16.4.2020 - Pandémia COVID-19 zasiahla školy na celom svete. V každej krajine však ukázala niečo iné. Slovenským odborníkom v oblasti vzdelávania sme položili otázky, ako sa kríza podpísala na slovenskom školstve. Odpovede nám poskytli Michal Rehúš z Inštitútu vzdelávacej politiky, Juraj Hipš zo strany SPOLU, Petra Fridrichová z Univerzity Mateja Bela a Viktor Križo z Inklucentra.
- Čo odhalila v slovenskom školstve pandémia?
- Ako bude vyzerať návrat žiakov a učiteľov do škôl po ich otvorení? Zmení sa vyučovanie?
- Dokážeme pomôcť znevýhodneným skupinám žiakov, ktoré utrpia zatvorením škôl najviac, dohnať zameškané? Je to možné?
- Na akých zmenách by sme mali v školstve okamžite začať pracovať? Zmenili sa v dôsledku pandémie priority, čo slovenské školstvo potrebuje?
Michal Rehúš
Riaditeľ Inštitútu vzdelávacej politiky
Čo odhalila v slovenskom školstve pandémia?
Pandémia odhalila nepripravenosť ministerstva školstva a jeho aparátu na náročnejšie situácie. Zároveň však ukázala, že v našom školstve existuje veľmi živý a aktívny občiansky sektor, ktorý v krízovej situácii v mnohých ohľadoch suploval štát. Iniciatíva na prípravu webu so všetkými potrebnými informáciami pre školy a rodičov vzišla zo zoskupenia občianskych združení, s ktorými až následne začalo spolupracovať nové vedenie ministerstva. Podobne s realizáciou rozličných webinárov a vzdelávacích aktivít pre učiteľov začali občianske združenia dlhodobo sa venujúce vzdelávaniu a podpore učiteľov. A tak by sme mohli pokračovať ďalej. Azda jednou z mála svetlých výnimiek bol Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, ktorý začal zverejňovať dôležité usmernenia pre poradenské zariadenia a realizovať webináre pre učiteľov. Do budúcna preto pred nami stojí úloha prebudovať ministerstvo a jeho rozličné organizácie a zložky na profesionálnu a otvorenú inštitúciu, ktorá bude aj v krízových časoch schopná účinnej akcie a spolupráce.
Ako bude vyzerať návrat žiakov a učiteľov do škôl po ich otvorení? Zmení sa vyučovanie?
Návrat žiakov do škôl nepochybne prinesie mnohé komplikácie a ťažkosti. Dá sa predpokladať, že rozdiely medzi žiakmi z rozmanitých pomerov a podmienok sa počas uzatvorenia škôl prehĺbia - v súčasnej situácii sa totiž značná časť zodpovednosti za vzdelávanie preniesla na rodinné zázemie, čo výrazne znevýhodňuje deti s náročnejšími podmienkami (napríklad nedostatočná podpora zo strany rodičov, nedostupné technologické vybavenie alebo priestor na učenie sa). Obávam sa, že nás môže dobehnúť naša slabá pripravenosť na inkluzívne vzdelávanie a diferencované vyučovanie, ktoré by dokázalo reagovať na individuálne potreby žiakov. Zároveň vzniknú aj rozdiely medzi jednotlivými školami - zatiaľ čo časť škôl sa so súčasnými náročnými podmienkami bude schopná celkom dobre popasovať a návrat do “bežného režimu” bude pre ne jednoduchší, iné školy môžu výrazne zaostať. Neviem, či sa vyučovanie zmení, ale ak nechceme mnohým žiakom a žiačkam ublížiť, bude sa musieť. Na druhej strane by sme však nemali podliehať pokušeniu zavádzať rýchle a nepremyslené zmeny, ako napríklad radikálnu reformu obsahu vzdelávania realizovanú za pár týždňov.
Dokážeme pomôcť znevýhodneným skupinám žiakov, ktoré utrpia zatvorením škôl najviac, dohnať zameškané? Je to možné?
