Články: Pre študentov
O projekte

 

M. Mordavský učí deti v Dánsku: Byť učiteľom je výzva, ale s tým sme do toho predsa šli

Zuzana Schaleková
Autor článku
Foto: Dáša Barteková
Matúš Mordavský pôsobí ako učiteľ na základnej škole v Kodani. / Foto: Dáša Barteková

Rozhovor vznikol v spolupráci s Indíciou


Matúš Mordavský (28) pôsobí ako učiteľ na základnej škole v Kodani. Vyučuje matematiku, angličtinu a telesnú výchovu na miestnej základnej škole. Absolvoval štúdium na fakulte učiteľstva na University College South Denmark v Haderslev. Je zároveň súčasťou hudobného noise-techno projektu TITTINGUR, s ktorým vystúpil na známom festivale Eurosonic Noorderslag a získal viacero nominácií na ocenenie Radio_Heads Awards. Pochádza z Petržalky.

 

Matúš Mordavský seba nikdy nevidel ako učiteľa. Napriek tomu však už 4 roky učí matematiku, angličtinu a telocvik na základnej škole v Dánsku. Nevie si predstaviť, že by pre svojich žiakov nebol kamarátom. Na jeho hodinách rátajú príklady, ktoré si sami vymyslia. Skupinku chlapcov nadchol pre matematiku tým, že ich počas hodiny púšťa hrávať futbal. Hovorí, že na to, aby si deti vedeli priznať chybu, potrebujú sa nebáť. O svojich skúsenostiach zo zahraničného vzdelávacieho systému viedol prednášku aj na konferencii Učíme pre život.

 

Ako sa stalo, že si učiteľom v Dánsku, hoci si si toto povolanie nikdy nevedel predstaviť?

Čerstvo po maturite som vôbec netušil, čo so sebou. Vedel som len, že po 20-tich rokoch v Bratislave chcem ísť žiť do malého mesta. Voľba padla na Dánsko, kde som bol počas strednej školy a veľmi sa mi tam páčilo. Vybral som si 5 rôznych odborov. Jedinou podmienkou bolo, aby boli v malých mestách. Rozhodol som sa, že nastúpim na prvú školu, na ktorú sa dostanem. A to bola fakulta učiteľstva v 10-tisícovom meste, ktoré sa volá Haderslev.  Bol som až zaskočený, že nakoniec vyšlo učiteľstvo, lebo to bolo niečo, čo som si naozaj vôbec nevedel predstaviť. Ale keďže škola bola postavená tak, že počas prvého ročníka sme mali intenzívny kurz dánčiny, povedal som si, že sa aspoň naučím jazyk, a potom sa prihlásim na niečo iné. Ale nejak som pri tom ostal.

 

Čo bol pre teba ten zlom?

Bola to 6-týždňová prax počas prvého ročníka – môj prvý kontakt s reálnou základnou školou, reálnymi deťmi, kde som mal malú zodpovednosť za odučenie časti hodiny a veľmi ma to bavilo. Ukázalo sa, že robiť s deckami je fakt úžasné.

 

Sám si povedal vetu, že „študovať za učiteľa nie je také zaujímavé, ako byť učiteľom“. Čo je pre teba zaujímavé na tom, byť učiteľom?

Každodenná pestrosť a tá okamžitá spätná väzba. Na deckách hneď vidíš, či robíš niečo dostatočne dobre alebo aj naopak, keď ich niečo nebaví. A je to super výzva, keď človek vie, že sa blíži nejaká menej zaujímavá téma, ale musí ju deťom stále podať tak, aby ich to bavilo.

 

So slovenskými školami máš vlastnú skúsenosť zo žiackych čias. V čom je iný prístup učiteľa v Dánsku a učiteľa na Slovensku? Bolo jednoduché zmeniť pre teba nastavenie mysle?

Je veľmi ťažké generalizovať a robiť závery. Na spôsobe, akým pracujeme v Dánsku je super to, že sa snažíme deti učiť hravou formou. Nedávame im príklady, ktoré majú vypočítať, ale dávame im úlohy na kritické, logické uvažovanie – nech si samy vymyslia príklad a potom ho vypočítajú. Aby vedeli naučené vedomosti reálne aplikovať.

 

A tento prístup vás učili už na vysokej škole alebo si ho nadobudol v praxi?

Na fakulte nám dávali možnosť vyskúšať si rôzne prístupy, pretože v konečnom dôsledku je to na tebe samom, ako budeš učiť. A o to práve ide – nájsť nejaký spôsob, ktorý sedí tebe ako človeku. Pretože keď si učiteľ, neznamená to, že si robot. Si človek, ktorý nejaké veci cíti, približne vieš, čo ti vyhovuje a snažíš sa to napasovať na triedu. Mám napríklad dve štvrtácke triedy, ktoré sú paralelné, ale každá je trochu iná. Veci nemusia nevyhnutne fungovať rovnako.

