Slovenka DANIELA BARTOŠ je pedagogička, novinárka, expertka na digitálne médiá a podnikateľka. Žila vo ôsmich krajinách a aktuálne pôsobí v holandskom Arnheme, kde učí študentov komunikáciu a kritické myslenie. Založila platformu hip.academy, cez ktorú prináša zážitkové vzdelávanie. V Bratislave bola jedným z rečníkov na konferencii BeREADY FOR THE FUTURE.
Čomu sa aktuálne venujete?
Učím komunikáciu na univerzite Arnhem Business School v Holandsku. V rámci tohto programu ma veľmi baví predmet, ktorý sa volá kreatívne a kritické myslenie. Holandská vláda vydala nariadenie, aby sa tento predmet učil. Kreatívne a kritické myslenie považujú za zručnosť 21. storočia.
Venujem sa aj hip.academy, kde experimentujem a vytváram veci okolo zážitkového vzdelávania, kriticko-kreatívneho myslenia a podobne. Nie je to len pre mladých ľudí, ale aj pre profesionálov v priemysle. Títo ľudia často zabudnú, čomu sa pôvodne chceli venovať a vďaka týmto programom sa môžu znovu prepojiť so svojím poslaním a vášňou. Vytvorila som pre nich zážitkové programy, ktoré trvajú päť dní. Ten ostatný bol v Toskánsku. Momentálne hľadám lokalitu na ďalší program.
No a napokon sa venujem etickým aspektom a vplyvu digitálnych médií, automatizácie a umelej inteligencie na spoločnosť. Špecificky na budúcnosť práce a voľného času. Zaujímajú ma nové ekonomiky, ako napríklad zdieľaná ekonomika, kde sa prehodnocuje, čo a ako sa vytvára ekonomická hodnota. Pozerám sa na to, ako môžu tieto technologické, ekonomické a aj ekologické zmeny nabudiť ľudí k iným spôsobom myslenia a vytvárania hodnoty. Myslenie 20. storočia už jednoducho nemá miesto v 21. storočí.
A okrem toho ešte pripravujem trojmesačný vzdelavaci program Life Transforming Design, ktorý chcem čoskoro spustiť na Slovensku. Cieľom je, aby sa ľudia dokázali orientovať a nájsť v tomto období veľkých zmien a vplyvov tak, aby mohli byť maximálne flexibilní a pritom mali štrukturovanú víziu, o ktorú sa môžu oprieť. To je ten aspekt „dizajnovania“ života.
Čo by sme si mali uvedomiť pri príprave detí na budúcnosť?
Musíme rešpektovať, že každé dieťa je iné. Mali by sme im dať priestor, aby si vytvorili svoju osobnosť. Netreba ich škatuľkovať a merať ich rovnakým metrom. Nemali by sme zabíjať ich zvedavosť. Deti sú prirodzene kreatívne a zvedavé. V súčasnom školskom systéme sa dáva priveľký dôraz na dohodnutú formu a nie jej variácie. Jedno dieťa sa môže vyjadrovať tancom, iné kreslením, ďalšie má veľký talent pracovať s hovoreným slovom.
Aké zručnosti budú v budúcnosti dôležité?
World Economic Forum pripravilo štúdiu o desiatich najviac žiadaných zručností na trhu práce vychádzajúcu z potrieb stoviek zamestnávateľov. Ako najdôležitejšiu zručnosť označili schopnosť riešiť problémy, druhé je ktitické myslenie, tretia kreativita. S automatizáciou a nástupom umelej inteligencie sa vyzdvihujú schopnosti, ktoré nás robia ľudskými. Technológie nám pomáhajú pri týchto zručnostiach a dokonca si práve vyžadujú našu ľudskú inteligenciu, aby sa mohli vôbec vytvoriť a použiť na to, čo práve dokáže vysoko špecializovaná umelá inteligencia. Ďalšou dôležitou zručnosťou je nepochybne kritické myslenie. Z internetu sa na nás valí veľké množstvo hoaxov. Ľudia často nevedia rozoznať,čo je pravdivá informácia, čo je zo spoločenského hľadiska nebezpečné. V diskusiách pod článkami môžeme vidieť, že ľudia nedokážu používať empiricky podložené argumenty, ktoré majú zároveň hodnotovú stranu. Vo všeobecnosti sa mladí ľudia musia naučiť, ako si vycibriť debatovanie a argumentovať s človekom, ktorý má iný názor. No a v neposlednom rade je to kreativita. Ľudia si myslia, že musia byť umelci, aby boli kreatívni. V skutočnosti sme kreatívni všetci, môžeme to len rozvíjať a zlepšovať. No a kreativita prispieva aj k riešeniu problémov, lebo sa pristupuje inovačne, často s pridaním úplne iného aspektu, aký by sa normálne očakával.
