Články: Pre študentov
O projekte

 

V. Marcinová: Naše vzťahy s deťmi potrebujú silné lepidlo. Knihy sú tým najlepším

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: M. Marcin
VIKTÓRIA MARCINOVÁ je zakladateľka blogu o čítaní deťom Čítajme si spolu a víťazka VÚB Biznis Akadémie 2016. / Foto: M. Marcin

VIKTÓRIA MARCINOVÁ je mama 2 detí (Benjamín 6 rokov a Zoja 4 roky), ktorej učarovali knihy a začala sa venovať popularizácii čítania deťom od ich najútlejšieho veku. Založila blog Čítajme si spolu pre rodičov, ktorí hľadajú inšpirácie na čítanie kníh deťom. Len pred pár dňami získala za tento svoj projekt prvé miesto aj v súťaži ženských biznis projektov VÚB Biznis akadémie. Na prednáškach vysvetľuje rodičom, že čítanie s deťmi nie je len o čítaní príbehov. Znamená vo výchove a vzdelávaní omnoho viac. Ak ste dodnes čítanie deťom nepovažovali za dôležité, rozhovor s Viki vás presvedčí, že knihy budú mať na vašich policiach popredné miesta.

 

Chodíš medzi rodičov a bloguješ o tom, aby si rodičia čítali s deťmi. Ako si sa k tomu dostala?

Môj blog vznikol pred 2 rokmi a ja sa smejem, že je to príbeh jednej unavenej mamy. Deti mali 3 a 1 rok. Bolo to veľmi náročné obdobie. Bola zima, pochmúrne počasie, detské hádky, častý plač, neustále prezliekanie von, dnu... Podvečer som absolútne vyčerpaná padla do postele a začala som deťom čítať knihu. Po chvíli som si uvedomila, že všetko v dome stíchlo. Ležali sme tam na sebe nalepení v úplnej pohode a ten stres kdesi zmizol. Uvedomila som si, aké je to úžasné. Ako sme si čítali, všimla som si, že 1-ročná dcéra už nedrží knihu dole hlavou a syn zrazu začal niečo rozprávať o sopkách. Zostala som naozaj prekvapená, odkiaľ to vie. Uvedomila som si, že moje deti veľmi vyrástli a ani som si to nevšimla. Povedala som si, že sa takto musíme zastavovovať častejšie.

 

Teraz sme skôr zvyknutí stále sa náhliť. Páčilo sa ti práve to spomalenie?

Presne. Ja som v tej chvíli ticha zistila, že mňa vlastne baví byť mama a pri knihe mám čas si deti aj vychutnávať a užívať si spoločný čas. Každý deň sme ako mamy vyčerpané neustálymi požiadavkami detí, stále venujeme pozornosť niekoľkým veciam naraz. No pri knihe sme sa dokázali stretnúť v jeden okamih úplne všetci. Deti mali moju plnú pozornosť a ja zasa ich.

 

Odvtedy sa stali knihy súčasťou vášho každodenného života?

Od toho večera som začala knihy vkladať do každodenného režimu, nečakala som iba na zaspávanie. Už pri raňajkách nás na stole čakala kniha, čítali sme si na nočníku a vynechávali sme televízor. Ako sme zaviedli do nášho života knihy, uvedomila som si, že sme spomalili. Keď čítame, tak nemusím byť tá, čo veci riadi. Stala som sa rodičom, ktorý môže často hovoriť Áno, môžem súhlasiť, nadchnúť sa, nechať sa prekvapiť. Môžem byť mama, ktorá sa pridá na stranu detí a nechá ich proste dýchať. Dostávajú viac pozitívnej pozornosti z mojej strany namiesto negatívnej vo forme okrikovania, sú ochotnejšie spolupracovať. Čítanie je ľahký nástroj, ako sa s dieťaťom spriateliť.

