ALEXANDRA PEVALOVÁ (38) je nesmierne pozitívny človek a veľká inšpirácia pre mnohé ženy. Pred 10 rokmi založila eventovú agentúru Artactive a okrem iného dnes už pravidelne organizuje jeden z najväčších eventov pre mamy, podnikateľky a všetky ženy, ktoré túžia rásť - Umenie byť ženou. Len málokto však o nej vie, že ako 16-ročná urobila jedno veľké životné rozhodnutie – rozhodla sa nejsť na potrat a vychovávať svoje dieťa sama.
Aký bol život mladej mamičky? Ako zvládala výchovu svojho dieťaťa, dokončiť náročné štúdium, naštartovať podnikanie a nakoniec nájsť aj svoju skutočnú životnú lásku a nedávno porodiť svoje druhé dieťa? O tom všetkom sme sa rozprávali s Alexandrou, ktorá určite dodá energiu každej mamine, ktorá má pocit, že má toho na pleciach priveľa.
Ako si spomínaš na ten deň, keď si mala 16 rokov a dozvedela si sa, že čakáš dieťa?
Bola som druháčka na gymnáziu. Nedostala som menštruáciu, tak som šla ku gynekológovi, ktorý potvrdil, že čakám dieťa. Bola som v šoku, ale hneď v tej chvíli som vedela, že to dieťa si nechám. Ani na sekundu som nerozmýšľala inak. Hneď som ho ľúbila. Inak som sa na to nevedela pozrieť. Strašne som potom plakala, čo bude ďalej, pretože sama som nevedela, čo ma čaká a zrazu som mala byť zodpovedná za budúcnosť niekoho ďalšieho.
Aké otázky ti lietali hlavou?
Trápilo ma, čo povedia rodičia, ako im to poviem, ako ich to určite sklame. Čo bude s mojou školou, či mi to pokazí život. Tých otázok bolo strašne veľa. Zrazu som mala obrovskú chuť chodiť do školy, nielen kvôli kamarátom, ale učiť sa. Chvíľu som mala pocit, že môj život týmto asi skončil. Vyhodia ma zo školy, rodičia ma vyhodia z domu. Čo ja budem v živote s dieťaťom na rukách robiť? Napriek tomu, že všetko vyzeralo veľmi zle, vedela som, že si to dieťa nechám.
Povedala si to rodičom hneď?
Nie, asi až o mesiac. Bolo to najhoršie obdobie v mojom živote. Povedala som to iba jednej kamarátke. Sama som sa nevedela zmieriť s tým, čo bude, čo nás bude čakať a ako to všetci okolo mňa príjmu.
Ty si z malého mesta, pochádzaš z Levíc. Cítila si, že to môže byť aj z tohto dôvodu pre teba ťažšie?
Áno, znamenalo to, že celé moje malé mesto nebude hovoriť o ničom inom a to sa, samozrejme, aj stalo. Tým, že som bola z dobrej rodiny, bola som čistá jednotkárka, moje tehotenstvo bola téma číslo jedna. Vtedy nebol internet, že si človek prečíta, čo sa akej celebrite prihodilo, alebo že aj inde sa to stalo a nie som žiadnou raritou. Toto bol jednoducho najväčší bulvár, ktorý istý čas živil ľudí. Strašne som sa toho bála.
Ako to u vás vyzeralo, keď si to rodičom povedala? Ako to prijali?
Bolo to strašné. Plakali sme celá rodina – otec, mama. Prišli krstní rodičia, tí tiež plakali. Bola to najväčšia tragédia, ktorú si vedeli predstaviť. Nechceli tomu uveriť. Dodnes sa pamätám, ako sa na mňa mama pozerala a pýtala sa: „Čo to hovoríš, Saša? Ty, dieťa, budeš mať dieťa?“ Otcovi trvalo asi týždeň, kým to spracoval. Mama bola zrútená, ale ešte v tú noc ma objala a povedala mi, že ma má rada. To mi veľmi pomohlo.
Chápala som, že naši sa báli o mňa, o moju budúcnosť. Mali strach, že budem musieť robiť nakoniec niekde manuálne, lebo nedoštudujem. Až keď mal môj syn 16 rokov, tak som sa dokonale dokázala vcítiť do ich pocitov a uvedomiť si, že 16-ročný človek je naozaj len dieťa.
Vtedajší partner ťa netlačil do potratu?
Paradoxne nie. Mal 17 rokov, ale bral to ako zábavu. Nevnímal dôsledky toho celého, čím som sa ja napr. sužovala - ako dieťa budeme vychovávať, kde budeme bývať, odkiaľ vezmeme peniaze. Chalanom tá zodpovednosť nedôjde. On videl len to, že to dieťa bude zlaté. Ja som videla aj tie ostatné veci. Rozišli sme sa krátko po tom, ako sa Dávidko narodil a som rada, že som nebola dotlačená vziať si tak rozdielneho človeka, lebo sme spolu čakali dieťa.