Naša pridaná hodnota bude v komunikácii, v diskusii, v kritickom myslení, kreativite. Banálne veci za nás už vyrieši umelá inteligencia.
Máš praktickú skúsenosť, ako by to učitelia mohli použiť vo svojej práci?
Pri učení kreatívneho a kritického myslenia mi záležalo na tom, aký majú moji študenti zážitok. Mali použiť systém riešenia problémov v piatich krokoch na určitú tému. Mali konkrétne pracovať s lietadlami a s tým, aby mali environmentálne lepší dosah. Študenti neboli leteckí inžinieri a necítili sa v tom konformne. Poslala som ich poprechádzať sa na 20 minút po kampuse a zistiť, kde by mohli byť problémy. Spýtala som sa ich, či si niekedy všimli, z čoho jedia jedlo, keď si ho kúpia v jedálni. Nevšimli. Po dvadsiatich minútach sa vrátili a boli šokovaní z toho, že všade sú plasty, odpad sa netriedi a podobne.
V Holandsku? Práve túto krajinu vnímame ako vyšší štandard v tomto smere.
Presne! Toto je už ôsma krajina, v ktorej žijem. Veľa vecí v týchto krajinách funguje skvele, ale je tam aj veľa problémov. Práve preto riešenie problémov je a bude vždy aktuálne. Špeciálne environmentálna, sociálna a spoločenská inovácia, kde sa tvorí spoločná hodnota so zahrňovaním všetkých zúčastnených.
Čo si z tohto experimentu študenti odniesli?
Mali možnosť nájsť problémy okolo seba, lepšie uchopiť túto tému. Následne začala investigatíva, prečo to tak je. Prečo majú len jeden typ príboru, akí ľudia sú v tom zainvolvovaní a podobne. Niekedy je ťažké vôbec všimnúť si problém a následne ho aj pochopiť.
Myslím si, že učiteľ by mal dať deťom slobodu a možnosť vlastniť problém. Nemal by dávať riešenia, skôr by mal študentov nakopnúť. Dôležité je, aby študenti kreatívne našli riešenia a boli schopní ich dobre vyargumentovať. Ak dostanú dôveru, majú aj iný prístup. Toto sa dá aplikovať na akýkoľvek predmet. Či už je to dejepis, fyzika alebo čokoľvek iné.
S takýmto experimentálnym vzdelávaním môžeme začať už asi aj s najmenšími deťmi.
Určite. My, dospelí, sme tí, ktorí deťom vytvárajú limity. Deti sú prirodzene kreatívne. Učiteľ by mal byť z tých mála ľudí, ktorí im dajú slobodu. V Londýne je prestížna dizajnérska škola, kde študenti majú absolútnu dôveru a istotu. Ak by chceli, môžu dokonca zmeniť interiér školy. Vedenie školy im dôveruje a oni majú priestor spoznať seba a vyjadrovať sa slobodne. Deťom a študentom musíme dať priestor. A potom by sme im mali pomôcť aj pospájať jednotlivé súvislosti.
Ak sú aj učitelia pokrokoví, deti sa môžu vrátiť domov k rodičom, ktorí myslia jedným smerom. Musíš ísť na tú vysokú školu, musíš toto a tamto. Ako toto môže ovplyvniť učiteľ?
Najlepší učiteľ je taký, ktorý inšpiruje študenta do takej miery, že on sám hľadá riešenia, argumenty, skúma, premýšľa a následne inšpiruje svojich rodičov. Doba sa mení rapídne, mladá generácia je už teraz pred nami. Ich jediná istota je zmena. Rodičia si myslia, že robia pre dieťa to najlepšie. Ale čo robí rodič? Predáva dieťaťu, čo sa sám naučil počas života a čo mu fungovalo. Lenže doba je dnes úplne iná a to, čo fungovalo kedysi, už pre tieto deti fungovať nemusí. Veľmi dobre však je, keď sa rodič a dieťa spolu o veciach bavia, diskutujú tak, že rodič ponúka svoje skúsenosti ako jednu z možných alternatív, ktoré si môže dieťa vybrať a upraviť podľa vlastných potrieb.
Má zmysel sústrediť sa len na deti alebo by bolo prospešné vzdelávať aj dospelých v týchto nových zručnostiach? Mnoho ľudí sa stále pozerá na automatizáciu ako na niečo negatívne, čo im zoberie prácu.
