Každá rodina má svoje vlastné pravidlá. Pravidlá hovoria, čo sa smie a čo sa nesmie. Všeobecne ich môžeme rozdeliť na Otvorené pravidlá, napr. kedy sa chodí spať, kedy sa upratuje, dokedy musia byť deti zvonku doma a Skryté pravidlá, o ktorých sa nehovorí. Môže ísť napríklad o témy, ktoré sú v rámci rodiny tabu. Problémy s alkoholom jedného z rodičov, predchádzajúce manželstvá, narušené vzťahy so širšou rodinou a pod. Rodinné pravidlá ovplyvňujú chovanie jednotlivých členov rodiny, rodinnú atmosféru aj vývoj detí. Momentálne sa na tému pravidiel veľa diskutuje. Aké a či vôbec. Pravidlá sú pre šťastie rodiny nesmierne dôležité. Deti, ale aj rodičia, z nich čerpajú istotu a stabilitu. Pravidlá však musia byť rešpektujúce, nie ako nástroj moci a kontroly.
Virginia Satirová, rodinná terapeutka, tvrdí, že pokiaľ pravidlá nie sú jasné a dostatočne zrozumiteľné, môžu byť príčinou nefunkčnej komunikácie, ktorá negatívne ovplyvňuje chod celej rodiny. Pravidlá slúžia na udržanie sebaúcty jednotlivých členov rodiny. Správne nastavené pravidlá umožňujú efektívnejšie riešenia problémov, zlepšujú komunikáciu aj dynamiku rodiny.
Na zistenie funkčnosti a efektivity rodinných pravidiel, Satirová používa pri rodinnej terapii niekoľko základných otázok. Či sú vaše rodinné pravidlá správne nastavené si môžete pomocou nich otestovať aj vy.
1) Sú pravidlá realizovateľné?
Rodina, kde sa nikdy neobjaví negatívny pocit, odmietnutie, kde všetci musia byť stále šťastní, žije pravdepodobne v zajatí úplne neľudského a predovšetkým nereálneho pravidla. Byť stále spokojný nie je možné, takže toto pravidlo vedie v prípade, kedy sa človek cíti nešťastný, k pocitu izolácie, strate intimity a pocitu viny. Svojim skutočným pocitom totiž porušuje pravidlá. Cítiť vinu kvôli vlastným pocitom vedie k poškodeniu sebaúcty.
2) Sú rodinné pravidlá aktuálne vzhľadom k meniacej sa situácii?
Táto otázka je mimoriadne dôležitá. Platia pre 15 ročné dieťa rovnaké pravidlá ako pre jeho 7 ročného súrodenca? Zdravá rodina víta zmeny alebo ich aspoň vníma ako nevyhnutnú súčasť života, s ktorou počíta. Postoj k zmenám by mal byť otvorený aj v prípade, že nejde o pozitívne zmeny, pretože existuje nádej, že v budúcnosti sa veci zmenia k lepšiemu. Negatívna zmena môže slúžiť tiež ako sebareflexia, a tá je prvým krokom k zmene pozitívnej. V nefunkčnej rodine predstavuje akákoľvek zmena nebezpečie a hlavným záujmom takejto rodiny je udržanie pôvodného nastavenia.
3) Ako rodina reaguje na odlišnosti?
Niektoré rodiny ľudskú jedinečnosť a vzájomné rozdiely oceňujú, iné to považujú za nežiadúce a môžu odlišnosti ignorovať, predstierať, že neexistuje, alebo ísť do konfliktu. V partnerskom vzťahu to môže znamenať, že jeden z partnerov rezignuje na svoj uhol pohľadu a prijme postoj druhého partnera, pretože je to pre neho jednoduchšie ako podstúpiť konflikt. Obidva prístupy narúšajú pocit harmónie v rodine.
4) Aké sú pravidlá pre zdieľanie informácií?
V niektorých rodinách zdieľajú dôležité informácie len rodičia medzi sebou. Inokedy sú zdieľané informácie neúplné, prekrútené. (u partnerov napríklad koľko stál nákup, kto čo povedal, kde sa kto v skutočnosti nachádzal...a pod). V týchto rodinách nie je žiadúce klásť otázky a vyjadrovať sa. Ide o nefunkčnú komunikáciu. Môže sa stať, že niektoré tému sú tabu preto, aby boli niektorí členovia rodiny chránený pred okolitým svetom. Týka sa to predovšetkým detí. Niektoré témy rodina nezdieľa, môžeme však počuť vety typu: „Si ešte moc malý, aby si to pochopil. Čo oči nevidia, srdce nebolí.“ Tajomstvá majú udržať pozitívny obraz rodiča (napr. alkoholizmus u otca). Rodinné tajomstvá existujú, všetci o nich obvykle vedia, ale tvária sa, že to tak nie je.
5) Môžu členovia rodiny hovoriť o svojich pocitoch, o tom, čo vidia a počujú? Môžu o svojich zážitkoch hovoriť všetci, alebo platia iné pravidlá pre deti a iné pre dospelých?
Nesloboda vo vyjadrovaní svojich pocitov môže v dlhodobej perspektíve viesť k problémom, ktoré ovplyvnia celú rodinu. V niektorých rodinách je možné slobodne vyjadriť len „schválené“ pocity (mal/nemal by si sa takto cítiť), alebo len pocity zodpovedajúce veku a pohlaviu (9-roční chlapci už neplačú, to môžu len bábätká). Tento prístup popiera hodnotu individuálnych skúseností. Niektoré rodiny vyjadrujú len pozitívne emócie a popierajú negatívne (hnev a frustrácia menších detí napr v období vzdoru, nechce požičať hračku atď). V niektorých rodinách je akékoľvek vyjadrenie hnevu neprípustné. Rovnako odmietanie fyzického kontaktu so starším dieťaťom, vyjadrovanie vzájomnej náklonnosti rodičov pred deťmi. V rodinách, kde chýba priestor pre vyjadrenie náklonnosti, majú deti sklony k slovným aj fyzickým prejavom agresivity. Potreba kontaktu je tak veľká, že pokiaľ nie je pozitívne naplnená, dieťa si ju nahrádza prostredníctvom agresie.
Zdroj: Virginia Satir, Michele Baldwin – Terapia rodiny