Musela si prerušiť školu?
Nie, študovala som ďalej, ale rozhodli sme sa, že kvôli tlaku malého mesta, pôjdem bývať na nejaký čas radšej k babke do Prievidze, kým sa syn nenarodí a tam budem chodiť na gymnázium. Babka to zobrala úžasne a sama to hneď navrhla. V piatok som to rodičom povedala a v nedeľu som sa sťahovala. Moja mama bola učiteľka na strednej škole, vzala si neplatené voľno a išla bývať so mnou k babke. Pre celú našu rodinu to bola obrovská zmena. Sestra mala vtedy len 13 rokov. Ona musela byť z toho celá hotová. Zostala s otcom v Leviciach, kde chodila ďalej do školy a víkendy sme trávili spolu. Syn sa narodil v lete a pokračovala som normálne v septembri v štúdiu už v Leviciach.
Ako si chodila do školy, keď sa syn narodil? Mala si individuálne štúdium?
Zo školy ma nevyhodili možno aj preto, že som sa veľmi dobre učila. Dostala som individuálny študijný plán na tretí ročník. Triedny mi povedal, že ak toto zvládnem, tak môžem ísť na akúkoľvek vysokú školu. Mala som náročné preskúšania za celý polrok z každého predmetu. Štvrtý ročník som už absolvovala normálne denné štúdium ako moji spolužiaci. Ráno som pred školou utekala zaniesť Dávidka do jasličiek a po škole zase cez celé mesto pre neho. Dnes mi to tiež príde nepochopiteľné, ako som to zvládla.
Ako vnímali rodičia príchod Dávidka?
Dávidko bol strašne ľúbené dieťa. Bol v tom čase vlastne jediné malé dieťa v rodine. Keď už niekto raz uvidí naživo to dieťa, tak nie je možné ho neľúbiť. Môj otec, ktorý to bral najťažšie, dodnes hovorí, že Dávidko je ako jeho syn.
Pomáhali ti veľa so synom?
Všetci mi pomáhali, ale skôr tým, že som nemusela variť a riešiť domácnosť, čo iné mamy musia. Ja som sa mohla sústrediť len na Dávidka a školu. V noci som k nemu vstávala ja, riešila vtedy ešte klasické plienky a pod. Naši boli presvedčení, že sa musím o neho postarať, lebo je to moje dieťa a bolo to tak. Zobrali ho kočíkať rodičia, sestra, starí rodičia , aby som sa mohla učiť, ale nie pravidelne.
Zmenili sa ti v tom období priority?
Určite, áno. Ja som nejak veľmi nemilovala učenie, asi ako všetky decká v tom veku, ale vtedy som si uvedomila, aké je vzdelanie pre mňa dôležité. Cítila som tú zodpovednosť za ďalšieho človeka. Učiteľ z fyziky hovoril mojim spolužiakom, čo denne študovali, že si majú brať príklad zo mňa, lebo som mala lepšie výsledky. Moja motivácia učiť sa bola vtedy naozaj obrovská.
Muselo to byť pre teba veľmi náročné obdobie.
Moje ego išlo v tom čase veľmi do úzadia. Myslela som hlavne na to dieťa. Hovorila som si, že musím zmaturovať, musím sa vedieť o neho postarať. Keď som zmaturovala, dala som si cieľ, že musím zvládnuť aj vysokú školu. Chodila som diaľkovo na Ekonomickú Univerzitu.
Nepociťovala si, že o niečo prichádzaš, keď si videla ľahký život svojich rovesníkov?
Je jedno, či má žena 16, 35 alebo 42 rokov. Na dieťa nie je nikdy pripravená. No keď ho po prvý raz vezme do náručia, je pre ňu úplne prirodzené, že sa chce oň starať. Žúrky mi nechýbali. Keď som videla, ako mi malý dá pusu, smeje sa, keď kŕmime labute, bola som šťastná s ním. Nikdy mi to neprišlo tak, že o niečo prichádzam. Tým, že som ho však mala tak skoro, otvorili sa mi zase iné možnosti ako mojim rovesníkom. Keď som mala 28 rokov, založila som so spoločníkom svoju firmu, čo nebolo pre moje rovesníčky bežné. Ony vtedy začínali iba riešiť svoje prvé deti. Dávidko mal vtedy 12 rokov a nepotreboval ma už tak intenzívne ako malé bábätko. Išla som do toho s kľudným svedomím.
Nebála si sa, že zostaneš sama? Aké je to hľadať si partnera s dieťaťom?