Bolo mi jasné, že toto potrebuje určite viac rodičov malých detí. Deti sú zaujímavé bytosti a práve pri tých knihách ich môžeme omnoho lepšie spoznávať. Napríklad moja dcéra je veľmi expresívna a ešte sa len učí nevyjadrovať sa krikom. Ale až pri smutnom krtkovi som začala vidieť, že je aj veľmi vrúcna alebo že veľmi hlboko prežíva krivdu.

Toto je jednoducho niečo,  čo by mal za ten krátky čas, čo sú naše deti malé, zažiť každý. Preto vznikol aj môj nápad s blogom.

 

Ako je to podľa teba s čítaním rodičov deťom? Čítajú deťom dosť?

Knihy nikdy nepatrili na ihrisku medzi mamičkami medzi prvé veci, o ktorých by sa bavili. Keďže my sme boli s knihami v úzkom kontakte, moja dcéra si napr. začala nosiť na ihrisko už ako ročná v taške knižky. Mávali sme so sebou deku, kde sa v lete prevaľovala a časom sa tam okolo nás pozbieralo desať-dvanásť detí. Zbiehali sa okolo nás a obdivovali naše knihy. Chceli od mám, aby im ju kúpili. Paradoxne, práve mamy často reagovali na knižku odmietavo. Ako som však založila blog, ocitla som sa rýchlo v bubline rodičov, ktorí doma s deťmi čítajú, majú knihy radi a nachádzajú si na mojom blogu ďalšie inšpirácie. Vtipné však je, že môj blog som vytvorila práve pre ľudí, čo doma nečítajú.

 

Prečo niektorí rodičia deťom nečítajú? Pýtaš sa ich na to?

Väčšinou sa mi sťažujú, že ich dieťa neobsedí, nezaujíma ho to, nechce čítať. Naša predstava o čítaní deťom je však dosť skreslená. Dieťa by malo vystreté ticho sedieť, my mu otáčame strany a ono nás nijako nevyrušuje. Takéto niečo deťom ale vôbec nie je prirodzené. Keď má dieťa 4-5rokov, tak dokáže udržať pozornosť medzi 10 až 15 minút, ak ho niečo veľmi baví, tak trochu dlhšie. Očakávať od 1-ročného dieťaťa, že bude ticho a bez pohnutia sedieť, je nerozumné.

Najmenšie deti napríklad knihu nikdy neotvárajú na začiatku a určite nevydržia do konca. Otvárajú ju v strede, majú ju otočenú dolu hlavou, listujú odzadu, na tretej strane ju zatvoria a idú pre inú knihu. Keď toto niektorí rodičia vidia, môže to byť veľmi frustrujúce. No je to úplne normálne oboznamovanie s knihami. Častú chybu robia rodičia aj vtedy, ak sa snažia deťom nanútiť knihy z ich detstva. Tie sú často písané jazykom, ktorému už dnešné deti nerozumejú, napríklad taký krásny a vtipný príbeh vrabčiaka Čin-čina. Dnešné deti jeho jazyku nerozumejú.  Alebo aj to, že sa snažia nanútiť deťom knihy, ktoré si myslia, že v tom veku čítali, pritom boli ďaleko starší.

 

Foto: Čítajme si spolu

A máš nejaké tipy, ktoré dieťa udržia pozornejšie?

V prvom rade musíme hľadieť na vek dieťaťa pri výbere knihy. Kniha, ktorú dieťaťu kúpime, keď má 1 rok je úplne iná, ako keď má 5. Novorodeniatku tiež môžeme čítať. Ono sa všetko len začína učiť, ale vníma náš hlas. Viacero veľkých výskumov už dokázalo, že aj hlavička novorodenca reaguje na zvuky okolo neho, a že sa učí už aj vtedy, keď ešte žiaden jazyk netvorí, keď ešte vôbec nerozpráva. S knižkami určite netreba čakať kým má dieťa rok alebo kým nezačne hovoriť. Práve naopak. Navyše knižky vedia byť v bežnej hre veľkou motiváciou. Tomuto sa venujem v sérii článkov na blogu o čítaní podľa veku. Trojmesačné dieťaťko má úplne iné schopnosti a potreby než ročné alebo trojročné.

