Dnes sa stále častejšie stretávame v médiách s názormi, že ženy by sa mali po pôrode čo najskôr vrátiť do práce a zastúpiť ich dokážu rovnocenne aj oteckovia. Pýtali sme sa, ako to vidia odborníci na vývin a výchovu detí. Je naozaj starostlivosť matky a otca o dieťa po narodení to isté?
Médiá a rôzne organizácie dnes stále častejšie vyzývajú matky, aby sa čo najskôr po pôrode vrátili do práce. V iných krajinách je to predsa len pár týždňov či mesiacov, čo matky odchádzajú od detí a nevznikajú z nich žiadni sociopati. Za to, že matky strácajú kontakt so zamestnávateľmi, nepostupujú vo svojich kariérach a majú nízke platy, si vraj často môžu samy. Odporúčajú im využiť predškolské zariadenia alebo ideálne nechať s deťmi doma oteckov. Tí si vraj takto aspoň uvedomia, čo starostlivosť o deti a domácnosť obnáša.
Oteckov na materskej už podporili aj legislatívne. Od roku 2011 platí, že okrem matky dieťaťa môže ísť na materskú aj otec , pričom svoju materskú si môže čerpať podľa dohody s matkou dieťaťa až kým dieťa nedosiahne vek tri roky. Diskusiou o rovnoprávnosti a úpravou legislatívy sme otvorili komnatu, kde sa hovorí len o partneroch - rovnoprávnosti muža a ženy v kariére a rovnocennom príjme. Akosi sme však v týchto diskusiách pozabudli na deti. Čo si myslia odborníci na výchovu a vývin detí o oteckoch na materskej?
Marek Herman,
český vysokoškolský pedagóg, lektor osobného rozvoja so špecializáciou na deti predškolského veku
Naozaj nevidím jediný dôvod, prečo by sme sa mali tváriť, že je normálne, ak otcovia budú chodiť na materskú. Je to typický výmysel dnešnej doby, kedy si všetci myslia, že môžu všetko a nebude to mať žiadne následky. Ale ono to, samozrejme, následky mať bude! Muži by sa v prvom rade mali postarať o to, aby fungovali ako skutoční chlapi. Niektorí otcovia to teoreticky môžu zvládnuť, ale má to jeden háčik: zvládnu to len chlapsky. A to je presne to, čo dieťa nepotrebuje. Dieťa predsa v prvom rade potrebuje vľúdnu a nežnú mamu. A potom spoľahlivého a pevného otca. Väzba medzi mamou a dieťaťom je vrodená. Vzniká od prvej sekundy po počatí. Väzba medzi otcom a dieťaťom je len získaná. Otec sa otcom musí naučiť byť. A to je predsa obrovský rozdiel!
Mgr. Ľubica Kövérová,
psychológ, Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie
Ak rodičia uvažujú o takejto výmene v útlom veku dieťaťa, odporúčala by som, aby si zistili čo najviac o vývinových obdobiach dieťaťa, pretože nie všetky sú rovnako vhodné na odlúčenie od matky. Rada by som im preto aspoň v krátkosti priblížila jednotlivé vývinové obdobia dieťaťa, a to hlavne z hľadiska jeho sociálneho a osobnostného vývinu.
V prvých mesiacoch života dieťaťa, až do konca prvého roka, sa dôraz kladie hlavne na výživu dieťaťa. Nedostatočná výživa spomaľuje zrenie centrálneho nervového systému, telesný rast a tak i vývin psychických funkcií a procesov. Väčšina matiek v tomto období dojčí svoje dieťa. Pri dojčení si dieťa vytvára emocionálny vzťah s matkou prostredníctvom fyzického kontaktu, verbálnej, neverbálnej komunikácie. Postupne si vytvára vzťahy aj na iné konkrétne osoby (otec, súrodenci starí rodičia...), reaguje na nich mimikou – úsmevom.
Rozlišuje známe tváre od cudzích, vytvára si špecifické putá. Je to obdobie otvárania sa okoliu a získania dôvery. Tento stav však možno kvalitne zabezpečiť len ak je saturovaný pocit istoty, bezpečia a starostlivosti o dieťa. V tomto vývinovom období sa to očakáva hlavne od matky, ktorá sa stáva najdôležitejším sociálnym objektom pre dieťa, s ktorým spája pozitívne skúsenosti. Ide tu o tzv. symbiotickú kvalitu vzťahu, pokračujúcu od vnútromaternicového vývinu.
Ak dieťaťu v tomto vývinovom období nie je poskytnutý pocit istoty, bezpečia, lásky a zakotvenia, môže prežívať psychickú nepohodu, pocit neistoty, je plačlivé, bojí sa.
