http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Michal Rehúš: Určovanie toho, čo sa majú žiaci učiť, je zásadná otázka pre celý spoločenský systém

Zuzana Schaleková
Autor článku
Foto: Dáša Barteková
Michal Rehúš, riaditeľ Inštitútu vzdelávacej politiky / Foto: Dáša Barteková

Michal Rehúš je riaditeľom Inštitútu vzdelávacej politiky. Koncom minulého roka publikoval analýzu kurikula slovenského vzdelávacieho systému, v ktorom poukázal na viaceré rozpory. O tejto problematike viedol na konferencii Učíme pre život prednášku, ktorá vyvolala vlnu reakcií. V rozhovore hovorí o tom, aké zásadné problémy školstva vníma, v čom je podľa neho naše kurikulum dobré, či v čom a ako by bolo potrebné vylepšiť ho.

 

Rozhovor vznikol v spolupráci s Indíciou.

 

Ako sa v súčasnosti učia slovenské deti?

To ja náročná otázka, nedá sa to úplne zovšeobecniť. Existuje viacero modelov, netrúfam si povedať, aký je ich podiel. Každý učiteľ používa svoje metódy, a tých je nekonečné množstvo. Je veľa učiteľov a škôl, ktoré sa snažia učiť konštruktivistickým spôsobom. To znamená, že deti samotné si budujú poznatky cez experimenty alebo samostatné projekty. Myslím si, že to je spôsob výučby, ktorý je najefektívnejší a najcennejší. Veľmi prevládajúcim modelom je aj ten klasický, hovorí sa mu odborne transmisívny spôsob, kedy učiteľ prednáša učivo a žiaci si robia poznámky.

 

Veľa sa hovorí o reforme školstva. Prečo je taká potrebná? Aké hlavné problémy vidíte v školstve?

Problémov je tu pomerne veľa. Kľúčové je dostať do školstva čo najkvalitnejších ľudí. Dnes máme veľa dobrých a, samozrejme, aj menej dobrých učiteľov. Problémom je teda príprava kvalitných učiteľov.

Ďalším problémom je podpora od iných profesií, ktoré patria do školy, ale momentálne tam nie sú, napríklad školskí psychológovia, špeciálni pedagógovia, logopédi, sociálni pedagógovia či asistenti učiteľov. Aby učiteľ nebol úplne osamotený pri riešení problémov najrôznejšieho druhu. A hlavne, ak je kľúčovou výzvou dostávať do škôl aj deti so špecifickými potrebami, so sociálnym alebo zdravotným znevýhodnením, je nutné, aby na to školy boli pripravené. A to môžu byť aj vďaka podpornému personálu.

Ďalšia vec je aj samotný obsah vzdelávania, to je téma, ktorej som venoval analýzu. Čiže viaceré predmety sú nastavené veľmi encyklopedicky a faktograficky.

Problémom môžu byť aj didaktické materiály. Chýbajú alternatívne učebnice, z ktorých by si mohli učitelia vyberať tie, ktoré sú podľa nich najvhodnejšie.

 

Menovali ste dosť veľa problémov. V čom vidíte prvý krok na zmiernenie súčasnej situácie? Na čom vieme pracovať už dnes?

Myslím si, že vieme relatívne nie až tak draho zmeniť kurikulum. Aj to si vyžaduje úsilie a prácu, a teda aj výdavky, ale určite nie sú enormné. Myslím si, že by sme vedeli zmeniť obsah, aby bol viac zmysluplný a viac vyhovoval súčasným a budúcim požiadavkám. Zároveň by sme k nemu vedeli vyrobiť aj didaktické a podporné materiály, aby učitelia mohli nový obsah pomerne jednoducho aplikovať.

Je potrebné tiež zatraktívniť profesiu pre najlepších absolventov, čo by si vyžadovalo vyššie platy. Myslím si, že to je zásadný predpoklad, aby boli a ostali v školstve kvalitní ľudia. Ďalšie peniaze by stál aj podporný personál, ktorý by mal byť samozrejmosťou. To sú veci, ktoré sú nevyhnutné, ale zároveň aj pomerne finančne náročné.

 

Ostaňme teda ešte pri tom kurikulu. Vypracovali ste analýzu slovenského kurikula, ktoré ste porovnávali so vzdelávacími systémami v zahraničí, napríklad Fínsku, Škótsku, Kanade. Prečo ste sa do nej pustili?

Táto téma je pre mňa určujúca už od študentských rokov, keďže som vyštudovaný učiteľ dejepisu a pedagogiky. Moja diplomová práca sa týkala práve reformy kurikula, rovnako ako aj moja dizertačná práca. Zdá sa mi, že sú to veľmi podstatné veci. Určovanie toho, čo sa majú žiaci učiť je zásadná otázka pre celý spoločenský systém.