 

Na vysokej škole sa teda zameriavate viac na pedagogiku ako na odborné vedomosti?

Myslím, že z matematiky som sa viac naučil na slovenskom gymnáziu. Na fakulte učiteľstva je to oveľa viac zamerané na spôsob, ako tú matematiku učiť. Tiež preto, že ako učiteľ matematiky na základnej škole nepotrebujem vedieť extrémne ťažké matematické veci. Potrebujem vedieť, ako deti naučiť plus a mínus a aby vedeli napísať zlomok ako desatinné číslo. Keď je človek príliš dobrý vo svojom predmete, môže byť až frustrovaný, že nevyužíva celý svoj potenciál, ale iba percento zo svojich vedomostí.

 

To znamená, že keby si chcel ísť učiť deti na druhý stupeň či strednú školu, musíš si urobiť ďalšiu nadstavbu?

To určite. Ja mám bakalárske vzdelanie. Volá sa to „profesijný bakalár“, je to niečo medzi bakalárom a magistrom. 4 roky študuješ nejaký špecifický obor, v mojom prípade to bolo teda učiteľstvo pre základné školy.

 

Čo bolo najťažšie, keď si začal učiť v Dánsku?

Najväčšia výzva bola, a stále je, jazyk. Pretože pre plynulosť hodiny je dôležité byť s jazykom úplne stotožnený.  A potom zohráva rolu aj kultúrne pozadie. Mne chýba množstvo kultúrnych referencií na vyrastanie v Dánsku, ktoré nikdy nebudem mať. Sú situácie, keď sa všetky decká rozosmejú, lebo spomínajú napríklad niečo, čo by zodpovedalo nášmu večerníčku a mne to nič nehovorí, pretože som to nikdy nevidel. Bude trvať dlho, kým sa do toho dostanem.

 

A vo vzťahu k deťom? Vnímaš nejaký rozdiel medzi dánskymi a slovenskými deťmi?

Mám pocit, že keď stretávam deti na Slovensku, sú menej smelé. Povedal by som, že deti do 10 rokov sú v Dánsku viac nebojácne. Také to „oťukanie sa“ a socializácia prichádza trochu skôr. Iný záver neviem vyvodiť, nechcem opäť príliš generalizovať. Ale toto sa mi opakovane potvrdzuje.

 

Vieš popísať, ako vyzerá tvoja hodina matematiky?

Poslednú hodinu matematiky som mal včera, začínali sme desatinné čísla. Trvala 90 minút. Na začiatku máme krátky rozhovor – použil som fotku z učebnice, na ktorej bola predavačka a na pulte mala tovar. Rozprávali sme sa o tom, koľko čo stojí. Napríklad, že mlieko stojí 1,27 €. A teda, že čo znamená, že za čiarkou je číslo a že či by sme to vedeli prirovnať k zlomkom. Postupne som deťom vysvetlil, o čo sa jedná, používam dosť veľa príkladov.

Celá táto fáza, keď ja stojím pred tabuľou a rozprávam, nemôže trvať viac ako 10 minút, lebo potom sú decká neposedné a ťažko sa koncentrujú. Pustil som im video z Youtube, na ktorom iný dánsky učiteľ vysvetľuje rovnakú tému. Mám skúsenosť, že ak im pustím video, aj keď som na ňom nahraný ja, ako hovorím to isté, tak ich to zaujme, lebo je to iná forma.

Keď mám pocit, že vedia, o čo sa jedná, tak im odprezentujem plán hodiny. Ten bol, že mali vyriešiť 4 príklady z knižky. Špecificky na matematike pracujem tak, že sa deti dajú do skupín, pričom si samé určia, s kým pracujú. Môžu si tiež povedať, či chcú príklady vypracovávať v triede alebo na chodbe, len mi musia oznámiť, kam idú.

Keď už sú unavené, majú možnosť povedať, že chcú robiť niečo iné. Mám pripravené aj ďalšie matematické hry. Na 10 minút môžu zmeniť činnosť, stopujem im to.  V tej triede sú chalani, ktorí sú dosť neposední a potrebujú fyzickú aktivitu, tak si zvyknú ísť zahrať futbal a osviežiť myseľ, potom sa vrátia naspäť.

Väčšinou končíme tak, že 15 – 20 minút pred koncom majú tí najrýchlejší príklady hotové, vtedy môžu napríklad použiť počítače, majú stránku, na ktorej si môžu riešiť ďalšie úlohy.

 

Dá sa tento prístup nazvať individuálnym?