Som presvedčený, že je možné pomôcť znevýhodneným skupinám žiakov, ale bude to náročné. Učitelia budú potrebovať podporu zo strany ďalších odborníkov (školskí psychológovia, špeciálni pedagógovia, sociálni pedagógovia atď.) a pedagogických asistentov. Pomohla by aj čiastočná úprava obsahu vzdelávania, aby deti nestrácali čas a úsilie na nepotrebné učivo na úkor dôležitých poznatkov a zručností. Už teraz by sme však mali robiť všetko pre to, aby rozdiely medzi žiakmi po návrate do škôl boli čo najnižšie (napríklad omnoho väčšiu pozornosť venovať rozvoju a podpore takých foriem dištančného vzdelávania, ktoré budú vhodné pre deti bez technologického vybavenia, či rodinnej podpory). Zároveň by sme mali vyvinúť nástroje na identifikáciu detí, ktoré budú potrebovať dodatočnú pomoc, a motivovať ich napríklad na účasť v letných školách.
Na akých zmenách by sme mali v školstve okamžite začať pracovať? Zmenili sa v dôsledku pandémie priority, čo slovenské školstvo potrebuje?
Priority slovenského školstva sa v dôsledku pandémie nezmenili, skôr sa zvýraznila opodstatnenosť tých doterajších. Predovšetkým potrebujeme zlepšiť prípravu a podporu učiteľov. Ani zďaleka nejde len o to, aby učitelia vedeli pracovať s informačno-komunikačnými technológiami (ako sa nám to môže zdať v dnešných časoch), ale aby mali odborne podkutý a prakticky orientovaný výcvik, vďaka ktorému by si osvojili vyučovacie metódy a techniky primerané potrebám rozličných žiakov. Ďalšou súvisiacou prioritou, ktorú kríza zvýraznila, je potreba zmeny obsahu vzdelávania. Vo viacerých predmetoch bude nutné opustiť dôraz na encyklopedické vedomosti a viac sa zamerať na rozvoj zručností využiteľných v ďalšom živote žiakov (ako napríklad čitateľská gramotnosť, či kritické myslenie). A nakoniec potrebujeme oveľa intenzívnejšie riešiť inkluzívnosť vzdelávacieho systému, v ktorom majú mať možnosť vzdelávať sa deti s rozmanitými potrebami. Práve pred mesiacom sme zverejnili Revíziu výdavkov na skupiny ohrozené chudobou alebo sociálnym vylúčením, ktorá prináša viaceré dôležité opatrenia pre zabezpečenie adekvátneho vzdelávania pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo so zdravotným znevýhodnením.
Juraj Hipš
Expert strany SPOLU na školstvo
Čo odhalila v slovenskom školstve pandémia?
Fundovaná odpoveď by si žiadala rozsah dizertačnej práce. Tu je len niekoľko postrehov.
Zistili sme, aké obrovské množstvo detí nie je pripravené prevziať zodpovednosť za vlastné učenie. Nie je to ich chyba. Nikto ich na to nepripravoval. Zrazu boli hodené do situácie, ktorá si vyžaduje zodpovednosť, schopnosť riadiť si vlastný čas aj proces učenia. Naučili sme deti síce poslušne sedieť v lavici, ale nenaučili sme ich ako sa učiť.
Aj pred pandémiou sme vedeli, že o úspešnosti dieťaťa vo vzdelávaní veľmi rozhoduje to, či pochádza z chudobnej rodiny. Inak povedané, ak som dieťa chudobných rodičov, moja šanca na úspech v škole je oveľa menšia ako u mojich rovesníkov. Tento rozdiel sa žiaľ teraz ešte viac prehĺbi. Podľa odhadov je približne 32 000 detí bez pripojenia na internet. Mnohé z nich nie sú nijako zapojené do vzdelávania. Už teraz je zrejmé, aké obrovské rozdiely to spôsobí medzi deťmi po nástupe do školy.
Keď sa zavreli školy, tak podporu učiteľom ponúkli v prvom rade mimovládne organizácie a učitelia navzájom. Rozbehli webináre, zdieľali si skúsenosti, ukazovali, ako je možné učiť na diaľku. O Metodicko-pedagogickom centre, ktoré je financované zo štátneho rozpočtu a má pomáhať učiteľom, nebolo ani chýru ani slychu. Zlyhalo na plnej čiare a ukázalo svoju neschopnosť. Pandémia ukázala, ako sú schopní učitelia robiť zmeny zdola a ako veľmi chýba kvalitná podpora zo štátnych inštitúcií. Ukazujú sa už ale našťastie aj prvé lastovičky.
Ako bude vyzerať návrat žiakov a učiteľov do škôl po ich otvorení? Zmení sa vyučovanie?
