Články: Pre študentov
O projekte


 
 

Anna Chlupíková: Zisťovanie kvality škôl nesmie byť sprevádzané strachom. Iba tak sa nebudeme báť rásť a zlepšovať

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Zuzana Gránska
Anna Chlupíková, riaditeľka ZŠ v Novákoch hovorí, že školy sa boja odhaľovať chyby, ktoré robia, hoci by im to mohlo pomáhať pri zlepšovaní. Boja sa trestov a následkov.  / Foto: Zuzana Gránska

ANNA CHLUPÍKOVÁ je riaditeľkou Základnej školy v Novákoch už 18 rokov. Podporuje nadšenie učiteľov, ich vzdelávanie sa, inovatívne formy vyučovania, zapájanie sa do najrôznejších projektov a experimentov. Neznáša formalizmus, prázdne slová, povrchnosť a zbytočnú byrokraciu. Aj preto v škole zaviedla úplnú elektronizáciu dokumentácie. Rada diskutuje v rôznych pracovných i neformálnych skupinách o školstve a cestách k jeho zlepšeniu s cieľom pomôcť každému dieťaťu.

Rozprávali sme sa o tom, ako sa učitelia a školy môžu vďaka spätnej väzbe zlepšovať, čo patrí medzi najväčšie bariéry ich rastu a čo by sme mohli robiť v školách inak.

 

Myslia si riaditelia a učitelia, že ich škola je dokonalá a nepotrebujú nič meniť alebo prijímajú svoju osobnú zodpovednosť za stav školstva? Ako to vidíte?

Riaditelia cítia svoju osobnú zodpovednosť, ale je to zložitejší problém. Nechceme hovoriť  o nedostatkoch, lebo sa bojíme ich následkov. Pokiaľ vláda neurobí rozhodné kroky ako rozhodné vyjadrenie o počte škôl, pri normatívnom financovaní sa každý riaditeľ bude cítiť zodpovedný, aby svoju školu v systéme udržal. Nedopustí, aby škola zanikla z dôvodu objavenia nejakých nedostatkov v kvalite. Tým pádom je na Slovensku každá škola dobrá. Každý riaditeľ vám povie, že má výborné výsledky a predbiehame sa v propagácii škôl.

 

Takže sú si vedomí, že nedostatky tam sú?

Každý riaditeľ vie, v čom je jeho škola dobrá, aj keď istotne nejaké nedostatky vnútorne rieši. Navonok to ale nebude nikdy interpretovať práve pre pocit ohrozenia. Nevieme si predstaviť, čo by to v praxi znamenalo. Deti učíme, aby sa nebáli chýb, ale samotné školy tak nevedieme. Bojíme sa odhaľovať chyby, ktoré robíme. Máme  strach z následkov a trestov.

Osobne si myslím, že školy toho robia naozaj veľa. Problém je v tom, že nedostávajú správnu metodickú podporu, ktorú by dostávať mali a učitelia sa nevedia posúvať ďalej. Ak nemáme v školách napr. psychológov, špeciálnych pedagógov, asistentov, čo by im pomáhali, tak učiteľ môže aj dušu vypustiť, v rámci svojich možností a síl častokrát nedokáže urobiť viac.

 

V čom si myslíte, že spočíva kvalita každej školy?

Je to predovšetkým v kvalite učiteľov a riaditeľa, ktorý ich vedie a dôveruje im. Riaditeľ nemôže len kontrolovať  svojich učiteľov, ale musí byť ich partnerom. Spoločne by sa mali podieľať na smerovaní školy. Riaditeľ nie je všemocný a bez učiteľov nedokáže nič.

 

A majú riaditelia a učitelia takéto dobré vzťahy?

Žiaľ, je veľa riaditeľov, ktorí si dobré  vzťahy so svojimi učiteľmi nebudujú. Majú mocenské postavenie a na partnerskej báze to vôbec nefunguje. Osobne sa snažím s mojimi učiteľmi takéto vzťahy mať. Učitelia, s ktorými máte dobré vzťahy a podporujete ich, vám to mnohonásobne vrátia. Napriek tomu, že im nevieme dať finančné príplatky, vrátia to škole, deťom v tom, že pracujú na 120 percent. Nielen vonku, ale aj v školách nám chýba podpora najlepších učiteľov a to aspoň tým spôsobom, že ich riaditeľ verejne ocení, povzbudzuje, všíma si ich snahu, obetavosť.

 

Dokážu si učitelia navzájom podávať konštruktívnu kritiku a prijímať ju? Robí sa to vôbec?