Je totálne individuálny. Pretože diferencuješ výuku na ich jednotlivé potreby. Ak sa vrátime k opísanej hodine – keďže tie deti učím už rok a pol, viem presne, kto ako pracuje. Z 28 detí 24 pracuje super a nepotrebujú pomoc. Mne ako učiteľovi to dáva dosť veľkú flexibilitu na to, aby som látku dovysvetlil tým štyrom, ktorí to potrebujú. Namiesto toho, aby som stál pred tabuľou a ešte pol hodinu „drtil“ tých, ktorí to už nepotrebujú počuť znovu.

 

Gro je teda sloboda na hodine...

Najzásadnejšie je poznať svojich žiakov, aby si nevysvetľoval niečo niekomu, kto tomu už dávno rozumie a kto môže robiť už niečo  iné.

 

S tým súvisí aj hodnotenie žiakov na hodinách. Ako prebieha?

Do siedmej triedy neznámkujeme vôbec a raz ročne sa robí slovné hodnotenie. To je však čisto pre internú informáciu učiteľov, aby sme vedeli, či niekto nezaostáva alarmujúcim spôsobom. Myslím si, že deti v takom veku by sa nemali cítiť hodnotené.

 

Prečo?

Lebo keď je hodnotený negatívne, môže to spôsobiť frustráciu a demotiváciu. My sa snažíme udržať hodnotenie v pozitívnej spätnej väzbe a keď je niečo negatívne, tak nasmerovať žiaka na dobrú cestu. Nepovedať mu – toto si spravil zle. Ale – rozumiem, ako si premýšľal, ale čo keby si to skúsil spraviť takto, aby si sa dopracoval k takémuto výsledku. A on povie – aha, to dáva zmysel.

 

Ak by si mal na Slovensku zaviesť 2 – 3 veci z dánskeho systému, čo by to bolo? Čo považuješ za kľúčové?

Napríklad pri angličtine by som nezmenil spôsob výučby, ale zrušil by som dabing v televíziách. Myslím si, že to by urobilo fakt veľký rozdiel.

V zásade, ak dokážeš nájsť spôsob, akým deti dokážu tvoju hodinu milovať, mali by sme ho dovoliť. V spomínanej triede mám 10 chlapcov, ktorí sú veľkí futbalisti. Zo začiatku ich matematika vôbec nezaujímala. Teraz je to tá hodina, na ktorej keď „zamakajú“, môžu si ísť na 10 minút zahrať futbal. A vôbec nad tým nepremýšľajú spôsobom niečo za niečo. Berú to tak, že keď dobre pracujú, dostanú odmenu. Ale v skutočnosti ide o to, že tá matematika im naozaj ide. Dostali sa do stavu, že aj keď sú hodiny, na ktorých nejdú von, tak im to nevadí, lebo ich matematika už baví.

 

Aký máš vzťah s deťmi? Skôr kamarátsky?

Áno, to určite. V Dánsku sa napríklad nevyká. A vykanie by som zrušil aj na Slovensku, pretože ešte sa s  človekom ani nepoznáš a už máš voči nemu akúsi bariéru autority. S deťmi mám teda kamarátsky vzťah a myslím si, že keď k nim pristupuješ ako človek, so všetkými svojimi problémami, dobrými, aj zlými vlastnosťami, tak to je to, na čom si získaš autoritu. Pretože ťa budú rešpektovať za to, aký si človek a nie preto, že si si dupol a povedal – vy ma tu teraz budete počúvať! Kamarátsky vzťah ti dáva aj úplne skvelú perspektívu na ďalšiu prácu. Nemajú strach, neboja sa ozvať, opýtať. Som presvedčený, že deti sa nepotrebujú báť na to, aby si uvedomili, že spravili chybu.

 

V škole máte aj psychologičku. Aké veci s ňou riešiš ako učiteľ?

Psychologička príde na rad vtedy, keď pri dieťati máme podozrenie na diagnózu, chová sa zvláštne, alebo niečo nie je v poriadku. Nikdy však nevstupuje do hodiny, ani nikdy nerieši nič s tým konkrétnym žiakom či žiačkou. Na hodinách a cez prestávky pozoruje dieťa, robí rozhovory s učiteľmi, prípadne so spolužiakmi. Jej úlohou je posúdiť, aký veľký problém má dieťa, či máme možnosti riešiť ho ako škola, alebo je to už kompetencia iných odborníkov.

 

Pokiaľ máš v triede  žiaka, s ktorým je ťažšie vychádzať, ako sa s tým ako učiteľ popasuješ?

