Snažíme sa deti vychovávať najlepšie, ako vieme. Buď si necháme poradiť alebo sa riadime vlastným sedliackym rozumom. Do toho všetkého ale ešte vstupuje naše vlastné detstvo. Ako nás pri výchove ovplyvňuje?
Každý rodič, ktorý miluje svoje dieťa, túži byť tým najlepším. Je prirodzenou súčasťou rodičovstva, mať so svojím dieťaťom harmonický a vyrovnaný vzťah. Študujeme rôzne návody, čítame vzdelávacie články, pravidelne sa zúčastňujeme montessori herní, navštevujeme podporné skupiny dojčenia alebo nosenia, stretávame sa s podobne naladenými ľuďmi, vychovávajúcimi deti nám blízkym štýlom, alebo práve naopak hrdo bojkotujeme všetky seansy a vychovávame dieťa sedliackym rozumom. Akýmkoľvek smerom vedieme výchovu nášho dieťata, robíme tak v presvedčení, že to robíme najlepšie, ako vieme. Docieliť však, aby malo s nami dieťa skutočne hlboký, úprimný vzťah posúva rodičovsto na ďalšiu métu.
Kontaktné rodičovstvo je o dokonalej súhre
Kontaktné rodičovstvo je nespočetne veľakrát skloňované v modernej literatúre, a to i napriek tomu, že jeho pôvod je rodičovstvo samé. Je to spôsob, akým matka i otec dokážu byť napojení na vlastné dieťa a citlivo vnímať všetky jeho signály - mimiku, gestikuláciu a hlasové prejavy. Rodičia emocionálne napojení na dieťa a reagujúci na jeho potreby, sú schopní kontaktného rodičovstva a všetky svoje ďalšie výchovné postupy prirodzene vedú v tomto duchu.
Vyrovnaný rodič = bezpečná vzťahová väzba
Dieťa je biologicky naprogramované milovať svojho rodiča závislou láskou, keďže nie je schopné bez neho prežiť. Rodič mu zabezpečuje potravu, teplo, bezpečie a starostlivosť. Dieťa však od rodiča očakáva viac. Predpokladá, že mu rodič rozumie, keď plače, kričí, hýbe sa, uhýba pohľadom. Dieťa nie je schopné rozprávať rečou, ktorou hovoria dospelí, to však nevylučuje fakt, že jej je schopné do určitej miery rozumieť. Čo však v prvom rade potrebuje je, aby rodič rozumel jemu a reagoval na jeho potreby. Táto schopnosť je v nás zakorenená, ale môže byť vonkajšími vplyvmi udupaná.
Hocijaký spôsob výchovy zvolíme, neurobí to z nás dobrých rodičov, pokiaľ sa nimi sami nerozhodneme stať. Ak chceme docieliť, aby nás naše dieťa milovalo nie len preto, že je tak naprogramované, ale vedome si nás vždy zvolilo, otvorene s nami komunikovalo, vážilo si náš názor viac ako názor spoločnosti a bolo voči nám úprimné, chce to z našej strany trochu viac úsilia. Potrebujeme sa zamerať na sebapoznanie a zmierenie sa so svojou minulosťou a svojím vlastným detstvom. Neoplatí sa minulosť popierať, bojovať s ňou, ani ju ospravedlňovať, dôležité je začať byť úprimný voči sebe samému. Zmier nastane vtedy, keď sa dokážeme otvorene a bez prikrášľovania pozrieť na to, akými sme boli deťmi a akých sme mali rodičov a dokážeme to prijať.
Rodič, ktorý je vyrovnaný so svojou minulosťou, je schopný na sebe pracovať a vyvíjať sa. Nech už zvolíme akýkoľvek druh výchovy, nastanú vypäté situácie, kedy pod tlakom, stresom alebo od únavy, zabudneme na všetky poučky a budeme jednať pudovo a pamäťovo. Teda tak, ako s nami jednali naši rodičia alebo opatrovatelia. Aby sme sa vyhli takýmto skratom, potrebujeme si uvedomiť, ktoré výchovné praktiky našich rodičov naozaj nechceme opakovať, a ktoré sú aj v našej výchove akceptovateľné. Dr. Laura Markhamová vo svojej knihe Aha! Rodičovstvo hovorí: „Keď si uvedomíte, aké ste mali detstvo, dovolíte si prežiť súvisiace emócie a pozriete sa na to, čo sa vtedy odohralo, s pochopením a súcitom, z pohľadu dospelého človeka, rozvinie sa predná časť vášho mozgu, tzv. orbitofrontálny kortex - a vy budete lepšie schopní reagovať na potreby svojho dieťaťa a vytvoriť s ním zdravý a pevný vzťah. To, ako sme ako rodičia schopní vyrovnať sa s vlastnou minulosťou týkajúcou sa blízkeho vzťahu s rodičmi, je po pravde oveľa spoľahlivejším ukazovateľom toho, akú bezpečnú väzbu dokážeme vytvárať so svojími deťmi, než akýkoľvek iný faktor. Dokonca spoľahlivejší než iné rodičovské praktiky, ako je napríklad spoločné spanie alebo množstvo času stráveného s deťmi. A dobrá spáva je, že akonáhle sa vysporiadate so svojím detstvom, začnete byť emocinálne prístupnejší svojmu dieťaťu, ktoré okamžite rozkvitne, či už ide o bábätko alebo o deväťročné dieťa.”