Veľmi som sa toho bála, že budem stále mladá, keď syn odíde z domu a ja budem celý dlhý život sama. Záujem zo strany mužov tam, na moje prekvapenie, bol. Nevnímali to ako prekážku. Môj terajší manžel hovorí, že vo mne vtedy videl aj vďaka materstvu niečo iné ako v dievčatách v mojom veku. Bolo to tým, že som už bola mama a vnútorne som bola asi zrelšia. So svojím manželom sme sa dali dokopy, keď som mala 23. Padli sme si hneď do oka a on vedel, že ak si so mnou dohodne rande, zostane so mnou už navždy. Ja vždy hovorím, že je to pre mňa najlepší muž na svete. Aj po 14 rokoch som do neho zamilovaná ako prvý rok. Nikdy by som to nepovedala, ale je to tak a je to úžasný pocit. Prakticky hneď to celé medzi nami fungovalo. Dávidko v ňom po dedovi našiel svoj mužský vzor.
Dnes máte spolu syna. Aké je to mať druhé dieťa po takmer 20 rokoch ako 35-ročná?
Je to úžasné. Obe svoje deti nekonečne milujem a každé to obdobie bolo pre mňa iné. Možno, ak je žena prvorodička v 35 rokoch, tak to neprežíva tak intenzívne ako ja, lenže ja už viem, čo sa stane. Taký istý, ako toto malé dieťatko, čo sa ku mne teraz v noci túli, bol aj môj starší syn a dnes mi odchádza z domu. Hoci stále bude pre mňa taký malý, aj keď už chodí v obleku do práce, vidím veci, čo mamičky ubíjajú, úplne inak. Keď sa mi dnes mladší syn zobudí 10 krát za noc, viem, že to všetko o chvíľu skončí. O 10 rokov by som to všetko možno chcela vrátiť späť. Vstávať k nemu a túliť sa k nemu, ale už nebudem môcť. Nepritisne sa ku mne v noci a nedá mi pusu tak ako dnes. Teraz to je a som šťastná, že to žijem. Nepremýšľam nad tým, či je to vyčerpávajúce.
Aký je vzťah medzi súrodencami s takýmto odstupom?
Dávidko sa veľmi na brata tešil, ale nie je ten vzťah, samozrejme, taký, ako keď sú takmer rovesníci. Ukazoval ho hneď kamarátom, stále sa s ním fotil a teraz, keď má Miško už 2 roky, tak sa už spolu aj zahrajú. Dávidko Miška veľa bozkáva a hovorí mu, ako ho ľúbi, teší sa z neho. Dôležité je vždy, ako to vezme ten starší súrodenec a Dávidko to vzal skvele. To mladšie dieťa si k staršiemu súrodencovi cestu vždy nájde.
Zamýšľa sa niekedy Dávid, že v tomto veku, ako je teraz, si už ty mala dávno dieťa? Napadne ho to niekedy, keď drží v rukách Miška?
Áno, napadlo ho to veľa ráz, ale hneď mi na to povie, že to nie je normálne, že to sa nedá a nechápe, ako som to zvládla. Nevie si predstaviť, že by mal dnes zodpovednosť za 5-ročné dieťa. Čím je starší, tým viac si to všetko uvedomuje.
Nikdy ti to nevyčítal, že si ho mala tak skoro?
Nie, nikdy to nebral v zlom, lebo v tom jednoducho od narodenia žil. V jeho hlave je to normálne. Akurát, ak sa zamyslí nad tým vonkajším svetom, vtedy mu to príde všetko nemožné, ako sa to dalo zvládnuť.
So svojou spoločníčkou si na Slovensku rozbehla krásne inšpiratívne podujatie pre ženy – Umenie byť ženou. Ako vznikla táto myšlienka? Inšpirovala ťa k nemu aj tvoja minulosť?
Organizovať akcie je to, čo ma nesmierne baví. Chceli sme s Marcelkou robiť event, kde budeme ukazovať ženám, ako sa mnohé veci dajú urobiť. Určite ma ovplyvnilo aj to, aký som mala život ja a mnoho ľudí si myslelo, že zvládnuť to je nemožné, resp. že to nedopadne dobre. Skončila som školy, presťahovala som sa sama so synom do Bratislavy, založila firmu a dokonca spoznala aj úžasného muža. Aj veci, ktoré navonok vyzerajú, že sa nedajú zrealizovať, tak opak môže byť pravdou. Chceli sme robiť niečo také, čo ženy nakopne a keď z nášho podujatia odídu, tak budú chcieť niečo vo svojom živote zmeniť, zlepšiť alebo prinajmenšom prežijú pohodový deň. Snažíme sa prinášať témy, čo ženy zaujímajú a riešia v súvislosti s nimi mnoho otázok ako vzťahy, práca alebo deti. Teraz budeme mať aj novinku. Viaceré inšpiratívne vysokopostavené ženy z biznisu budú robiť speed mentoring. Bude sa k im dať prihlásiť. Rozprávať sa nemusia o biznise, ale o tom, ako dokážu napr. tieto ženy zvládať vzťah alebo výchovu. Ženy sa ich budú môcť pýtať na čokoľvek.