Snažím sa vymýšľať spôsob, ako s ním či s ňou dokážem pracovať. Ako prvé sa snažím vytvoriť si s ním nejaký vzťah, aby som nebol iba človek, s ktorým sa stretne 2-krát do týždňa, ale aby so mnou mal asociáciu niekoho, kto sa oňho zaujíma. A snažím sa ho čo najviac začleniť do bežného chodu hodiny.  Povedzme, že 8-krát z desiatich to nevyjde, ale snažím sa referovať na tie dva razy, čo to vyjde a postupne ho čoraz viac začleňovať do hodiny.

Nie vždy sa to podarí, ale vo všeobecnosti máme prípady, že ak deti netrpia nejakou ťažšou diagnózou, nájdu si spôsob fungovania na hodine. Zvyšné deti si nájdu spôsob jeho do kolektívu, a potom to funguje fajn. Niekedy je však problém príliš veľký na to, aby sme s ním my niečo vedeli spraviť.

 

Nie je to na učiteľa príliš náročné? Odučiť hodinu a ešte si hľadať cesty k inému typu študenta?

Je. Ja si ale nemyslím, že učiteľské povolanie je jednoduché. Je to výzva, ale s tým sme do toho predsa šli. Každé dieťa má svoj vlastný východiskový bod a ty sa s ním snažíš stretnúť tam, kde mu to vyhovuje. Myslím, že čím viac detí máme v triede a čím viac sú tie body od seba vzdialenejšie, tým je to náročnejšie, ale zároveň tým viac super pocit to je, keď sa stretnúť podarí. Ale je to boj.

 

Existuje v Dánsku vylúčenie resp. preradenie zo školy?

Nie. Lebo keď sa nad tým zamýšľaš – čo znamená vylúčenie alebo preradenie zo školy? Namiesto toho, aby som ja svoju použitú vreckovku vyhodil, podám ju niekomu inému, aby to vyriešil on. Je to iba odkladanie zodpovednosti. Pretože, čo sa s dieťaťom stane? Začne chodiť na inú školu, ale problém sa tým nevyrieši.

 

Keď sú v Dánsku takéto, z nášho pohľadu „nároky“ na učiteľa, je tam aj nejaká špeciálna starostlivosť? Napríklad mentoring alebo podpora zo strany školy?

Máme podporu v rámci dovzdelávania. Napríklad pedagogické školy okrem toho, že vychovávajú nových pedagógov, tak im vždy ponúkajú aj doplnkové dovzdelávanie sa. No a potom je dobrá spolupráca v rámci kolektívu. Štyrikrát za rok máme spoločné stretnutia matematikárov, kde si odovzdávame skúsenosti a pomáhame si.

 

Aký veľký máš úväzok?

Plný úväzok v Dánsku je v podstate 40 hodín týždenne.  To zodpovedá 28 hodinám týždenne po 45 minút a zvyšný čas rozdelím na prípravu na hodinu a stretnutia, ktorých je dosť veľa.

 

Ráta sa ti do úväzku aj to, či sa pripravuješ na hodinu doma?

Nie. Ja sa v podstate nemôžem pripravovať na hodinu doma. Ešte pred asi 6 rokmi to bolo nastavené tak, že učiteľ mal balík vyučovacích hodín, plus stretnutia. Ak si mal odučené, „padla“ a bolo to na každom učiteľovi, koľko času chce investovať do svojej prípravy. Potom však prebehla reforma školstva a jedna z vecí, ktoré zaviedla, bol pevný pracovný čas. Vláda vtedy chcela, aby učitelia spadali do kategórie iných zamestnancov, čiže aby v určitom čase prišli a v určitom čase odišli. Dosť dlho s tým odbory bojovali, odbory v Dánsku sú skutočne silné. Dopracovalo sa teda k tomu, že nikto z nich neustúpil, ale odbory nám zakazujú pripravovať sa mimo pracovného času, pretože pracuješ v čase, za ktorý ti nikto neplatí a to potom ruinuje pracovný trh.

 

To znamená, že máš v rozvrhu voľno, ktoré využívaš na prípravu do školy?

Presne tak. Môj rozvrh napríklad v pondelok vyzerá tak, že mám 5 vyučovacích hodín, potom mám 1 hodinu prestávku, ktorú využívam na prípravu a potom učím ďalej. A tak to mám v každom dni. Ale v podstate som v práci každý deň fixne približne do štvrtej.

 

Na záver rozhovoru nám ešte povedz, čo ty považuješ za najlepší benefit „dánskeho“ prístupu, vzhľadom na žiaka.

Použijem slogan dánskeho odborového hnutia – učíme sa pre život, nie pre školu. A keďže toto heslo používame často, deti si aj reálne uvedomujú, že sa učia pre seba a nielen pre dosahovanie výsledkov.


Čítajte viac o téme: Rozhovory, Zahraničné školské systémy
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.