Jej snom bolo robiť v živote to, čo ju bude baviť. Dnes chodí z práce každý deň špinavá od farieb, cesta či múky, ale je šťastná a verí, že robí šťastnými aj ľudí okolo seba.
Linda van Dalen sa narodila v Holandsku, ale už roky žije na Slovensku v Košiciach. Vyštudovala tu nové médiá. Skôr, ako však začala študovať vysokú školu, ocitla sa na krátky čas v Nemecku, kde absolvovala jeden semester komunikačného dizajnu. Tu si našla popri škole neobyčajnú brigádu, ktorá jej prakticky zmenila život - asistovala arteterpeutke v krízovom centre s deťmi, ktoré boli psychicky alebo fyzicky zneužívané.
To ju povzbudilo k ďalším dvom rokom štúdia, kde sa už ale špecializovala na arteterapiu. V Holandsku si vybavila stáž u arteterapeutky, kde mala možnosť realizovať terapie aj v utečeneckom tábore. Videla, že arteterapia je krásna a ľuďom skutočne pomáha. Začala si klásť otázku, ako ju dostať k bežným ľuďom na Slovensku.
Arteterapia sa stala jej životom
Arteterapia sa postupne stala zmyslom Lindinho života. Chcela sa jej venovať naplno, avšak nevedela, ako ju na Slovensko priniesť k bežným ľuďom a či po nej vôbec bude dopyt. Po dlhšom zvažovaní si otvorila v Košiciach prvé arteterapeutické centrum na Slovensku - CHAT (pozn. redakcie: Creative Healing Art Therapy - Centrum pre kreatívnu liečbu arteteterapiou). „Mojím snom bolo robiť v živote prácu, ktorá ma bude baviť. Otvoriť si vlastné profesionálne centrum arteterapie vo mne dozrievalo dlhšie a dávalo mi zmysel. Rozhodla som sa to skúsiť,“ spomína Linda na svoje začiatky.
Pôvodne sa chcela venovať dospelým, ktorí trpia depresiou, majú traumy, alebo stratili blízku osobu. Na to sa špecializovala celé štúdium. Nakoniec však neplánovane opäť skončila pri deťoch. „Na Slovensku nie je arteterapia známa a spoločnosť tu stále nie je otvorená akejkoľvek psychoterapii,“ zamýšľa sa Linda, čo komplikovalo jej začiatky podnikania. „Centrum muselo fungovať, a tak som vymyslela niečo ako výtvarku pre deti od 4 do 11 rokov – Kid´s CHAT, ktorá má terapeutický účinok,“ vysvetľuje. Nie je to klasická výtvarka, akú poznáte zo školy, pri tvorbe tu podporujú sebavedomie detí, rozvíjajú ich tvorivosť a deti sa tu uvoľňujú. A hoci väčšinu rodičov nepritiahla potreba terapie, ale záujem o umenie, ukázalo sa, že viaceré deti jej pomoc aj naozaj potrebovali. „Vždy sa ku mne dostali aj deti, pri ktorých sa ukázalo, že takúto pomoc potrebujú. Prechádzali si niečím, s čím si nevedeli rady. A tu našli priestor s tým pracovať,“ približuje.
Pri arteterapii nejde o výsledok
Arteterapiou sa u detí najčastejšie riešia problémy ako frustrácia, nízke sebavedomie a problémy s vyjadrením pocitov. Týmto spôsobom sa odstraňujú poruchy správania v prvých 7 rokoch, ale dobre to funguje aj u starších detí či dospelých, ktorí prekonávajú traumy z rozvodov alebo straty blízkeho človeka.
„Veľa mladých ľudí nevie v období dospievania, čo so životom. Utápajú sa v depresiách, niektorí končia aj pri závislostiach. U dospelých býva zase častým problémom depresia a vyhorenie v práci i zo života, akí žijú,“ opisuje problémy, s ktorými sa Linda v praxi stretáva.
Diagnostika však podľa Lindy nie je taká jednoduchá ako by sa mohlo zdať. „Často sa mi stáva, že mi niekto pošle na e-mail obrázok svojho dieťaťa a pýta sa ma, čo mu je,“ hovorí Linda. Takýmto spôsobom to však nefunguje. Arteterapeut musí vidieť aj samotný proces tvorby, aby mohol urobiť dieťaťu diagnostiku. Na to je potrebných minimálne 10 výkresov, resp. sedení. Všíma si spôsob maľby, kresby, to, ako sa správa k materiálu, ako tlačí ceruzkou, či je jeho ruka napätá, ako tvorí, dokonca aj to, ako sa pri tom tvári alebo sedí. Nejde teda len o výsledný produkt, ale potrebuje sledovať celý proces tvorby. Keď získa profil klienta, pracuje s každým odlišne podľa toho, čo zistí.
