„Mami, nevieš, kde mám loptu?“
„Mami, videla si moje fixky?“
„Mami, dnes som nemal peračník. Dostal som zlý bod.“
„Mami, zabudol som ti povedať, že včera som si zabudol poznačiť a urobiť úlohu zo slovenčiny. Učiteľka sa hnevala.“
„Ja naozaj neviem, kde mám tú bundu. Mal som ju v triede na stoličke.“
„Naozaj neviem, čo sme mali na obed.“
Sú vám tieto vety dôverne známe? Pokiaľ vám deti chodia do škôlky, veci sa až tak záhadne nestrácajú a informácie si denne vymieňate s učiteľkou. Doma máte veci pod kontrolou vy a v škôlke zase učiteľky. No nástupom do školy sa všetko zmení. Veci, ktoré fungovali relatívne automaticky a boli závislé prevažne na zodpovedných dospelákoch , sa zrazu zosypú.
Dieťa zostáva zodpovedné za mnohé veci, o ktorých doposiaľ len matne tušilo. Pribudne mu učivo v škole, úlohy na doma a milión drobností, ktoré nosí v taške i oblečené na sebe. A vy sa doprosujete, kričíte, hrozíte či trestáte, no nič nefunguje.
„Mami, ja sa snažím, ale proste, je toho naozaj veľa...,“ odpovedá so slzami v očiach možno váš zábudlivý právčik. Posnažte sa upokojiť a predýchať, že je potrebné kúpiť v druhom mesiaci po nástupe do školy už štvrté tepláky, kompletný druhý peračník, tretiu šiltovku a po štvrtý krát odniekiaľ vydolovať kľúče z jeho školskej skrinky. To určite prejde. Ale ak vás zaujíma kedy, bude to závisieť aj od vás.
Ako teda na zábudlivosť detí? Dá sa s tým nejako bojovať?
1) Dieťa, ktoré zabúda, má určite rodiča, ktorý si pamätá vždy všetko.
A toto je zásadný problém, ktorý zábudlivé deti majú. Rodičia, ktorí myslia a konajú za nich i v situáciách, ktorých by nemali. Uvedomte si, čo všetko za svoje dieťa robíte. V akých situáciách ho zachraňujete. Ak je dieťa malé a krikom vás privoláva, lebo potrebuje nakojiť, je to prirodzené. Ak potrebuje vymeniť plienky, je to prirodzené. Tento mechanizmus privolávania rodiča a naša odpoveď formou riešenia – záchrany dieťaťa, je správna. Keď nás však dieťa privoláva na pomoc k veciam, ktoré je schopné dávno zvládnuť samé, mali by sme povedať NIE. A mali by sme to začať robiť naozaj včas. Začnite pozerať na veci, ktoré dieťa dokáže zvládnuť samé a vyzývajte ho k tomu za vašej asistencie. Povedzte mu, že je to jeho zodpovednosť a očakávajte, aby si veci, za ktoré je zodpovedné zautomatizovalo. Je to tiež cesta, vďaka ktorej si buduje sebavedomie a učí sa zodpovednosti.
2) Nepripomínajte dieťaťu jeho zodpovednosti.
Ak ste sa raz dohodli, čo je zodpovednosť dieťaťa, nepripomínajte mu neustále, čo má robiť. Dieťa sa spolieha na vašu „pripomienku“ a nedrží si to v hlave samé. Slovné pripomínanie podporuje jeho nezodpovednosť.
3) Pripomienkou môžu byť bodové tabuľky
Začiatky preberania zodpovednosti, hlavne po nástupe do školy, sú vždy ťažké. Pomôcť mu môžete tvorbou tabuľky, ktorú bude mať vyvesenú doma na dverách či nad stolom a bude obsahovať body, ktoré sú jeho dennou zodpovednosťou.
Napr. prvá tabuľka sa môže týkať školy.
“Školské povinnosti“:
1) Uložiť si všetky domáce úlohy do tašky
2) Vymeniť si knihy a zošity
3) Vložiť peračník do tašky
4) Skontrolovať si extra požiadavky od učiteľky v diári ( napr. priniesť niečo na výtvarnú výchovu a pod. )
Druhá tabuľka sa môže týkať domácich povinností, kým sa nezautomatizujú.
„Domáce povinnosti“:
1) Postlať si ráno a večer posteľ
2) Špinavé prádlo zaniesť do koša so špinavou bielizňou
3) Upratať si pred spaním hračky a stôl
4) Kúpte mu malý diár.
Sem si môže značiť všetky extra požiadavky zo školy, aby na ne nezabudlo. K príslušnému dňu si tam vždy nájde, čo potrebuje. Ak dieťa ešte nevie čítať, môže si pomôcť s lepením nálepiek alebo kreslením obrázkov.
5) Nechajte niesť deťa následky svojho zábudlivého správania.
Nechajte, nech mu svet ukáže sám, aké sú dôsledky jeho konania. Ak si zabudne dieťa doma desiatu, nenoste mu ju a nechajte ho spoznať hlad. Ak si v škole na telesnej stratí obľúbené tenisky, kúpte mu tie najlacnejšie a najškaredšie, aké v obchode nájdete.
Ak si náhodou zabudne nejaké materiály v škole, ktoré potrebuje k učeniu či príprave domácej úlohy, nevenujte tomu iba svoj voľný čas, ale i jeho. Dajte mu svoj telefón, nech zavolá spolužiakovi a dohodne sa s ním, kedy si môže prísť materiály prefotiť. Ak bude táto aktivita celá trvať 2 hodiny a ukrojí mu z jeho obľúbeného futbalu alebo zruší návštevu kina, nabudúce si určite bude dávať väčší pozor.
Deti naučené, že rodičia riešia ich „zábudlivé problémy“ sa v neskoršom veku stavajú k rodičom, akoby to bola stále rodičovská zodpovednosť a vyčítajú im nepodporujúce správanie. ( „Prečo si mi nedoniesla desiatu?“, To je tvoja vina, že mi v projekte chýbalo mesto Berlín. Veď si volala o tom s Marekovou mamou.“ a pod. )
Nedostaňte sa na túto úroveň a začnite pracovať na zodpovednosti svojich detí, čo najskôr.
S budovaním zodpovednosti začínajte postupne už v predškolskom veku. Uľahčíte tak dieťaťu nástup do školy, kedy sa na neho nezosype tak mnoho povinností, ktoré si musí ustrážiť. Nebude pod takým tlakom, aby sa vyrovnával nielen s novými školskými povinnosťami súvisiacimi so vzdelávaním, ale aj zodpovednosťou za oblečenie, vlastné ceruzky, nožničky a pod.
Foto: Shutterstock