Všetkým sa treba venovať. Ideálne je zapojiť rodičov aj s deťmi. Aj to je jedna vec, čo môžu robiť učitelia. Môžu vymyslieť projekt, ktorý dovymyslia deti a zapoja doň aj svojich rodičov. Bežný prístup je, že dieťa príde domov a učí sa s rodičom. Ale, čo keby dieťa prišlo domov a povedalo rodičovi: „Teraz si vymeňme úlohy. Ja ti dám úlohu a budem ťa pozorovať.”
Čo sa týka dospelých, to je na jednu veľkú spoločenskú debatu. Umelá inteligencia nezmení svet zo dňa na deň. Neznamená to, že prídu o prácu. Časť ich práce sa automatizuje a ich náplň práce sa jednoducho zmení. To sa už deje. Niektoré profesie prirodzene vymrú, ale bude to postupne. Na druhej strane sa vynárajú nové profesie a príležitosti. A tiež človek bude mať viac voľného času, takže sa musíme naučiť, ako ho kvalitne využívať. Ja si myslím, že vzniknú aj profesie, ako poradcovia pre voľný čas. Celkovo sa budeme viac pripravovať nielen na to, čo robíme, ale hlavne ako vykonávame prácu. V tomto majú technológie veľký vplyv, dávajú napríklad mladým ľuďom možnosť cestovať po svete a pritom pracovať virtuálne. Toto je trend, kedy takýchto pracovníkov nazývame digitálnymi nomádmi (digital nomads). Prípadne rozbiehať podnikanie v súlade so životným štýlom či meniť zásadným spôsobom profesie. Toto je niečo, čo bolo ešte pred nejakou dobou považované za negatívne.
Tempo, akým sa mení svet, je ale možno prirýchle na to, aby sa zmeny odrazili aj v školskom systéme.
Určite. Ja si nemyslím, že by sme mali deti učiť nejaké špecifické technické vedomosti na danú profesiu. Kým vyjdú z školy, budú existovať úplné nové pracovné pozície. Mali by sme sa zamerať na zručnosti, ktoré budú dôležité vždy. Teda kritické myslenie, riešenie problémov, komunikácia, emocionálna inteligencia a tak dalej. A, samozrejme, popri tom sa vzdelávať do hĺbky v expertíze, ktorá nás zaujíma s tým, že vieme, že sa tento proces neskončí získaním titulu.
Veľmi dobrým praktickým príkladom je tzv. T-shape vzdelávanie. Spôsob vzdelávania môže byť “I” - naučíš sa jednu profesiu a ideš do hĺbky. Alebo je to “-” vzdelávanie, kedy máš všeobecný prehľad o všetkom, ale žiadnu špecializáciu. Ideálne je “T”, teda mať všeobecné vzdelanie a ísť v niečom naozaj do hĺbky. Práve to “I”, teda tá hĺbka, by mala odzrkadlovať záujem žiaka.
Akú má pozíciu v tomto procese e-learning?
Môže sa stať, že na škole jednoducho nie je odborník na oblasť, v ktorej by sa ten daný študent chcel rozvíjať ďalej. E-learning vidím ako kontinuálne doplňujúci prvok a to aj v dospelosti. Všetci sa budeme musieť viac vzdelávať a to celoživotne, lebo zmeny, ktoré sa dejú, sú veľké a kontinuálne. Dospelý človek nemá čas chodiť popri práci ešte do školy. Online vzdelávanie je flexibilnejšie.
Máš aj príklad, kde školské a domáce vzdelávanie funguje naozaj dobre?
Svetoškola v Trnave je výborným príkladom. Deti sa učia tzv. demokratickým spôsobom. Majú zodpovednosť za svoje rozhodnutia a musia sa spoločne dohodnúť. Ak deti povedia, dnes sa neučíme a dokážu si to vyargumentovať, tak sa učiť nebudú. Klasickí učitelia by sa mohli ísť inšpirovať a tiež by to malo fungovať aj naopak. Napríklad, pre kreatívnych ľudí je dôležitá štruktúra. V tomto napríklad môže klasické vzdelávanie pomôcť. Myslím si, že klasické a alternatívne spôsoby sa mali vzájomne inšpirovať. A v suvislosti s E-learning, ten sa bude zlepšovať technologicky, použitými metodológiami a prístupmi, ako napríklad zakomponovaním viac zážitkového elemetu.
Viackrát si v tomto rozhovore spomenula, že deti by mali mať zodpovednosť a vlastniť svoje vzdelavanie. Prečo je to kľúčové slovo „vlastniť“ také dôležité?
