Ak by sme sa pozreli krížom po svete a nakukli do domácností vyspelých bohatých krajín, uvideli by sme asi takéto obrazy: Mama sedí na koberci so svojím trojročným synom a skladajú si spolu vežu z Lega. Kdesi inde sa zase otec naháňa s päťročným synom a prežívajú dobrodružstvá Spidermana a v nejakej inej domácnosti mamička o dušu vystrihuje a maľuje so svojimi kreatívnymi copatými dvojičkami vianočných anjelov, ktorých práve spolu našli na internete.
Hra rodič- dieťa dnes patrí v súčasnom rodičovstve medzi niečo, čo sa v našich rodinách odohráva akosi prirodzene. Detskí psychológovia, rodinní terapeuti, učitelia a iní odborníci majú tendenciu tento jav vo výchove označovať ako „normálny“, „potrebný“ a vidieť v ňom veľa výhod pre vývoj dieťaťa. Ak sa rodič so svojím dieťaťom nehrá, spoločnosť ho ľahko zaškatuľkuje ako rodiča, čo sa „dostatočne deťom nevenuje“ a deti dokonca môžu nadobúdať pocit, že nie sú dostatočne milované. Svet detských hier sa s prítomnosťou rodičov začal v 21. storočí intenzívne prelínať.
Je to však pre deti skutočne lepšie, akoby sa hrali so svojimi súrodencami, hračkami, domácimi zvieratkami alebo samy? Čo môže dieťaťu hra s rodičom priniesť?
Hra nie je povinnosť
Je mnoho matiek či otcov, ktorí sa dnes obviňujú, že sa dostatočne, prípadne vôbec nehrávajú so svojimi deťmi. Nemajú čas, nevedia ako alebo ak sa o to i pokúsia, ich spoločné hry často končia konfliktmi.
„Hra by nemala byť nikdy povinnosťou, ale zábavou,“ myslí si Peter Gray, vedec Bostonskej univerzity a autor knihy Free to learn (Slobodní učiť sa). Hra je podľa definície niečo, čo chcete robiť. Ak to robiť nechcete, v skutočnosti sa teda ani nehráte.
Antropológ, David Lancy, sa venuje niekoľko rokov skúmaniu súčasného rodičovstva. Je autorom Antropológie detstva a v roku 2010 napísal vedecký článok, ktorý zaujal pozornosť práve tvrdením, že „hra rodič- dieťa je v súčasnosti dramaticky preceňovaná.“ Netvrdil, že by to bola zlá súčasť výchovy, no zastával názor, že by sme nemali byť nedostatkom takejto hry znepokojení, ani vystrašení, z nejakých následkov na psychiku matky alebo dieťaťa.
Vo svojom článku Lancy spomína, že v histórii iných spoločenstiev sa len zriedkavo rodičia s deťmi hrávali. Namiesto toho im venovali pozornosť nosením, kŕmením na požiadanie, svojou neustálou ochranou pred nebezpečenstvom, ale málokedy s deťmi hovorili alebo sa s nimi hrali, a napriek tomu sa deťom darilo dobre.
Alison Gopnik, vývojová psychologička z Berkeley, vyčíta Lancymu jednu vec, ktorú pri problematike vývoja mozgu dieťaťa v dôsledku hry opomenul, a tou je, že deti boli v minulosti rodičmi ďaleko viac nosené a dojčené do niekoľkých rokov. Práve tieto činnosti boli podľa nej veľmi stimulujúce pre rozvoj detského mozgu, a to sa dnes zďaleka v takejto miere nedeje. Gopnik si preto myslí, že hra dospelého s dieťaťom môže byť do určitej miery náhradou za túto neustálu blízkosť rodiča a skutočne má dopad na stimuláciu a rozvoj detského mozgu.
Problémy hry rodič – dieťa
Medzi rodičom a dieťaťom je však obrovský vekový rozdiel, ktorý nemožno nijako skryť a môže so sebou prinášať určité problémy. Problémy hry rodič – dieťa nastávajú v prípade, že dieťa má inú predstavu o hre ako rodič. Deti milujú donekonečna opakovať tie isté veci, lebo je to spôsob, akým sa učia. Pre rodiča to už však môže byť po istej chvíli otravné a priniesť do hry nezhody. Oveľa problematickejšie však vidí Peter Gray pri hre dominanciu jedného z partnerov. Pomenoval 2 základné problémy, ktoré môžu pri hre vznikať:
1) Problém dominujúceho dieťaťa nad rodičom
Niektoré deti sú extrémne vyvedené počas hry z miery, ak sa rodič nespráva presne podľa ich pokynov. Povedia vám, kde sa máte postaviť, čo povedať, koľko krát to zopakovať. Nedajú vám šancu nijako sa prejaviť. Stanete sa bábkou v ich rukách. Dieťa môže improvizovať, ale rodič za žiadnych okolností.