V niektorých školách to funguje. Závisí to od konkrétnych vzťahov v zborovni, celého tímu, nastavenia a klímy školy. Štandardné to však nie je. Stretávam sa s mnohými učiteľmi a riaditeľmi osobne na konferenciách, diskutujeme na sociálnych sieťach a z toho usudzujem, že veľa z nich zotrváva ešte v tom klasickom spôsobe vyučovania. Tých inovatívnych škôl, ktoré vykročili iným smerom, nie je zatiaľ veľa, ale pribúdajú. Zmeniť sa a začať vyučovať iným spôsobom, dokázať prijať spätnú väzbu a nebáť sa jej, to všetko sa na Slovensku iba začíname učiť. Učíme sa to navzájom jeden od druhého. Nikto nás k tomu neviedol.

 

Kto teda inšpiroval školy, ktoré so spätnou väzbou pracujú, aby sa jej nebáli?

Je to vďaka niektorým inovatívnym neziskovým organizáciám, ktoré nám ukazujú, že učiť sa dá aj inak, ako sme boli doteraz zvyknutí. Toto by mali robiť odborné Metodicko-pedagogické centrá riadené ministerstvom. Iniciatívu v zavádzaní inovatívnych metód však preberajú v praxi neziskové organizácie. Od nich sa to učíme omnoho viac a má to pre nás reálny prínos. Učitelia musia mať dostupné kvalitné vzdelávanie, aby mohla rásť ich kvalita a nemôže to byť iba na pleciach neziskových organizácií. Školy sa samé zmeniť nedokážu. Inkluzívne tímy alebo mentori vo vzdelávacom procese, to všetko sú kroky, ktoré by pomáhali učiteľom posúvať sa vpred.

 

Mali by si školy zisťovať pravidelne aj názory rodičov a žiakov na fungovanie školy? Robí sa to?

Malo by sa to robiť a niektoré inovatívne školy to aj robia. Ja som to dávnejšie u nás tiež realizovala. Teraz sme však mali možnosť dostať ešte detailnejší obraz našej školy – jedna nezisková organizácia nám v záujme zvyšovania kvality vzdelávacieho procesu zafinancovala externý audit.

 

Ako to prebiehalo a čo ste zistili?

Zameriaval sa na viacero oblastí. Cez dotazníky o klíme školy, ktoré boli smerované k rodičom, žiakom aj učiteľom až ku výchovno-vzdelávacím výsledkom. Testami sa zisťovala vedomostná úroveň žiakov v porovnaní s ich  študijnými predpokladmi. Externý audítor chodil na naše vyučovacie hodiny, analyzoval ich, rozprával sa s učiteľmi bez prítomnosti riaditeľa. Viedol individuálne aj skupinové rozhovory. Na základe všetkých získaných informácií som dostala veľmi rozsiahlu analýzu školy, čo by sme mohli urobiť, aby sme boli ešte lepší. Našli sme tam informácie, kde dosahujeme vynikajúce výsledky, priemerné i tie, kde máme najviac pridať. Nemôžeme sa zameriavať len na to, čo robíme dobre, ale sústreďovať sa na tie oblasti, kde máme problémy.

 

Môžete uviesť aj konkrétny príklad?

Na základe dotazníkov sme napr. zistili, že sme nadpriemerne posunuli deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, čo sa nám zatiaľ až v takejto miere nedarí pri talentovaných žiakoch.  My aj konkrétne vieme prečo. Naši učitelia sa slabším deťom venujú individuálne po vyučovaní  a stále ich doučujú. V škole však nemáme prvky, ktoré by viac posúvali nadaných žiakov okrem toho, že sa pripravujú na olympiády a súťaže. Teraz vieme, že musíme vymyslieť niečo, aby sme ich dokázali posúvať viac.

 

A dá sa vždy v rovnakej miere posunúť všetky deti?

Keď mám ako učiteľ v triede 26 žiakov, z toho tam má 2 deti ťažko zdravotne postihnuté, 6 detí s poruchami učenia, 2 deti zo sociálne znevýhodneného prostredia , veľa talentovaných žiakov a 45 minút, aby som ich všetkých niekam posunula, príprava na 6 takýchto hodín denne, nie je v mojich psychických a fyzických silách. Ale ak by som dostala podporu špeciálnych tímov, asistentov, tak už tam možno hovoriť o veľkej pomoci. Aj vďaka odporúčaniu auditu sa už viem obrátiť na ministerstvo, aby nám poskytlo napr. asistenta pre talentované deti a ministerstvo by nám to malo zabezpečiť. Takto by sme dokázali všetkým deťom pomôcť. No nemožno pri súčasnom finančnom nastavení nechávať všetko na školy. Nedokážu si s problémami, ktoré majú, pomôcť.

 

Prečo dnes takéto audity nevyužívajú všetky školy?