 

Analýza hovorí o tom, že ciele, ktoré sú dané pre jednotlivé stupne vzdelávania sú nastavené dobre, ale nedodržiavajú sa. Kde nastáva rozpor?

Napríklad pre 2. stupeň základných škôl sú v štátnom vzdelávacom programe veľmi dobre alebo akceptovateľne formulované všeobecné ciele a profil absolventa. Zdôrazňuje sa kritické myslenie, to, aby žiaci sami objavovali poznatky, aby ich vedeli aplikovať v živote, aby vedeli komunikovať a spolupracovať a pod. Čiže to, čo máme definované ako výstup vzdelávacieho procesu, je naformulované dobre a podobá sa zahraničným systémom. Vychádza z reformy v roku 2008, ktorá pracuje s konceptom „kľúčové kompetencie“, teda také zručnosti, ktoré sú späté s realitou a využiteľnosťou.

 

Problém je, že keď sa pozeráme na jednotlivé predmety, ich obsah a to, čomu sa hovorí výkonové štandardy. Pri viacerých predmetoch nie sú v súlade s definovanými cieľmi. Napríklad pri kurikulu chémie, biológie alebo geografie vidíme veľké rozdiely medzi tým, na čo sa kladie dôraz a medzi tým, čo sme si zadefinovali ako hlavné výstupy vzdelávania. Napríklad v chémii majú žiaci dokázať uviesť vlastnosti a použitie derivátov, či vymenovať reaktanty a produkty fotosyntézy. V geografii zase napríklad rozlíšiť pevninské, sopečné a koralové ostrovy Oceánie, či identifikovať najdôležitejšie odvetvia hospodárstva Austrálie.

 

Čím je to spôsobené?

Môže to byť spôsobené tým, že zodpovední autori za jednotlivé predmety neboli celkom schopní pretaviť východiskovú ideu do svojho predmetu. Ale sú predmety, kde sa to podarilo. Napríklad podľa analýzy sú dejepis alebo fyzika napísané v súlade s cieľmi. Napríklad vo fyzike majú žiaci overiť experimentom premenu svetla na teplo a vypočítať vzniknuté teplo alebo navrhnúť a zrealizovať experiment na dôkaz platnosti zákona odrazu svetla. V dejepise zase napríklad rekonštruovať každodenný život v diktatúrach, či pracovať so školskými historickými prameňmi z daného historického obdobia. Ak si porovnáte kurikulum geografie a dejepisu, tak je to filozoficky a metodologicky postavené úplne inak.

 

Ako často sa mení kurikulum?

Na Slovensku pomerne často. Reforma z roku 2008 sa menila už v roku 2011. Posledná väčšia zmena bola v roku 2015. To nie je úplne štandardné. Napríklad vo Fínsku zmeny prebiehajú každých 10 rokov. Súvisí to aj s tým, že sa nám nedarí dospieť k ideálnemu stavu a že tu vzniká aj kritika štátnych vzdelávacích programov. Z toho vychádza potreba neustále ich meniť a inovovať, čo nie je veľmi šťastné. Pretože akonáhle meníte obsah, musíte meniť napríklad aj učebnice a je na to napojený celý komplex aktivít. Dôsledkom je aj to, že máme neustále problém s učebnicami a materiálmi.

 

Kto ho tvorí?

Ak sa bavíme o základných školách a gymnáziách, tak za to je zodpovedný Štátny pedagogický ústav, ktorý má zriadené špeciálne predmetové komisie. V prípade stredných škôl je to Štátny inštitút odborného vzdelávania, ktorý má tiež zriadené špeciálne tímy.

 

Na Slovensku máme prípady, že aj keď je kurikulum dobré, učitelia nemajú podmienky na takú výučbu. Konkrétne napríklad spomínaná fyzika má problém s množstvom detí na hodinách – je veľmi ťažké robiť pokusy pre triedy s 30-timi žiakmi. Čo spôsobuje tento rozpor?

Ak máte dobre nastavené kurikulum, ani zďaleka ste nevyhrali, pretože pomerne veľa faktorov má vplyv na to, či kurikulum bude dobre uplatnené. Jedným z nich sú učitelia. Čiže ak aj meníme kurikulum, je na to naviazaná príprava učiteľov – tých, ktorí len do škôl prídu, ako aj tých, ktorí tam sú. To znamená, že musia rozumieť, čo sa od nich a od predmetu očakáva. Samozrejme, je ideálne ak sa učitelia už podieľajú na tvorbe kurikula, to však nemôžu všetci.

Ďalší predpoklad je, aby mali pripravené didaktické materiály, pomôcky, učebnice, laboratóriá,...

 

Ak by sme porovnali naše kurikulum napríklad s Fínskom, o ktorom sa tak veľa hovorí, v čom spočíva hlavný rozdiel?