Už teraz obrovské množstvo detí hovorí o tom, ako im chýba škola. To je skvelá správa. Všetci by sme sa mali snažiť, aby im to vydržalo aj dlhšie ako jeden deň. K tomu je nutné, aby sa zásadne zmenil obsah vzdelávania a neučili sme deti kraviny, ktoré nikdy nebudú potrebovať. Častokrát ich jediný zmysel spočíva v tom, že to treba vedieť na písomku.
Deti sa tiež tešia na učiteľov aj spolužiakov, ktorých stretnú konečne naživo. Učitelia by sa mali ale čo najviac snažiť, aby vyučovanie nebolo pasívne. Toho majú deti už teraz dosť. Potrebujú navzájom diskutovať, spolupracovať, robiť pokusy, bádať, experimentovať... Po tomto spôsobe výučby bude väčší hlad ako kedykoľvek predtým. Preto treba učiteľov čo najviac podporiť v tomto spôsobe výučby. Monotónny výklad spred tabule a písanie si poznámok sa skutočne dá robiť aj cez skype.
Dokážeme pomôcť znevýhodneným skupinám žiakov, ktoré utrpia zatvorením škôl najviac, dohnať zameškané? Je to možné?
Je to naša povinnosť. Deti z chudobných rodín nemôžu za to, že ich rodičia si nemôžu dovoliť zaplatiť internet. Ministerstvo školstva musí mať ako jednu zo svojich hlavných priorít, ako pomôcť práve týmto deťom. Zabezpečením internetového pripojenia, televízneho vysielania, doručovania materiálov a možno aj pomocou letných vzdelávacích táborov. Vždy sa dá povedať, ako sa to nedá. Povinnosťou štátu je ale nájsť riešenia a vážne sa týmto problémom zaoberať. Zatiaľ návrhy na systémové riešenia sa žiaľ zo strany štátu neobjavili.
Na akých zmenách by sme mali v školstve okamžite začať pracovať? Zmenili sa v dôsledku pandémie priority, čo slovenské školstvo potrebuje?
Možno to na prvý pohľad bude vyzerať zvláštne, ale nikdy sme nemali väčšiu šancu na zmeny vo vzdelávaní, ako teraz. Roky sme počúvali, ako nemôže z učiva nič vypadnúť. Tisíckrát sa diskutovalo o tom, že treba začať v školách vyučovať inak. Že výklad spred tabule skutočne nie je učením, ale mučením. Ale vždy sa našlo dosť odporcov, ktorí dookola opakovali, že takto to musí byť. Lebo vždy sa takto učilo.
Zrazu sme hodení do situácie, kedy učitelia musia radikálne meniť svoj prístup. Nie je to vôbec ľahké, ale nikdy tu ešte nebol tak otvorený priestor na zmeny, ako teraz. A ukazuje sa zároveň obrovská životaschopnosť iniciatív, ktoré prichádzajú zdola.
Nadávali sme na učiteľov, že je to také oddychové povolanie. Poobede ste doma, cez leto sa opaľujete na lehátku. Po pár dňoch mnohí z nás zistili, aká je to makačka učiť svoje deti. Letné prázdniny by sme si priali už po týždni.
Ak chceme dosiahnuť zásadné zmeny v našom školstve, teraz je tá veľká príležitosť. Rodičia, učitelia aj deti sú dnes otvorení veľkým zmenám. Ak budú dobre pripravené a odkomunikované, tak je tu veľká šanca na úspech.
Petra Fridrichová
Pedagogička Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
Čo odhalila v slovenskom školstve pandémia?
Odhalila niekoľko problémov, ale aj pozitív. Pozitívom je, že mnohí učitelia sa dokázali adaptovať na nové podmienky a vcelku sa im darí motivovať deti k učeniu sa. Ukázalo sa tiež, že sú učitelia, ktorí majú veľmi dobré vzťahy s rodičmi a vo vzájomnej symbióze dokážu zabezpečovať učebné aktivity detí.
Pandémia však odhalila aj viacero problémov. Medzi tie hlavné patria digitálne zručnosti učiteľov, ich domáca IT vybavenosť, ale aj kvalita softvérov, ktoré majú k dispozícii. Tiež sa otvorila ešte viac otázka spolupráce medzi učiteľmi, ich schopnosť pracovať v tíme, navzájom si pomáhať pri prekonávaní rôznych problémov. Problémom však sú aj digitálne zručnosti detí a ich rodičov.