V druhom polroku života dieťaťa dochádza k rozvoju motorických zručností (plazenie, štvornožkovanie, chodenie), ktoré prispievajú k rozširovaniu životného priestoru dieťaťa. Čoraz aktívnejšie vyhľadáva nové stimuly, začína sa fyzicky vzďaľovať od matky, ale naďalej zostáva v jej blízkosti. Záujem o matku je stále prvoradý, ale postupne sa začína prenášať aj na iné objekty.
Samotná fáza osamostatnenia dosahuje vrchol medzi 12. až 18. mesiacom, kedy dieťa nadväzuje „láskyplný vzťah k svetu“. V tomto období sa popri pretrvávajúcich pokusoch o odlúčenie opäť objavuje túžba po návrate do ochrannej symbiózy. Túto úroveň nazývame aj fázou znovu približovania. Jej typickým znakom sú silné ambivalentné tendencie vo vzťahu k matke. Deti na jednej strane matku odstrkujú, na druhej sa na ňu doslova šplhajú. Nesmierne dôležité je, aby matka akceptovala tieto ambivalentné tendencie a vyšla im v ústrety. Naďalej zostáva dieťaťu k dispozícii, keď potrebuje podporu pri svojej separácii.
Po úspešnom prekonaní krízy znovu približovania okolo 21. mesiaca zvyčajne „boje“ predchádzajúceho obdobia ustávajú. Deti nachádzajú optimálny odstup od matky a počas jej neprítomnosti sú schopné samostatne existovať.
Citový vzťah s matkou pretrváva aj naďalej i keď je schopné bez problémov určitej separácie. Dieťa chápe matku ako trvalý objekt, ale ak má saturovaný pocit istoty, vie sa na čas odpútať.
Po odlúčení dieťaťa od matky je každý matkin návrat posilnením jeho istoty.
Pre optimálny osobnostný vývin dieťa by bolo dobré, keby otec nastúpil na materskú až v druhom roku dieťaťa. Takisto ako matka aj otec môže v tomto období poskytnúť svojmu dieťaťu pocit bezpečia, istoty, zakotvenia. Ponúknuť model mužského vzoru správania sa, iné hry, iné podnety. Pre dieťa je dôležitý bezpečný vzťah k obidvom rodičom, pri ktorom môže získať rozdielne skúsenosti.
MUDr. Lucia Kantorová,
lekárka, občianske združenie Mamila
Z hľadiska starostlivosti o novorodenca po pôrode je dôležité zvážiť ako rozhodujúci faktor dojčenie. Dojčenie je kľúčové pre zdravie dieťaťa ako aj pre zdravie ženy a tiež pre celkové zdravie spoločnosti a náklady za zdravotnú starostlivosť. Má ochranný vplyv z hľadiska mnohých civilizačných ochorení ako aj množstva akútnych ochorení. Vplyv dojčenia na život dieťaťa i matky a na ich zdravie je závislý od každej jednej "dávky" dojčenia, ktorá sa uskutoční. A nielen to, pre dieťa slúži ako univerzálny prostriedok na utíšenie, upokojenie, uspávanie, zahriatie, odstránenie bolesti, reguláciu srdcovej činnosti a dýchania a rozvoj mozgu a tráviacej sústavy, vrátane správneho zloženia mikrobiómu, čo má vplyv na zdravie dieťaťa v dospelosti. Taktiež pre psychické zdravie dieťaťa je dojčenie podstatné. Dojčenie sa rozvíja a ustanovuje v prvých mesiacoch života, keď sa rozhoduje o tom, či bude fungovať z dlhodobého hľadiska. Dojčenie priamo z prsníka nie je rovnocenne nahraditeľné inými spôsobmi kŕmenia či inou výživou. Navyše iné spôsoby kŕmenia, ako napríklad podávanie fľašky, sťažujú až znemožňujú dojčenie, a prinášajú so sebou mnoho rizík, vrátane zmien vo vývoji ústnej dutiny či zuboradia. Dojčenie predstavuje komplexný spôsob starostlivosti a starostlivosť o dieťa nie je len otázkou toho, či dieťa vyrastie, ale tiež otázkou toho, či sa pri starostlivosti maximálne naplní potenciál pre fyzické a psychické zdravie dieťaťa a tiež matky, ktorá vďaka dojčeniu chráni svoje zdravie pred množstvom chorôb. Tieto aspekty sa bagatelizujú preto, že ľudia si nechcú pripustiť význam dojčenia a pozerajú sa na dojčenie či nedojčenie cez osobné príbehy, namiesto toho, aby brali do úvahy epidemiologické hľadisko - teda štatistiky z hľadiska celej populácie.