Fínski učitelia majú väčšiu slobodu, kurikulum nie je také podrobné a zväzujúce. V porovnaní s naším je relatívne všeobecné. Majú pomerne presne stanovené, aká je dotácia hodín na jednotlivé predmety, ale obsah daného predmetu je už naformulovaný voľnejšie. Čiže napríklad majú možnosť povedať, s akou knihou môžu pracovať, o akých témach sa bude diskutovať a podobne.

 

V analýze tiež odporúčate, aby sa pri definovaní kurikula nevychádzalo len zo zahraničných vzorov, ale aj z domácich, ktoré už dnes máme a fungujú. Viete aj nejaké pomenovať?

Myslím, že na Slovensku máme už pomerne dlho skúsenosti s overenými prístupmi. Takým bol napríklad projekt FAST (Foundational Approaches in Science Teaching), ktorý sa týka výučby prírodovedných predmetov konštruktivistickým spôsobom. Jeho pokračovateľom je projekt ExpEdícia, ktorý robí Indícia. Máme projekty známe ako IBSE (Inquiry-based science education) , ktoré sú postavené na bádateľskom vyučovaní.

Z hľadiska novely alebo väčších zmien je veľmi funkčné neobracať sa iba do zahraničia a preberať postupy, ktoré pre nás, v našom prostredí môžu byť nové, neoverené, a v konečnom dôsledku sa s nimi nemusí ľahko pracovať. Už dlhé roky tu máme aj výskumom podložené a overené viaceré iniciatívy, ktoré by sa, podľa mojej mienky, mohli rozširovať do škôl.

 

Odporúčate tiež väčšiu previazanosť predmetov. Čo to znamená v praxi?

V súčasnosti je kurikulum na 2. stupni definované cez „izolované“ predmety. To znamená, že sa o istom jave učíme na fyzike, ale aj na chémii, možno aj na literatúre, matematike, ale medzi predmetmi nie sú žiadne väzby. Vo viacerých krajinách je kurikulum definované v oblastiach. Zoskupujú sa prírodovedné, prípadne spoločenskovedné predmety a obsah je daný z pohľadu fenoménov. Napríklad máte ako tému zvuk a na tento fenomén nahliadate cez rôzne disciplíny. A práve toto sa ukazuje ako veľmi efektívne pri učení – že neberieme javy izolovane, ale pozeráme sa na ne z viacerých uhlov. Čiastočne to poznáme z prvého stupňa základnej školy, kde máme prírodovedu, vlastivedu, čo sú širšie obsahové celky. V iných krajinách sa takýto koncept prírodovedy ťahá až do vyšších ročníkov.

 

To by si vyžadovalo naozaj veľkú reformu...

Áno, toto je veľká výzva aj z hľadiska pripravenosti učiteľov. V súčasnosti sa to dá riešiť napríklad spoluprácou učiteľov rôznych predmetov. Za úvahu stojí aj to, že by sme týmto spôsobom viedli aj prípravu v pedagogických školách.

 

Boli vaše odporúčania z analýzy kurikula zareflektované?

Keď som materiál dokončil, dával som ho na konzultácie rôznym odborníkom, a teda aj kolegom na Štátnom pedagogickom ústave. Dostal som ubezpečenie, že v prípade zmien kurikula bude tento materiál slúžiť ako jeden z východiskových dokumentov.

 

Daniel Bútora, rečník na konferencii Učíme pre život, predstavil prognózy odborníkov, podľa ktorých budú v horizonte 10-tich rokov na trhu práce vyžadované iné zručnosti, ako dnes. Nebudú to len spomínané encyklopedické zručnosti, ale napríklad schopnosť spolupracovať, kreatívne myslieť. Vraveli ste, že už dnes v rámci kurikula ledva dobiehame trendy. Je reálne, aby sme flexibilne reagovali na tieto predpovede? Opakujem, že by tu mali byť do 10 rokov.

Asi nie je úplne šťastné koncipovať vzdelávanie len na potreby trhu práce. Nemyslím si, že úlohou vzdelávania je len príprava na určité konkrétne profesie, ktoré sú žiadané v konkrétnom čase. Pretože je riziko, že sa tieto profesie môžu zmeniť a ľudia s takto limitovaným vzdelaním nemusia byť úspešní.

Ale na Slovensku máme skôr opačný problém. Teda, že zručnosti, ktoré by mohli dávať absolventom väčšiu flexibilitu, tu zanedbávame. Určite si myslím, že sa treba viac zameriavať na schopnosť kriticky myslieť alebo schopnosť interpretovať texty a analyzovať informácie. Sú to veci, ktoré sú vždy užitočné. Čiže k tomu treba pristupovať z väčšej perspektívy, ale je to komplikovaný proces. Systém nedokáže veľmi flexibilne reagovať na všetky aktuálne trendy, lebo dynamika je pomerne veľká.