Peter Gray v jednom zo svojich blogov napísal, že súčasní západní rodičia majú „vymyté mozgy vierou, že ich úlohou je prakticky v každý okamih slúžiť potrebám detí a niekedy im hovoriť, čo presne majú robiť a plniť im ich vrtochy.“ Gray je zástancom názoru, že rodičia si mylne zastávajú svoje úlohy „šéfov“, pretože chcú pre svoje deti len to najlepšie a tak im všetko organizujú. Myslí si tiež, že pri hre zase mnoho rodičov presne naopak mylne ponecháva deti, aby ony šéfovali im. To sa neraz podľa neho zvrháva na tvrdý teror zo strany dieťaťa. Takýto prístup podľa neho ničí nielen hru, ale aj samotné vzťahy.
2) Problém dominujúceho rodiča nad dieťaťom
Ani tento spôsob hry nepovažuje Gray za najšťastnejší. Mnoho rodičov je v niektorých činnostiach takých dobrých, že nenápadne preberú kompletne vedenie hry a presne deťom hovoria, čo robiť. Takto sa neraz úplne stráca pre dieťa zmysel hry. Stáva sa to občas rodičom pri spoločnom stavaní lega alebo puzzle. Inokedy sú rodičia hákliví, ak deti ničia a demolujú určité veci- trhajú papier, simulujú havárie áut, či trhajú bábikám končatiny. Aj toto je však spôsob ich poznávania, ako život a veci fungujú. Voči tomuto „skúmaniu“ by sme mali byť tolerantnejší a toto poznanie im neupierať. To samozrejme neznamená, že ak si vec zničia, musia dostať novú. Aj toto môže byť pre deti poznanie, že vec je potrebné opraviť a nemôžeme si hneď kúpiť novú.
Občas prichádza pri hre rodič – dieťa k situácii, kedy rodič nechce prevziať vedenie hry, ale neustále sa snaží dieťa opravovať a usmerňovať, čo môže byť pre dieťa tiež frustrujúce a z hry sa preň zrazu stáva nezábavná činnosť. Do hry musia byť všetci jej účastníci zapojení rovnocenne.
Peter Gray zdôrazňuje, že „hra si vyžaduje vyjednávanie a dohody, tak aby každý bol spokojný a nie šikanovaný či ponižovaný.“
Ako sa hrať s dieťaťom v ktoromkoľvek veku
Pre zdravú férovú hru so svojimi deťmi môžete nájsť mnoho príležitostí. Stačí si vybrať, pri čom sa všetci cítite vo svojej koži. Tu je niekoľko tipov:
1) Hrajte sa vonku
Choďte spolu do prírody. Vezmite si loptu, gumu na skákanie, lietajúci tanier a dopravte sa na miesto určenia bicyklami. Vonku nájdete mnoho inšpirácií na prežitie plnohodnotného dňa, ktoré vás budú baviť všetkých.
2) Hrajte spoločenské hry
Človeče nehnevaj sa , kartové hry, dáma a pod. sú hry, ktoré majú presné pravidlá a vyžadujú férovú hru. Dieťa sa tu učí nielen vyhrávať, ale i prehrávať.
3) Vymyslite si nejaký tvorivý rodinný projekt
Namaľujte spoločne obraz, vyrobte si vlastný stan alebo upečte špeciálnu tortu či koláčiky bláznivých tvarov.
4) Užívajte si spolu hudbu
Spievate spoločne, hľadajte si na youtube pesničky, čo sa vám páčia alebo si zahrajte spoločne na hudobné nástroje, ak ste v tom zdatní. Pri hudbe obzvlášť za snahu deti chváľte a oceňujte ich vytrvalosť.
5) Čítajte spolu knihy
Dnes sú detské knihy skutočne úžasné! Nájdete v nich príbehy od výmyslu sveta a garantujem vám, že sa určite všetci zabavíte.
6) Pozerajte spolu pekné filmy
Nájdite filmy alebo rozprávky, ktoré by sa mohli zhodovať so záujmami detí.
7) Hrajte hry ako Hádaj, na čo myslím, Hádaj, kto som, Teplo, teplejšie a pod.
8) Zaveďte si rodinný večer hier
Nájdite si v týždni či v mesiaci jeden večer, kedy môžu deti zostať hore dlhšie. Vyberte si hry, ktoré budete hrať ako celá rodina. Deti z toho budú mať veľkú radosť a učia sa vyhrávať i prehrávať vďaka vzoru dospelých. Uistite sa, že hra nebude náročná aj pre najmladšieho hráča.
Hrať sa teda s deťmi alebo nie? Podľa názorov väčšiny odborníkov by sa rodičia jednoznačne s deťmi hrávať mali. Miera toho, ako vám je to blízke či skutočne príjemné, je už len na vašom zvážení. Každopádne, všetky deti si budú spomienky na hru s vami po mnohé roky niesť vo svojich srdiečkach. To sú tie skutočné drahocenné spomienky, ktoré si budeme pamätať navždy. Pri „zdravej hre“ nájdeme množstvo dôvodov na spoločný úprimný smiech a radosť, ktoré by v žiadnej rodine nemali chýbať.
Zdroj: Child Development Institute, psychologytoday.com // Foto: Shutterstock, Brook Logue Photography