Mnoho ľudí si tiež mylne myslí, že pri arteterapii by mali byť umelecky zruční. „Arteterapia nie je vôbec pre ľudí, ktorí vedia kresliť. Každý jeden výtvor je na konci krásny. Častokrát sú sami ľudia prekvapení, čo dokázali vytvoriť,“ hovorí Linda. „Účinok arteterapie je silný a ľudia bývajú zaskočení, akú spojitosť majú ich výtvory s ich reálnym životom,“ dopĺňa.
Aj špina a neporiadok patria k životu
Dnes Linda mnohé zo svojich hodín končí špinavá od hlavy až po päty. Jej priestory CHAT centra upratuje po návšteve detí ešte dlhé hodiny. Otvorila si krúžok aj pre najmenšie deti - Baby CHAT, ktorý sa venuje hlavne senzorickým aktivitám. Je určený bábätkám od 6 mesiacov do 3 rokov. „Dávame tu priestor deťom na to, čo sa doma nesmie a na čo tam nie je čas ani priestor. U nás platí pravidlo, že všetko sa dá neskôr vyčistiť a vyprať,“ opisuje Linda. Všade je pri takýchto hodinách špina a neporiadok. Deti sú celé ufúľané, ale šťastné. „Pri vývine dieťaťa považujem možnosť slobodne sa ušpiniť a dotknúť sa akejkoľvek hmoty za dôležité, a tak som sa rozhodla dať rodičom s deťmi priestor aj na to. Pri malých deťoch je hmat a ochutnávanie jediný spôsob, ako môžu spoznávať svet. Ak im v takýchto aktivitách bránia rodičia, môže to mať neskôr u dieťaťa pri jeho vývine negatívne následky,“ upozorňuje.
„Fenomén strachu zo špinavých rúk je u dnešných detí veľmi častý,“ hovorí Linda. Ona naopak deti povzbudzuje, aby sa zašpiniť nebáli. „Naším mottom je: Špinavé ruky sú šťastné ruky,“ vyzýva Linda rodičov, aby sa nebáli dať deťom slobodu pracovať s rôznou hmotou. „Deti, ktoré k nám prídu po prvý krát bývajú zmätené,“ priznáva. Sú prekvapené, že do nejakého doma zakázaného materiálu môžu ponárať ruky, prípadne ho môžu vysypať na zem a rozhádzať okolo seba. Po chvíli však deti od seba navzájom odpozorujú, čo sa tu robiť môže a naplno si užívajú to, čo je doma prísne zakázané. Váľajú sa v múke, prášia ju okolo seba, hrajú sa s cestom, ryžou alebo odtáčajú a trhajú toaletné papiere. Aj tie deti, čo majú najväčší rešpekt, sa podľa Lindy do konca hodiny vždy pridajú. Upozorňuje, že sa rodičia nemusia báť, že by to deti začali robiť aj doma. Veľmi dobre chápu, že tieto aktivity patria iba na ich hodiny.
Terapia aj pre rodičov
Hoci dnes Linda robí kurzy hlavne pre deti, ukazuje sa, že z toho benefitujú aj ich rodičia. „Veľmi často sa stáva, že deti odbehnú a mamky sa hrajú. Dokonca bývajú neraz špinavšie ako deti,“ smeje sa Linda. „Je to v podstate terapia aj pre ne. Materská je veľmi náročné obdobie a tu sa mamičky otvoria, porozprávajú a opadnú z nich na chvíľu ich vlastné starosti,“ približuje.
Vo všeobecnosti však podľa nej dospelí na svoju psychiku nemyslia. „Ako sa ľudia starajú o svoje zuby, mali by sa starať aj o svoju psychiku. Ľudia to však dlhodobo zanedbávajú. Myslia si, že je hanbou chodiť k psychológovi,“ krúti nechápavo hlavou Linda. Prekážky však vidí aj na strane štátu, pretože za takéto terapie si musia ľudia platiť a zdravotná poisťovňa to neprepláca. Podobne to podľa nej bolo aj v Holandsku. Tu však mali školy, ktoré mali svojich vlastných arteterapeutov alebo psychoterapeutov.
Linda hovorí, že ona o svoju psychohygienu dbá hlavne výletmi do prírody, cvičením, ale aj návštevami psychológa. „Každodenná práca s ľuďmi si to podľa nej vyžaduje. Vždy som na to myslela a odkedy pracujem aj s deťmi na onkológii, považujem to už za nevyhnutné,“ uzatvára Linda.