My sme mali šťastie, že nám to zafinancovali sponzorsky. Nemôže to však byť o dobrej vôli niektorých nadácií a neziskových organizácií. Verím, že sa to stane v Učiacom sa Slovensku nosnou témou, pretože školy sa nemôžu neustále báť inšpekcie. Aj inšpekcie by sme si mohli možno prizývať na audity, ale školy ich vnímajú skreslene skôr ako nepriateľa.

 

Boli by z pohľadu dôvery škôl nejaké certifikované neziskové organizácie na audity vhodnejšie?

Myslím si, že by to bolo lepšie. Školy by na to mali dostávať príspevok a sami sa rozhodnúť, ktorá certifikovaná organizácia im audit urobí. Konečne by nám mohli začať na ministerstve dôverovať. Ak má riaditeľ dôverovať svojim učiteľom, mal by aj štát dôverovať riaditeľom škôl. Presne toto mi tu chýba. Dať školám slobodu a dôveru. Ak by nám viac dôverovali a dali nám k tomu podporu, tak by aj školstvo bolo na lepšej úrovni ako teraz.

 

Čo je dôvodom toho veľkého strachu z kontroly v školách?

Za socializmu všetko bolo: „Veď ja ti to vybavím! Neboj sa, tam mám známeho...“ Stále u nás funguje táto finančná, ale aj morálna korupcia. Málokto sa snaží byť objektívny. Stále hľadáme, kde kto koho pozná. To všetko spôsobuje, že nevieme naštartovať objektivitu v hodnotení.

 

Na základe spomínaného auditu napr. viete objektívne vyhodnotiť aj svojich najlepších učiteľov a prípadne ich odmeniť?

Dá sa to. Zistíte, že jeden učiteľ učí ten istý predmet lepšie ako druhý. Tento nástroj vám však nemá slúžiť na to, aby ste zvozili slabšieho učiteľa pod čiernu zem. Ja som napr. týchto učiteľov spojila, aby spolupracovali a naučil sa to aj ten druhý. Človek musí poznať najprv dôvody situácie, a potom to riešiť. Audit by mal byť pre riaditeľa pozitívnym nástrojom. Je ľahké povedať, že je niekto zlý učiteľ, ale vôbec to tak nemusí byť. Na všetko sa treba pozrieť zblízka, hľadať príčiny a cesty, ako mu pomôcť. Čo sa týka hodnotenia lepších, tak v školstve je to veľmi chúlostivá vec. Máte dvoch telocvikárov. Ktorý z nich je lepší? To, že jeden ide na súťaž s deťmi a druhý nie? Ak by sme mali balík peňazí a mohli ohodnotiť každú aktivitu učiteľa alebo jeho zlepšenie, tak by to bolo jednoduchšie. Ak však nemáme jasne stanovené kritériá, kto je to lepší učiteľ, tak si ich netrúfam hodnotiť inak.

 

Cítite v učiteľskej obci odpor voči akýmkoľvek návrhom na osobný rast učiteľov, na dostávanie spätnej väzby k ich práci? Strachu z kontroly a analýzy vlastného učenia?

Nemyslím si, že je to odpor. Je to jednoducho strach. Ak je niečo tajomné, má vás niekto hodnotiť, vysvetlíte si to po svojom. Pri dobrej komunikácii a propagácii toho, čo je to spätná väzba pri učiteľskom povolaní to príjmu pozitívne. Máme veľa dobrých učiteľov, ktorí sa chcú posúvať a spätnej väzby na ich prácu sa neboja. Musia však jasne vedieť, o čo pôjde. Musia vedieť, že nie je ohrozený ich život, existencia v škole, kde sú, ich základný plat. Mali by vedieť, že ak sa napr. budú posúvať, tak môžu byť hodnotení ešte lepšie. Takto jasne a jednoducho je potrebné to učiteľom vysvetliť.

Zároveň školy, ktoré by si dávali robiť audity by mohli byť napr. nejakým spôsobom vyzdvihované, že z kontroly nemajú strach a vnímajú takéto kroky ako cestu k svojmu rastu.

 

ANNA CHLUPÍKOVÁ

Vyštudovala slovenský jazyk – hudobnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Nitre v rokoch 1979 až 1984. Od roku 1999 je riaditeľkou Základnej školy v Novákoch. Podporuje nadšenie učiteľov, ich vzdelávanie sa, rôznorodé formy vyučovania, zapájanie sa do projektov a experimentov. V škole zaviedla úplnú elektronizáciu dokumentácie. Je členkou mnohých profesionálnych i občianskych združení pôsobiacich vo vzdelávaní. Projekt jej školy „Spomíname, nezabudneme“ bol nominovaný v súťaži Generácia 3.0, ktorú organizuje nadácia Pontis.


Čítajte viac o téme: Rozhovor, Lepšie školstvo, Reforma školstva
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
 




Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.