 

Ak nezáujem dieťaťa o knihy rodičov priskoro odradí, vracajú sa ku knihám neskôr?

Nie a to je veľká škoda. Je zvláštne, že ak dieťa neje zeleninu, tak sa snažíme mu ju dostať do jedla rôznymi spôsobmi, lebo si uvedomujeme, že je to zdravé a dobré pre dieťa. Nevzdávame to. Pri knihách sa toto nedeje. Pritom majú nesmiernu hodnotu pre náš vnútorný život. Avšak tento návyk sa nám nejaví ako taký dôležitý. Navyše ani sami rodičia nečítajú a dieťa nemá šancu si ten návyk vytvoriť, ak to nevidí, ani nezažíva.

 

Od čoho závisí, či sa z dieťaťa vyvinie celoživotný čitateľ?

Tých faktorov je viacero, ale za najdôležitejšie sa považujú tri: to, či rodič povzbudzuje dieťa v čítaní a/alebo si číta s ním, to či rodič sám je čitateľom a to či má domáca knižnica aspoň 150 papierových výtlačkov. Toto sú zistenia z výskumu americkej vzdelávacej spoločnosti Scholastic, ktorá ich opakuje každé dva roky.

Ak nečíta rodič, dieťa má veľmi malú šancu. A ak nečíta dieťa, ovplyvňuje to vývin jeho jazyka, slovnej zásoby a aj schopnosti tvoriť zrelý jazyk. To zase ovplyvní schopnosť vyjadrovania potrieb. Čítanie ovplyvňuje aj sústredenie, motiváciu a pamäť, a teda vplýva na rýchlosť pochopenia nových vecí v škole a následne ich známky. To má zase dopad na to výber strednej školy a aj zamestnania. Dopad je naozaj silný.

Jeden z kľúčových výskumov čítania z roku 1995 sa zameral na deti, ktoré v tom čase mali osem mesiacov a na konci výskumu tri roky. Niektoré z nich boli z menej, iné z viac podnetného prostredia. Rozprávať začali všetky približne v rovnakom čase, ale keď mali tri roky, slovná zásoba detí z podnetného prostredia bola 2,5 krát väčšia ako tých ostatných. Keď mali 10 rokov, výskumný tím sa k nim znovu vrátil. Ukázalo sa, že tieto deti boli v škole tak popredu, že tie ostatné už nemali šancu ich vôbec dobehnúť. Jediné čo ich rodičia v útlom veku robili bolo, že ich vystavovali rôznorodým materiálom, knihám, časopisom, brávali ich na zaujímavé miesta.

 

Kedy teda môžeme začať kupovať deťom prvé knižky?

Zhruba do pol roka im pokojne môžeme recitovať Shakespeara, čokoľvek, čo bude mamku tešiť. Potom už sa dá prejsť na gumové a látkové knižočky. Dieťa síce ešte nevníma, že to je kniha, skôr je to preň iba hračka. Môžeme to používať, keď si dieťa trénuje prekladanie predmetu z ruky do ruky, alebo pri plazení. Zatiaľ stále nevníma, že kniha obsahuje nejaký príbeh. Okolo prvého roka už sú to leporelá alebo miniatúrne truhličkové knihy. Po roku už vníma aj znaky na papieri a chápe, že to má nejaký význam a spojenie  s vecami v našom okolitom svete, ktoré im ukazujeme. Práve týmto sa začína budúce čítanie.

 

Foto: M. Marcin

 

Čo všetko si pri takomto čítaní-nečítaní deti trénujú?

Môže sa nám zdať, že je to niečo triviálne, keď od nich žiadame, aby nám ukázali zajka či kačičku. Ale ide o veľkú vec. Dieťa pri tom musí zaostriť zrak a premyslieť si, ako vyzerá tvar kačičky. Z tohto zaostrovania a rozpoznávania rozdielov a podobností sa neskôr stáva rozpoznávanie medzi b, d a p. Začína sa to obyčajnou kravičkou, ale na konci je z toho čítanie s porozumením.

