Na cestu za sebapoznávaním som sa vydala, keď môj život vzbudzoval u mňa pocity neistoty, ktoré ma upozorňovali na to, že som na mieste, z ktorého neviem, ako ďalej. Zároveň ma upozorňovali na to, že moja vnútorná rovnováha neustále kolíše a vzťahy, ktoré som prežívala, boli pre mňa zdrojom trápenia a častých povzdychov. Cítila som sa ako taký mladý neistý strom, ktorý sa neustále pod tlakom chaotického života a niektorých neharmonických vzťahov ohýba a ktorý vďaka „krehkosti“ dokáže v nedorozumeniach ublížiť výčitkami, obviňovaním, nekontrolovateľnou zlosťou aj druhým. Zatúžila som sa stať pevným stromom, ktorý dokáže aj vo víchrici stáť pevne, pretože má pevné korene. Stromom, ktorý by vďaka vnútornej pevnosti dokázal poskytnúť viac porozumenia, tolerancie a rešpektu aj ostatným. Pustila som sa do študovania psychologickej, motivačnej, filozofickej literatúry, ba „nazrela“ som aj do duchovnej literatúry, aby som sa takým „pevným stromom s pevnými koreňmi“ vo svojom živote pre seba a ostatných stala. Knihy mi však nestačili, ale priviedli ma na cestu k sebe. Keď som začala čítať vo svojej „vnútornej knihe“, písmenkami sa mi stali pocity, potreby, schopnosti a bolesti, ktoré na seba dôrazne upozorňovali, aby som im venovala náležitú pozornosť. Pustila som sa do toho čítania bez ohľadu na to, či nájdem pozitívne alebo negatívne informácie o sebe. Čítala som v nej bez predsudkov a sebaobviňovania. Odmenou za poctivé a otvorené čítanie vo svojej vnútornej knihe sa mi stalo oveľa väčšie porozumenie k ostatným ľuďom okolo seba.
A na čo som prišla?
Všetci máme od malička v sebe pocit dôstojnosti. Dostali sme ho do daru a jeho úlohou je pomôcť stať sa nám dôstojnou bytosťou, ktorá dokáže druhým aj v nedorozumeniach dať najavo s rešpektom, kedy prekročili naše hranice a ktorá ide životom najmä za napĺňaním svojej osobnej harmónie, aby ju vyžarovala aj navonok a stala sa skôr inšpiráciou než tým, kto silí druhých, aby menili seba.
Keď ubližujeme deťom porovnávaním, zhadzovaním, výčitkami, škatuľkovaním, zosmiešňovaním, fyzickými trestami ubližujeme ich dôstojnosti a zasievame im do tela strach a bezmocnosť, ktoré budú podfarbovať každé ich správanie. Strach a bezmocnosť sú základom nízkej sebaistoty, sebadôvery, sebaúcty a zároveň skresleného vnímania správania ostatných spojené s reakciami, ktoré budú obsahovať neistotu, nedôveru a neúctu k tým druhým. Strach a bezmocnosť môžu byť neskôr vnímané v podobe bolesti, ktorá nastúpi, ak správanie druhých nebude napĺňať určité potreby a predstavy. Ako dospelá čítajúca vo svojej vnútornej knihe som zistila, že keď vnímam bolesť pri nedorozumeniach, tá bolesť je „stará bolesť“, uložená dávno predtým, než som ľuďom začala málo dôverovať. Od tohto vnútorného pochopenia som začala brať ostaných s väčším pochopením najmä v situáciách, kedy vystupovali ,podľa mojich myšlienok, ku mne nepríjemne. Vedela som, že ich kroky vedie tiež „stará bolesť“. Odrazu som namiesto nedôvery cítila porozumenie. Dokázala som sa odpútať od myšlienok, ktoré by ma ťahali k odsudzovaniu. Pochopila som, že výchovné spôsoby, ktoré uprednostňovali ovládanie strachom, z nás robia „večné deti“, ktoré potom celý život kričia po prijatí, rešpekte a ocenení.