Veľkým nedostatkom je aj neschopnosť štátu (z dôvodu dlhodobo zanedbávanej situácie detí vo vylúčených komunitách a z chudobných rodín) zabezpečiť rovnako kvalitné vzdelávanie v čase prerušeného vyučovania ako pre ostatných žiakov. Systémové riešenie neexistuje a je viac-menej na tvorivosti a ochote učiteľov a asistentov, ako situáciu vzdelávania týchto detí vyriešia.
Na úrovni štátnych vzdelávacích programov pre základné školy sa ukázala veľká nevýhoda ročníkových vzdelávacích štandardov. Tie spôsobujú mnohé problémy, keďže už teraz vieme povedať, že sa ich nepodarí naplniť a cesta prenášania obsahu vzdelávania z ročníka do ročníka nie je spôsob, ako túto situáciu riešiť.
Ako bude vyzerať návrat žiakov a učiteľov do škôl po ich otvorení? Zmení sa vyučovanie?
Bola by škoda, ak by sa táto situácia nevyužila na zmenu školstva a teda aj samotného vyučovania po otvorení škôl. v podstate sa nám vytvorila skvelá situácia na to, aby sa zmeny v školstve realizovali tým najlepším spôsobom – prepojením požiadaviek z praxe (teda zdola od učiteľov, ktorí pomenujú, čo potrebujú od štátu, aby mohli zabezpečovať kvalitnú výučbu) a systémovým nastavením zmien (teda zmenami na štátnej úrovni, či sa to týka zmeny obsahu vzdelávania, spôsobu hodnotenia žiakov, overovania vzdelávacích výsledkov atď.). Situácia sa tiež zmení v tom, akí žiaci sa vrátia do škôl po obnovení vyučovania. Ich potreby sa budú významne líšiť nielen medzi regiónmi a školami, ale aj v školách a v jednotlivých triedach. Bude potrebná ešte väčšia podpora pre všetky deti poskytovaná priamo v školách, a to či už formou asistencie, alebo od špeciálnych pedagógov či školských psychológov. Okrem podpory vo vzdelávaní sa však učitelia budú musieť vysporiadať s ďalšou zmenou, na ktorú neboli zvyknutí, a to je znovu-adaptovanie sa detí na školské vzdelávanie. Toto sme v podstate zažívali len na 1. stupni, keď do škôl prichádzali prváci, resp. po letných prázdninách druháci. Teraz budú v tejto situácii všetky deti. Niektoré sa rýchlo adaptujú, niektoré budú potrebovať špecifický prístup, aby si opäť zvykli na školské prostredie a školský režim, na život v školskom kolektíve, na to, že nie sú jediný vzdelávaný. Učitelia budú musieť veľmi cielene pracovať na obnovení školských kolektívov, ktoré teraz trpia odlúčením. To, čo sme doteraz vnímali ako sekundárnu tému (sociálny a emocionálny rozvoj), by sa po obnovení vyučovania malo stať jedným z kľúčových cieľov.
Dokážeme pomôcť znevýhodneným skupinám žiakov, ktoré utrpia zatvorením škôl najviac, dohnať zameškané? Je to možné?
Je potrebné uvedomiť si, že „doháňať“ učivo nie je cesta. Stotožňujem sa s názorom, že sa musíme proste zmieriť s tým, že niektoré učivo proste vynecháme. Preto je dôležitá komunikácia medzi učiteľmi v školách. Povedať si, čo je kľúčové pre ďalšie vzdelávanie, ktoré témy a obsahy vieme logicky spájať. Aj keď je loptička na strane štátu, aby pomohol školám definovať kľúčové ciele pre toto obdobie, školy majú vo svojej kompetencii v školských vzdelávacích programoch upraviť obsahy tak, aby navrhli, čo je dôležité a kľúčové a čo je možné vynechať. Veľmi pomôže, ak si uvedomia, že niektoré ciele je možné napĺňať neskôr, že je možné obsahy predmetov prepájať. Chce to zmapovať obsahy predmetov, porozprávať sa o tom a hľadať optimálne riešenia pre ich školu a ich žiakov.