 

A kedy začínajú vnímať deti, že je v tých knihách už nejaký príbeh?

To je individuálne, ale môžeme povedať, že je to okolo 3 rokov. V 1 roku už vnímajú mnoho vecí, ale nevedia to spojiť do celku. Takéto malé deti majú hrozne rady knižky napr. o autách, kde nájdu všetky druhy áut, aké len existujú. Sú bez príbehu, ale ony si vedia do nekonečna prezerať obrázky a ukazovať vám ich. No hoci si to samé deti nevedia uložiť do príbehu, neznamená to, že by sme im ho nemali hovoriť.

 

Ako by mohli rodičia podporiť zvyk detí čítať knihy?

Každodenný rituál je pri tom návyku to najdôležitejšie. Výskumy oficiálne hovoria, že stačí aj 20 minút čítania denne, ale musí to byť pravidelné. Vedci nehovoria, že to musí byť nevyhnutne večer pred spaním a ani to, aby to bolo dvadsať minút vcelku. Veľa rodičov je večer už priveľmi unavených a čítanie v posteli uspí skôr ich. Ak sú mamy s deťmi na materskej, môžu to robiť práve počas dňa. Dobré je napr. využívať aj princíp „štipcovania,“ teda pripojiť to čítanie vždy k nejakej aktivite. Napr. keď sú deti vo vani alebo na nočníku, môžeme si chvíľku čítať. V tomto každá rodina bude fungovať inak: inak ak mama chodieva na nočné, ak je tam iba jeden rodič a podobne. My sme si napríklad vždy pri raňajkách čítavali básničky, rýmovačky. Tie sú pri vývoji reči obzvlášť dôležité. Mali by mať knihy doma, chodievať pravidelne s deťmi do knižníc a kníhkupectiev.

 

A ako je to so staršími deťmi? Mali by sme čítať deťom, ktoré už začnú čítať samé?

Toto je obdobie, kedy rodičia reálne deťom prestávajú čítať, ale robia chybu. Dochádza tu k jednej veľmi zaujímavej veci, ktorú si ako rodičia neuvedomujeme. Myslíme si, že sme svoju misiu pri čítaní splnili, keď dieťa začne čítať samé. Sčasti je to pravda. Pokiaľ však dieťa nevie čítať, vystavujeme ho krásnym rozprávkam s pútavým príbehom a bohatým slovníkom. Akonáhle sa začína učiť čítať samé, tie knihy i príbehy sa veľmi zmenia. Zjednodušia sa, pozrite len do šlabikára a čítanky. Vytráca sa bohatosť slovníka a tým aj tá pútavosť deja, na ktorú sme dieťa nastavili. Zrazu ho necháme s tými jednoduchými knihami samé a prestaneme mu čítať. Čo sa stane? Dieťa prestáva intelektuálne dostávať to, čo malo doteraz. Začne sa mu zdať čítanie nudné, a úplne oprávnene. Už to nie je dobrodružstvo, príbehy. Je to povinnosť. „Ema má mamu, mama má Emu,“ nie je to, čo dieťa môže udržať dlhšie nadšené.

Dieťa tiež mnoho ráz pri čítaní potichu nemá silu prečítať do konca vetu, a preto preskakuje slová, vety. To dramaticky ovplyvňuje jeho ďalšiu schopnosť tvoriť jazyk, ktorý je kultivovaný a vyspelý. Keď mu číta rodič nahlas, nemôže zložité vety preskočiť. Vypočuje si tú dlhú vetu, ukladá sa do slovnej banky a zostáva tam.

 

Takže mali by sme minimálne vydržať pokiaľ dieťa nezačne čítať zložitejšie texty?

