú pociťuje a v neustálych otázkach, či to robím správne alebo niečo môžem v budúcnosti spraviť inak a lepšie. Dôležitá je aj finančná stránka, kedy je to pri nulovej podpore zo štátu, veľká záťaž pre rodinu. U nás to riešime prácou po nociach. Dá sa to zvládnuť, robím to rada, ale je to náročné.
Čo by sa malo zmeniť, aby to mali rodičia ľahšie?
Úplný základ je, aby bolo domáce vzdelávanie možné aj na druhom stupni, pretože na Slovensku nie je domáce vzdelávanie povolené počas celej povinnej dochádzky, iba v určitých špecifických prípadoch. Tiež by bolo fajn, keby rodič, ak o to má záujem, mohol prevziať úplnú kontrolu nad vzdelávaním svojich detí. Teda by nemuseli byť preskúšavané podľa školských osnov každého pol roka, ale po väčších blokoch, napríklad na konci základnej školy alebo aspoň stupňoch. Viac by sa tým akceptovala jedinečnosť dieťaťa a jeho slobodné rozhodnutia venovať sa práve tomu, čo ich v danom veku zaujíma a čo sú práve pripravení zvládnuť.
Zmyslom domáceho vzdelávanie nie je totiž podľa mňa sledovať, či dieťa napreduje rovnako, ako keby chodilo do klasickej školy. Škola by tiež mohla konštruktívne prispievať k vzdelaniu, poskytovať metodiku, materiály, oporu. No a v neposlednom rade už spomínaná finančná pomoc, pre každého rodiča. Musím ale povedať, že my máme veľmi dobrú spoluprácu s našou kmeňovou školou a za to sme veľmi vďační.
Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre domáce vzdelávanie?
Ak môžem hovoriť za nás všetkých v rámci Epicentra, tak niečo robíme inštinktívne, ale dennodenne sledujeme rôzne blogy, videá rozhovory, iniciatívy, facebook skupiny, instagramy či už slovenské alebo zahraničné. Spoločne objednávame hračky, časopisy a knihy, či už pre deti alebo na vzdelávanie pre nás rodičov. Potom si inšpirácie navzájom zdieľame.
Vzorom sú nám rôzne životné príbehy iných, nielen homeshcoolingových rodín. V podstate každý jeden rodič sa usiluje deťom predať niečo zo svojej oblasti, ktorej sa venuje. A hoci to bude znieť ako klišé, ale najväčšou inšpiráciou sú pre mňa moje deti. Sama sa veľmi veľa pri nich aj od nich naučím. Odkedy ich mám, som úplne iný človek.
Ako ťa materstvo zmenilo?
Byť mamou je pre mňa to najkrajšie, ale zároveň najťažšie na svete, vôbec sa na to nedalo pripraviť dopredu. Učím sa za behu, niekedy mi to ide lepšie, niekedy horšie. Občas sa smejeme, že rodičovstvo je taká séria prešľapov, z ktorých sa každý deň snažíme poučiť. Okrem kopy lásky mi deti dávajú neskutočnú energiu. A každý deň ma učia obrovskej trpezlivosti, radosti z maličkostí a aj to, že sa nemám brať tak vážne. Hoci mám o nich strach stále, snažím sa ich nechať slobodných a nerozhodovať zbytočne za nich. A samozrejme, menej rozprávať „hovorenky“, na čo ma upozornil sám Adamko a vymyslel tomu sám pomenovanie. Sú to také zbytočné prázdne vety, poučovanie.
Ako ťa deti ovplyvňujú v rámci tvojej umeleckej tvorby?
Všetky ilustrácie sa snažím robiť tak, aby sa im páčili. Rada im do obrázkov ukrývam ich obľúbené veci alebo hračky. Keď ich potom v knižke nájdu, tešia sa. Niekedy sa ich v procese tvorby spýtam na názor. Naposledy, keď som kreslila avatarov zvieratiek do jednej aplikácie, Adamko prišiel a povedal, že sa mu páčia všetky okrem myšky. Že vôbec nie je milá, tak som ju prekreslila. Maťko ma síce len dva, ale vidím na ňom, že ho maľovanie baví a vždy keď pracujem, príde sa pozerať a sám aj skúša na tablete kresliť.
Vedieš svoje deti k umeniu?
Cielene nejakými spoločnými výtvarnými aktivitami ani nie. Obaja totiž odmietajú činnosti, ktoré sú pod vedením niekoho. Farby aj iné výtvarné potreby majú k dispozícii a Maťko si maľuje takmer každý deň. Či už kriedami vonku na múr, chodníky, stromy a záhradný nábytok, alebo farbami. Maľovať na papier však odmieta. Farby vytláča z tuby na kuchynský stôl a autíčkami v nich robí cesty. To zvykne namotivovať aj Adamka, ale keď bol mladší, nerád sa od farieb zašpinil. Ak on zoberie do rúk farbičky, má to iný význam, ako kreslenie samotné. Teraz si napríklad vyrába Mariopediu, kde podľa nintendovej hry vyrába knihu o hlavných hrdinoch, kreslí mapy a vystrihuje a lepí obrázky. Čiže zatiaľ ich vediem skôr k tomu, aby sa necítili limitovaní a aby sa nebáli od farieb zašpiniť. K umeniu oboch vediem krásnymi detskými knihami a rozprávkami.
Aký význam majú knihy pre vašu rodinu?
Pre mňa osobne majú knihy špeciálny význam, hlavne tie detské, kvôli mojej práci. Ešte predtým, ako sme mali deti, som ich zbierala pre inšpiráciu. Od malička mám knihy rada. Dnes berieme knihy ako každodennú súčasť života, čítame si spolu s deťmi. Maťko si niekoľko obľúbených kníh číta aj sám a s Adamkom čítame spolu večer. Nechávam to ale na nich, keď majú chuť, čítame. Adamko nám raz dokonca povedal, že je „preknižkovaný“ a niekoľko mesiacov čítať jednoducho nechcel. Akceptovali sme to a netlačili. Dnes si knižku otvorí sem tam sám a príležitostí na precvičovanie čítania má počas dňa mnoho aj z iných zdrojov.
Vedela by si odporučiť nejaké knižky pre deti a rodičov homeschoolerov?
Sama vyberám hlavne podľa toho, o čo je momentálne záujem zo strany chlapcov, akej téme sa radi venujú, aké majú otázky. Podstata homeschoolingu je v tom, že človek si hľadá svoju vlastnú cestu. Niektoré deti obľubujú encyklopédie (u nás sú obľúbené z vydavateľstva DK), iné sa skôr rady rozprávajú o všeličom. U nás zabodovala kniha Čo keby? od Randall Munroe. Určite môžem odporučiť knihu Ferda a jeho mouchy, ide o emocionálnu a sociálnu výchovu podanú cez príbehy z kažodenného života. Pre mňa, ako rodiča dieťaťa so špeciálnymi potrebami, bola prelomová kniha Iskra od Kristine Barnett a knihy od Moniky Stehlíkovej. Viac našich tipov spisujeme na náš blog.