Deťom ubližujeme, ak nerešpektujeme ich pocity, nenapĺňame potreby a nútime ich do sebarozvíjania podľa našich predstáv. Nútime ich vtedy žiť neotvorene a vyberáme si, ktoré pocity, emócie a potreby im budeme MY tolerovať. Tým ich učíme prijímať svoju osobnosť s obmedzením a učíme ich žiť neotvorene. Popierame ich celistvosť a v dospelosti budú vždy považovať určitú časť svojej osobnosti za „dobrú“ a určitú za „zlú“. Samozrejme tú „zlú“ budú popierať aj pred sebou. Ona bude potom vystrkovať rožky úplne nekontrolovateľne, pretože odmietaním priznania si jej existencie nebude existovať možnosť na jej korigovanie. V detstve proste neprecítia vonkajšie prijatie, ktoré je dôležitým medzikrokom k vnútornému prijatiu svojej osobnosti. Človek, ktorý sa nemohol voľne prejavovať, bude žiť uzavreto alebo neotvorene. Stratí kontakt so svojou prirodzenosťou a otvorenosťou, pretože jeho jedinečnosť nebola ocenená , ale potlačená. Stane sa „neistým nepevným stromom", ktorý ohne každý nápor vetra v podobe iných pocitov od ostatných, iných názorov od ostatných, iných potrieb od ostatných a ktorý svojou chatrnosťou v podobe vnútornej neistoty dokáže ubližovať. Neistotu bude prejavovať výčitkami, obviňovaním, odsudzovaním až agresiou. Ide o neskorších dospelých, ktorí budú neistí, keď ich život postaví pred osoby či situácie, ktoré sa im budú zdať nepohodlné a ktoré nebudú podľa ich predstáv. Budú sa im snažiť vyhnúť, či sa budú snažiť nepohodlné osoby či situácie „zaškatuľkovať“, „vymazať zo života“ či tlačiť v smere svojich predstáv a nebudú si vedieť vytvoriť nadhľad. Takáto osobnosť žije spôsobom prežitia v zmysle vety: „Kto z koho:“ Neriadi svoj život, ale snaží sa riadiť iných. Správania tohto typu vidíme okolo seba veľa a preto je dôležité zamyslieť sa nad tým, či máme stále prežívať neistotu pred deťmi, ktoré nemajú strach z autorít a dokážu byť už vo svojom nízkom veku samy sebou.
Človek, ktorý sa môže v detstve voľne prejavovať a nemusí dusiť svoje pocity alebo potreby, nepoužíva manipulatívne spôsoby správania v neskoršom veku. Prejavuje sa voľne bez strachu, otvorene, bez sebaobviňovania. Stane sa z neho dospelý, ktorý bude ako „pevný strom“. Pocítil v detstve vonkajšie prijatie, ktoré sa premenilo na vnútorné prijatie svojej osobnosti a tak sa stal celistvým a jeho konanie charakterizuje integrita. Človek, ktorý je pevný ako strom, má pevné korene prostredníctvom toho, že vníma pocity, potreby u seba aj u ostatných, zdieľa s ostatnými svoje schopnosti a povzbudzuje druhých. Riadi si svoj život sám . Stará sa najmä o svoje „korene“, aby prinášal sebe aj ostatným väčší úžitok.
V pôsobení na deti to vidíme v tom, že nás zneisťuje ich sebavedomé správanie a máme potrebu deti zaškatuľkovať, zatriediť či tlačiť v smere našich predstáv. Deti s nami vtedy bojujú. Ony sa však narodili do nášho sveta a my by sme ich mali brať ako DAR. Mali by sme brať vážne ich vnímanie, pretože s nimi prichádza nový a zrejme sviežejší vietor, ktorý vymení minulé staršie ovzdušie, ktoré prestalo vyživovať ľudskú dušu. Je smutné, ak popri tom, že sme zameraní len na výkon, považujeme deti, ktorým dávame rôzne diagnózy, za nepohodlné, pretože máme pocit, že nás brzdia. Musíme sa totiž pristaviť a naučiť sa spoznávať ich vnútorný svet, aby sme im porozumeli a to vyžaduje určitý čas, pri ktorom musí nastúpiť trpezlivosť, pokora, súcit, intuícia, empatia a všetky ostatné schopnosti, ktoré sa nedajú pri utekaní za výkonom rozvíjať. Práve preto by sme tieto deti mali brať ako dar. Upozorňujú nás na dôležitejšie veci, ako je súťaženie a výkony.
Foto: Bigstock