Určite by sme mali vydržať s dieťaťom aspoň do toho času, kým prejde na zložitejšie a pútavejšie texty. Na začiatku investujeme do detí veľmi veľa energie a času. No ako nastúpia do školy, nedokážeme v tých našich ubehaných životoch spomaliť. Ak s deťmi nečítame, nevieme si často nájsť tú pokojnú chvíľu, ktorú venujeme iba im. Rozhovory sa zúžia na otázky typu, čo bolo v škole. Hneď od nástupu do školy sa tak medzi nami začína zväčšovať priestor, kedy nemáme miesto na hlbšie rozhovory. Čítanie proste zbližuje. Je to každodenné pripomenutie, že ty si moje dieťa a ja tu chcem byť pre teba. Čítanie príbehov vždy vedie k nejakým rozhovorom. V Pánovi Sovovi od Arnolda Lobela je napr. krásny príbeh o tom, ako si pán Sova ide urobiť slzavý čaj. Sadne si do kresla a začne myslieť na všetky smutné veci, ktoré sa mu kedy stali. Celú noc plače nad čajníkom: koľko je západov slnka, ktoré nikto nikdy nevidel alebo koľko je polámaných stoličiek, ktoré nikto neopravil. Urobí si slzavý čaj a príbeh sa končí tým, že čajník bol plný a jemu je hrozne dobre na duši. A to je tak krásny príbeh, má takú úžasnú hĺbku. Moje 4-ročné dieťa hneď na to povedalo, že teraz už aspoň dlho nebude smutný, keď si poplakal, keď to dal všetko do toho čajníka. O takomto príbehu môžete debatovať donekonečna, môžete hovoriť o smútku a o radosti, a tým sa znovu o tom dieťati učíte viac.

Ale zase, prečo prestávať? Keď narazíte na nejaký zaujímavý článok, delíte sa oň s priateľmi na Facebooku, prečítate z neho kúsok manželovi. Rovnako sa dá deliť sa o úseky z kníh, ktoré za to stoja. Čítanie nahlas manželovi alebo dieťaťu je vyjadrenie absolútnej pozornosti. To je to, čo potrebujú naše vzťahy. Lepidlo.

 

Dôležité je teda pri neprestaní čítania aj to puto medzi nami?

Ako sa dieťa narodí, vysvetľujeme mu svet okolo nás. Toto je tato, toto je auto, havo. Ak si deti zvyknú na to, že to my, rodičia, im vysvetľujeme svet, budú sa na nás obracať aj pri definícii omnoho ťažších slov ako je sloboda, láska alebo lojalita. Ak náhlivý život medzi nami vytvoril odstup, dieťa si po vysvetlenie ide inam. Najčastejšie na internet alebo medzi rovesníkov rovnako nezrelých ako je on.

 

Vieš o nejakých štatistikách, ako čítajú tieto staršie deti?

Staromestská knižnica v Bratislave robila slovenský výskum, podľa ktorého sa ukazuje, že zlomovým rokom je trinásty rok života. Ak ho dieťa prežije ako čitateľ, je už potom nepravdepodobné, že čítanie opustí. Scholastic štúdia zároveň ukázala, že cez 76 percent amerických tínedžerov by aj čítalo viac, no nevedia čo, nevedia sa dostať ku kvalitným knihám.

 

Vieš byť pre rodičov v čítaní určite obrovskou inšpiráciou. Čo všetko si na tvojom blogu nájdu?

Sériu o čítaní podľa veku dieťaťa, tipy a triky ako vsúvať čítanie do bežného života, príbehy iných rodičov, ktorí sa snažia čítať s deťmi, no a na december pripravujeme s blogmi Pampuch.sk a Knihydetem.cz druhý ročník veľkej vianočnej súťaže Vianočný punč 2016. Máme celú kopu kníh na rozdávanie.

 

Budeš prinášať u nás na portáli pre rodičov zaujímavé tipy na knihy pod vianočný stromček. Na čo sa môžeme tešiť?

Pre začiatok na knižné tipy pre rodičov takých detí, ktoré čítanie zatiaľ vážne nebaví.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Čítame s deťmi, Knihy pre deti
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.