Znovu prežívať potlačenú krivdu je náročné, ale ak budeme natoľko silní, že sa s tým dokážeme vyrovnať, odmenou nám bude nielen uzdravenie vlastného ja, ale aj schopnosť nadviazať bližší vzťah s vlastným dieťaťom. O niečo bolestivejšie je sebapoznávanie v prípade, že nás rodičia opustili, boli alkoholici, fyzicky nás týrali, psychicky vydierali, alebo inak zneužívali. Práve pre túto skupinu ľudí je zmierenie sa s minulosťou ešte o niečo dôležitejsšie a na mieste je aj vyhľadanie odborníkov, psychoterapeutov, psychológov alebo životných koučov. Nastávajúce rodičovstvo je obrovskou motiváciou pre uzdravenie sa.
Oslobodením sa od vlastných tráum dokážeme žiť šťastnejší a plnší život nielen my, ale vďaka našej vyrovnanosti budú šťastnejšie aj naše deti. Ak sa nám nepodarilo spracovať svoju minulosť doteraz, práve tehotenstvo a materstvo môžu byť vynikajúcou príležitosťou, ako sa vo svojom vnútornom živote a myslení posunúť vyššie. Pochopením vlastnej minulosti, budeme ako rodičia prístupnejší, ohľaduplnejší a nebudeme svoje konanie obhajovať tvrdeniami, keď sme niečo prežili a zvládli my, môžu sa potrápiť aj naše deti.
Pôrodom sa narodí nielen dieťa, ale aj matka
Zmyslom zmierenia sa so svojou minulosťou je schopnosť nadviazať hlboký vzťah so svojím dieťaťom. Ľuďom s neľahkým detstvom sa môžu rany na duši zahojiť, keď si dokážu vytvoriť s vlastným dieťaťom bezpečný vzťah, ktorý si priali mať so svojimi rodičmi. Pôrodom sa nenarodí iba samotné dieťa, ale aj matka. Matka je odrazu iný človek, ktorý doposiaľ neexistoval. Ak má žena možnosť mať dieťa, môže to prijať ako proces vlastnej transformácie sa na človeka, ktorým si praje byť. Zrekapitulovať si vlastné detstvo a znovu ho emočne prežiť. Prijať veci také, ako sa udiali. Vtedy sú matka, ale aj otec, schopní vnímať signály, ktoré dieťa vysiela a reagovať na ne. Tým, že rodič uspokojuje potreby dieťaťa, to si upevňuje dôveru v okolitý svet, ako aj v rodičov samotných. Dieťa je ochotné spolupracovať s rodičmi, zaujíma ho ich názor a sú preň symbolom blízkosti, bezpečia a bezpodmienečnej lásky. Vzťah, ktorý si medzi sebou vybudujú, nie je len biologicky podmienený, ale aj vedome zvolený a udržiavaný. Takýto rodič má v budúcnosti vačšiu možnosť dieťa usmerňovať, prípadne ho odkloniť od nebezpečných ľudí a situácií. Deti, ktoré mali možnosť naviazať s rodičom silnú citovú väzbu sú sebavedomejšie, spokojnejšie, úspešnejšie, samostatnejšie, spoločenskejšie a v budúcnosti schopné udržiavať uspokojujúce vzťahy s partnerom.
Byť rodičom je najťažším i najkrajším poslaním človeka. Byť rodičom, ktorý má hlboký vyrovnaný vzťah so svojím dieťaťom je ešte o niečo ťažšie, pretože to vyžaduje obrovskú dávku sebareflexie, nepríjemného skúmania samého seba a schopnosť vyrovnania sa so svojím vlastným detstvom. Odmenou je však neopísateľná hĺbka dôvery a prepojenia medzi rodičom a dieťaťom, ktorá by mala byť zmyslom rodičovstva.
Zdroj: Dr. Laura Markhamová AHA! Rodičovstvo. Ako prestať kričať a začať žiť s deťmi v harmónií