Matka a dieťa navyše v prvých mesiacoch života fungujú ako neoddeliteľná biologická jednotka a separácia matky a dieťaťa spúšťa procesy, ktoré zvyšujú v tele dieťaťa hladinu stresových hormónov ako napríklad kortizol, zhoršujú imunitu a náchylnosť na infekcie, zhoršujú reguláciu príjmu potravy a využívanie živín z potravy, menia biológiu spánku a spôsobujú v kritickom rannom období vývoja štrukturálne zmeny v mozgu, ktoré sú už dnes dostatočne zdokumentované. Tieto zmeny nastávajú bez ohľadu na to, že sa dieťa zdanlivo môže navonok javiť ako pokojné či spokojné.
Experiment týkajúci skorého odchodu žien do práce po pôrode už existuje: v USA sa ženy často vracajú do práce okolo 3. či 6. týždňa po pôrode a negatívny vplyv takejto praxe je dobre známy, stačí sa pozrieť na percento výlučne dojčiacich žien. USA, mimochodom, sú jedna zo 4 krajín sveta, ktoré nemajú dostatočnú materskú dovolenku po pôrode.
Lýdia Adamcová,
detská psychologička (Psychovital)
Myslím že je to veľmi dôležitá téma, ktorá je verejnosťou vnímaná dosť povrchne. Ja sa vo svojej klinickej praxi každý deň stretávam s klientmi, kde predčasná separácia od matky, má svoje hlboké následky pre celý ich život.
Vagačová Martina,
lektorka efektívneho rodičovstva
Odchod mamy do práce po pôrode z pohľadu dieťaťa a rozvoja primárnej vzťahovej väzby je, podľa môjho názoru, neprijateľný do 12- 18 mesiacov.
Rodina funguje ako systém vzájomne prepojených vzťahov medzi jednotlivými členmi, každý z nich tu má svoje jedinečné postavenie, a teda aj úlohu. Z pohľadu dieťaťa, mama je prvá základná orientačná väzba vo vzťahoch a vnímaní života. Stáva sa prirodzene aj prvotnou istotou a bezpečím. Veď od zrodu, a počas celého prenatálneho vývoja, spolu okamžite komunikujú v pevnom spojení. Preto, aj po príchode na svet, pokračuje ako exkluzívna podpora. Mama neustále udržiava telesnú blízkosť, komfort, bezpečie, starostlivosť.
Otcovia sa v dnešnej dobe oveľa viac snažia vytvárať kontakt, komunikáciu už počas tehotenstva, snažia sa byť v úzkom kontakte s dieťaťom hneď od narodenia, a prirodzene sa zapájajú do potrebnej starostlivosti. Tým samozrejme tiež výrazne prispievajú k citovému vývoju dieťaťa. Vstupujú do jeho života najmä tým , že zabezpečujú osamostatňovanie a nezávislosť. U otca ide viac o zisťovanie, čo dieťa už dokáže, vyvolávanie aktivity, reagovanie a stavanie dieťaťa do náročnejších a neznámych situácií. Otec je viac uvádzačom do vonkajšej spoločnosti, nabáda dieťa k odvahe do nových vecí, a teda aj čeliť riziku. Akoby otvára dieťaťu svet.
Z titulu odlišnosti maminej a otcovej role, ide prirodzene o mamu, ktorá po pôrode ľahšie chápe a rozumie, čo sa s dieťaťom deje. Tým účinne poskytne ukľudnenie, pretože dieťatko viac pozná, je s ním pevne spojená. Preto odchod mamy po pôrode do pracovného pomeru by pre mňa znamenalo, v prípade udržania kojenia a celkového harmonického prospievania dieťatka, najskôr po 12 mesiacoch. Tam už dieťa má aj oveľa viac nažitého času a doladeného porozumenia s otcom. Vďaka mamou poskytovanému bezpečiu, dieťa získalo odolnosť na výraznú premenu v prevládajúcej starostlivosti smerom od maminej k otcovej, ktorú môže zvládnuť. Je však potrebné pravdivo sledovať a empatizovať sa s dieťaťom, aby sa proces separácie od mamy citlivo nastavil, podľa jeho aktuálnych potrieb. Aj keď všetko prebehne hladko, mama by nemala dieťatko opúšťať na viac ako 8 hodín, a to preto, aby dieťa malo priestor dostať potrebnú dávku starostlivosti a lásky naďalej aj od mamy. Pri korigovaní situácie podľa potrieb dieťaťa by odchod mamy do práce nemal mať negatívne účinky. Pre otca v úlohe opatrovateľa vzniká možnosť výrazného upevnenia si vzťahu s dieťaťom. Mama sa však naopak môže dostať do väčšieho stresu, jednak zo separácie od dieťaťa, ako aj z nadobudnutých pracovných povinností. Ak sa k tomu pridá aj časť domácich povinností, ktoré muž popri dieťati nie vždy zvláda, časový stres ženy výrazne narastá. Všetky spomenuté faktory priamo vplývajú na celkovú harmóniu, a tým aj fungovanie v rodine.