Dôležité je tiež mapovať si prácu jednotlivých žiakov a rodín. Pokúsiť sa ich aktivizovať aspoň v miere, ktorá sa javí ako schodná, napr. zadávaním úloh na čítanie, písanie jednoduchých a zrozumiteľných listov, ktoré môžu posielať učitelia deťom a následne očakávať odpoveď. Učitelia môžu využívať na udržanie učebnej aktivity detí aj jednoduché motivácie, napr. využiť záujem detí pozerať televízne programy, počúvať pesničky, v listoch sa pýtať na to, ktorá pesnička sa im páči, a ak je slovenská opýtať sa ich, o čom sa v pesničke spieva a pod. Takto vlastne podporia čítanie s porozumením, aktívne počúvanie, komunikáciu v slovenskom jazyku. Aj keď sa zdá, že ide o minimum, čítanie je základom pre rozvíjanie ďalších schopností.
Zmenili sa v dôsledku pandémie priority, čo slovenské školstvo potrebuje? Na akých zmenách by sme mali v školstve okamžite začať pracovať?
Myslím, že niektoré oblasti, v ktorých je potrebná podpora a ktoré vyžadujú pozornosť sa len ešte viac zvýraznili. Či už je to rozvíjanie digitálnych kompetencií učiteľov a žiakov, vybavenosť učiteľov dostatočne kvalitnými technológiami, ale aj systémové riešenie vzdelávania detí z vylúčených komunít či chudobných rodín. Určite bude aktuálna otázka plošnej podpory pre deti bez „diagnóz“, avšak s rozmanitými potrebami. A to, čo je najbolestivejšie a čo spôsobuje problémy je revízia obsahu vzdelávania. Z môjho pohľadu sa ako problém v tomto období objavuje aj otázka učebných zdrojov, resp. učebníc. Avšak tentokrát to nie je o kvalite a dostupnosti učebníc, ale naviazanosti učiteľov a aj rodičov na plnenie úloh z nich, a to aj v čase, keď si situácia priam vyžaduje hľadanie iných zadaní a komplexných úloh, ktoré by viac korešpondovali s bežnými životnými situáciami. To je však širší problém, ktorý odráža kvalitu didaktickej prípravy učiteľov. Dobrou správou však je, že učitelia si to uvedomili a to ich ovplyvnilo v ich samovzdelávacích aktivitách cez webináre. Čiže, tie témy, ktoré potrebujeme riešiť sú viac-menej stále rovnaké: obsah vzdelávania, podpora žiakov s rozmanitými potrebami a príprava a rozvoj učiteľov.
Viktor Križo
Učiteľ, psychológ, špeciálny pedagóg a koordinátor Inklucentra
Čo odhalila v slovenskom školstve pandémia?
Mám dobrú a zlú správu. Tá zlá je, že školstvo vplyvom koronavírusu ukázalo v plnej kráse všetky nedostatky. Mocenské vzťahy na pracoviskách, kde silnejší (starosta, riaditeľ) dáva vojenské príkazy zamestnancom bez ohľadu na akúkoľvek diskusiu, netušiac, že je 21.storočie a veci sa musia na pracovisku demokraticky prerokovávať. Na školách chýbajú funkční zástupcovia zamestnancov či odbory. Učitelia nemajú ani základné právne povedomie. Ďalšie veľké pandorine skrinky školstva sú známkovanie, ktoré slúži často ako jediný nástroj prinútenia žiakov k práci, komunikácia rodič - žiak - učiteľ, ktorá je teraz intenzívnejšia a ukazuje svoje medzery v nedostatku korektných vzťahov.
Tá lepšia správa ale je, že dlhodobo zlý zakonzervovaný stav školstva nemohlo nič tak prebudiť k zmene, ako je táto nepríjemná celosvetová kríza. Na mnohých školách sa čosi mení. Pomaly, nenápadne, ale predsa. Zrazu sú ľudia nútení viac sa rozprávať, objasňovať, vysvetľovať a počúvať sa. Online priestor dáva medzi ľudí väčšiu rovnocennosť. Sme odzbrojení od mocenských nástrojov jeden voči druhému a musíme spolupracovať. A zdá sa, že sa to rodí ako jar v školách v týchto dňoch. Ľudia premýšľajú, hľadajú, rodičia objavujú, žiaci sa dosýta presvedčia, že predsa len je na škole niečo krásne, učitelia objavujú nové možnosti podpory slobody a zodpovednosti žiakov, hľadajú nové cesty k srdciam detí, možno objavujú aj ich nové zdroje a rozmery, ktoré od katedry nevidieť.
Ako bude vyzerať návrat žiakov a učiteľov do škôl po ich otvorení? Zmení sa vyučovanie?