Je to základná premisa dohody. Keď prídeš prvý deň do práce, máš určitú dohodu zo zamestnavatelom ktoru ste spolocne prediskutovali a máš predstavu o svojej práci. Ale, čo môže spraviť žiačik, ktorý príde do školy? Nemôže sa k tomu vyjadriť, nemá na výber, tá dohoda už bola spravená zaňho. Musí ale všetko vykonávať a bude za to ohodnotený. To vlastníctvo je súčasťou demokratického vzdelávania. Pozeráme sa už na to šesťročné dieťa s rešpektom. Oni nám dôverujú s našimi osnovami a my by sme im mali dôverovať, aby si deti vedeli túto štruktúru uchopiť a adaptovať. Vlastníctvo svojho rozhodnutia je kombinácia voľby spolu so zodpovednosťou. Neznamená to, že dieťa nemá povinnosti. Sú to aj hodnoty a zodpovednosť za to, ako sa dieťa správa.
Ako to aplikovať v kolektíve?
Dialóg. Učiteľ jednoducho nepríde do triedy s tým, že toto ideme robiť takto a takto. Namiesto toho im dá možnosť výberu v rámci toho, čo sa hodí k danej téme. Už len ten pocit, že majú viacero možností a že sa o tom s nimi diskutuje, je pre nich mimoriadne motivujúci.
Máš príklad z praxe?
Prišla som do triedy a bolo naozaj krásne počasie. Povedala som študentom, že je vonku krásne a asi sa im nechce sedieť vnútri. Dala som im možnosť ísť do parku a učiť sa tam. Samozrejme sa z toho veľmi tešili. Prvýkrát, keď som toto urobila, nemala som veľké očakávania. Myslela som si, že budú ležať v parku a učivo ich zaujímať nebude. Dala som im tému, oni sa dali do skupiniek a na záver mali mať prednášku. Boli neskutočne šťastní, všetci pracovali na téme a pritom sa výborne cítili, čo som mohla odpozorovať na ich spôsobe komunikácie počas prípravy. Boli vďační za tú dôveru a nechceli ma sklamať.
Čo so staršími študentmi, ktorých učitelia nikdy nepodporovali v debate a diskusiách?
Škola je jedinečným priestorom, kde by mal študent experimentovať. Vyskúšať všetko bez rizika, že bude vyhodený z práce. Všetko je o nastavení pedagógov. Úlohou učiteľov od prvého dňa je dať im priestor. Zároveň každý študent je jedinečný. Extroverti sa ľahšie zapoja do debaty, introvertom to môže chvíľu trvať, ale zase sú výborní pozorovatelia. Učiteľ nemusí stáť v čele triedy. Miesto toho môže vytvoriť prostredie, kde študenti spolupracujú a učiteľ je skôr v pozícii poradcu ako nositeľa vedomostí.
Môžu mobilné aplikácie a technológie pomôcť? Na Slovensku vznikla napríklad appka sli.do a vytvoril ju vysokoškolský pedagóg na zadávanie otázok.
Áno, túto aplikáciu poznám, je výborná. Samozrejme, je veľa aplikácií a technológií, ktoré môžu pomôcť. Mimochodom, keď moji študenti dávajú prednášky, nehodnotím len obsah. Ale aj to, ako dokážu zaujať publikum. Ja nie som to publikum, sú to ďalší študenti. Počas prednášok, či už mojich alebo študentských, používame technológie, ako napríklad padlet alebo kahoot, ktoré sú výborné na interakciu s publikom a zážitkové vzdelávanie. Tieto technológie, ako aj slido, dávajú priestor aj tým žiakom, ktorí sú inak introvertní, aby sa vyjadrili.
A čo učitelia a „vlastníctvo“ rozhodnutí?
My ako vzdelávatelia by sme sa mali stále reflektovať. Nevieme všetko a nie sme najmúdrejší. Samozrejme, vieme viac ako deti už len preto, že máme viac skúseností, ale nerobí nás to lepšími. Mali by sme mať v sebe pokoru. Stáva sa ale, že aj učiteľ je do svojej pozície dotlačený osnovami a robí veci, ktoré jednoducho musí. Napríklad hodnotí určitým spôsobom, aj keď to tak robiť nechce. Aj to je veľmi zlé nastavenie.
Myslíš, že táto generácia detí a mladých ľudí môžu priniesť hodnotovú revolúciu?
Verím v mladých ľudí. Dnešné deti a mladí ľudia majú už inú spoločenskú zmluvu. Nezáleží im už na tom, že skončia školu a budú mať stabilné a dobre platené zamestnanie do konca života. Oni sa chcú rozvíjať, skúšať, experimentovať, prinášať hodnotu. My dospelí ich nemôžeme sklamať. Verím, že aj noví mladí pedagógovia dajú deťom iné podnety.
Daniela Bartoš rozprávala na konferencii BeREADY FOR THE FUTURE v Bratislave o tom, ako sa dajú využiť prednosti ľudskej inteligencie v dobe koexistencie s automatizáciou a umelou inteligenciou.