 

Nemala som na mysli konkrétne profesie alebo odbory. Hovorí sa, že schopnosť spolupracovať, kreatívne myslieť a byť zručný v technológiách pôjde naprieč celým trhom práce. Máme tu teda rozpor – naše kurikulum už teraz nestíha a o chvíľu nás čakajú nové výzvy, ako sa to dá ošetriť?

Dá sa to ošetriť tým, že kurikulum bude viac nasmerované k tomu, aby výzvy budúcnosti nejakým spôsobom zapracovalo. Na to ale musíme pripravovať učiteľov. Problém vzdelávacieho systému je, že niektorí učitelia sú v ňom už roky a ešte ďalšie roky budú a myslím, že vieme relatívne málo pracovať s rozvojom a ich prípravou na ďalšie výzvy. Takže, ak by sme chceli nové výzvy do vzdelávacieho systému úspešne zakomponovať, bude si to vyžadovať aj lepší profesijný rozvoj učiteľov, ktorí sú v systéme a ktorí budú ešte roky definovať, ako vzdelávanie vyzerá.

 

Zaoberali ste sa aj analýzou vzdelávania detí so znevýhodnením. Dokáže im náš systém poskytnúť dostatočnú podporu?

Toto je asi najväčšia výzva slovenského vzdelávacie systému – pomôcť všetkým, aby mali rovnaké šance rozvíjať svoj potenciál. Deti buď z chudobných rodín alebo marginalizovaných rómskych komunít, alebo prípadne so zdravotným znevýhodnením majú oveľa horšie šance a náš systém ich nedokáže úspešne začleniť a ponúknuť im také vzdelávanie, ktoré by reflektovalo ich potreby. To je určite absolútna priorita. Všetko sú to ale veľmi náročné veci z hľadiska prípravy.

Sú školy, ktoré sa o to už dnes snažia a kde to funguje a snažia sa na začleňovanie vytvárať podmienky. Napríklad, majú vyškolených pedagógov a ďalších odborníkov. Myslím si, že toto by sa malo začať razantne meniť a našou prioritou by malo byť poskytnúť deťom šancu a príležitosť na to, aby sa mohli vzdelávať v bežnom prostredí a v bežných školách.

 

Myslíte si, že je na Slovensku spoločenská objednávka na inovatívnejšie vzdelávanie?

Neviem na to jednoznačne odpovedať. Určite sú rodičia, ktorí o také vzdelávanie majú záujem. Narastá počet súkromných škôl, alebo škôl, ktoré sa snažia vyčleňovať z bežného prúdu. Môže to byť aj reakcia na to, že bežný prúd nedokáže uspokojiť požiadavky takýchto rodičov. Ale sú tu aj rodičia, ktorí dajú dieťa do bežnej školy a až tak neriešia, či je inovatívna.

 

Keby sa zvýšil dopyt rodičov, prišla by zmena rýchlejšie?

Zmene by určite pomohlo, keby sa ozývali rodičia, ktorí nie sú spokojní, ako vzdelávanie vyzerá. Podľa mňa by to bolo veľmi cenné a dôležité. Bol by to signál pre politickú reprezentáciu, že táto téma je dôležitá a že treba poskytnúť investície. Mohlo by to niektoré veci urýchliť a dalo by to aj „zbraň do rúk“ tým, ktorí sa snažia zmeny presadzovať.

 

Často dávame za príklad ukážkového vzdelávania Fínsko. Čo tam spustilo zmenu?

Fínsko je príklad spoločného konsenzu a kontinuity. Bol prijatý program, ktorý sa implementoval bez ohľadu na to, aká prišla vláda. To je na Slovensku veľký problém. Ťažko sa nám nachádza spoločný program, ktorý by sa dokázal aplikovať „cez“ rôzne vlády. Vidíme aj, že časté striedanie ministrov školstva, pričom sa každý snaží zanechať aj nejak svoju pečať, nie je vždy pozitívne z hľadiska kontinuity, sústredenia sa na podstatné veci a ich prevádzanie do konkrétnych výsledkov.

 

MICHAL REHÚŠ (37) je riaditeľom Inštitútu vzdelávacej politiky na ministerstve školstva. Pôsobil ako vysokoškolský učiteľ a vedecko-výskumný pracovník na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ako expert a analytik v Štátnom inštitúte odborného vzdelávania či v INEKO – Inštitúte pre sociálne a ekonomické otázky. Vyštudoval dejepis a pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave, kde ukončil aj doktorandské štúdium v odbore pedagogika. Téme kurikula venoval svoju diplomovú, a neskôr aj dizertačnú prácu. Žije v Bratislave, má dve deti.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.