Ťažká otázka. Rezistencia ľudskej osobnosti a povahy je pomerne vysoká na prudké zmeny a ak sa aj systém ohne, tak sa môže ľahko vrátiť do svojich koľají. Návrat bude náročný a bolo by veľmi vhodné sa naň dobre pripraviť. Jednak tu je celý rad žiakov, ktorí sa nestihli rozlúčiť so svojimi pani učiteľkami v materskej škole, na 1.stupni v základnej škole či po maturite. Ak nechceme vytvárať vzťahové a mentálne fugy, mali by sme umožniť všetkým školám v septembri alebo koncom augusta prechodné obdobie, v ktorom sa vytvorí možnosť "návratov", možnosť akýchsi prechodných dní, kedy nebude tlak na nové učivo, ale čas na vnútornú adaptáciu - teda učitelia v školách by sa mohli so žiakmi rozprávať, uzavrieť všetky veci, ktoré ostali nedopovedané, socializovať sa ako kolektív, vytvárať si opätovné návyky, upraviť rozvrh a posilniť výchovy. A či sa niečo zmení? Bola by to veľká škoda, ak by sme potenciál tejto "tsunami" nevyužili. Máme jedinečnú príležitosť povedať niektorým praktikám zbohom - napríklad nerovnaká moc na pracoviskách - a niektorým dať priestor k postupnému uplatňovaniu - napríklad slovné hodnotenie, online výučba, väčšia sloboda a zodpovednosť žiakov, zapájanie rodičov do výučby a podobne.
Dokážeme pomôcť znevýhodneným skupinám žiakov, ktoré utrpia zatvorením škôl najviac, dohnať zameškané? Je to možné?
Kríza ukázala, že tých znevýhodnených skupín je veľa - deti sociálne znevýhodnené, deti deprivované, depresívne alebo s prejavmi sociálno-patologických javov, deti z rodín, kde kríza spôsobila vážne ekonomické škody, alebo pracovné vyťaženie rodičov, deti z rodín, kde je nová vlna krízy vzťahov a podobne. V septembri nám teda môže prísť oveľa viac nepripravených detí, ako si myslíme. Výrazne sa posilnia rozdiely medzi deťmi. Môj názor je, že liekom sú niektoré dôležité zmeny v prístupe - redukcia učiva, nielen jeho presunutie, presun od výkonového nastavenia k podpore procesu, väčšia diferenciácia v školách smerom k podpore žiakov v smere ich rastu a zdrojov. Navrhoval by som posilniť rovesnícke učenie, vytvoriť si v školách dostatočný priestor na to, aby žiaci vytvorili malé skupiny a pod sprevádzaním učiteľa vyrovnávali rozdiely. A vedzte, že žiaci si majú čo odovzdať aj vzájomne. Nielen akademicky lepší slabším. Deti budú najmä potrebovať dobehnúť zameškané sociálne vzťahy a to by malo byť východiskovou metódou práce po návrate.
Na akých zmenách by sme mali v školstve okamžite začať pracovať? Zmenili sa v dôsledku pandémie priority, čo slovenské školstvo potrebuje?
Ako som už spomínal, sú tu viaceré zmeny. Okamžite treba začať pracovať na pracovnoprávnej kultúre na pracovisku medzi zamestnávateľom a zamestnancami a výrazne posilniť demokratické sily a participáciu. To sa dá pomerne rýchlo zaviesť opatrením dvoch volebných období riaditeľov, posilneniu kompetencii rady školy, zrušiť právo veta zriaďovateľa, celoplošná právna podpora pri zavádzaní úlohy zástupcu zamestnancov a podobne. Toto sa ukázalo práve počas krízy ako čierna diera - učiteľom boli bez diskusie znižované platy, nariaďované dovolenky, PN, preraďovali sa na inú prácu bez prerokovania a podobne. Myslím si, že priority školstva sa nezmenili. Iba sa ukázali oveľa jasnejšie, podobne ako keď vidíte zrazu z Popradu vyjasnené Tatry. Oni sú dobre známe, pomenované, ale v hmle ich nevidieť. Verím, že nám kríza naopak určila priority - spomínaná demokracia v školách, spôsoby hodnotenia žiakov, otvorenie trhu učebníc a učebných materiálov nielen vytlačených, ale aj online, posilňovanie autonómie žiaka a facilitačnej funkcie učiteľov a podobne.
