Mať zvedavé a sebavedomé dieťa je úžasná vec. Každý rodič sa teší, ak sa jeho dieťa nehanbí spýtať na čokoľvek, požiadať o to, čo ho zaujme, alebo si to jednoducho vziať a skúmať ďalej. Sú však určité situácie, kedy by rodičia nemuseli byť až tak nadšení a pohltení situáciou a mohli by svoje deti usmerniť. Sú chvíle, kedy sa isté veci jednoducho nehodia. Skomplikujú situáciu iným ľuďom a aj keď sa jedná o deti, mali by sme ako rodičia dokázať vycítiť, kde je hranica, kedy by sme mali byť ešte na svoje odvážne sebavedomé dieťa hrdí a kedy ho už usmerniť či zastaviť. Takých situácií zažijete s deťmi neúrekom. Ak napríklad radi s deťmi navštevujete detské kultúrne podujatia, určite ste už boli svedkom situácie, kedy sa rodič „nevhodnému správaniu“ svojho dieťaťa iba spokojne prizeral. Nie je to nič neobvyklé, a predsa ma tá ľahostajnosť ľudí stále prekvapí.
Typickým príkladom je dávnejšie vystúpenie obľúbeného Spievankova. Sála plná detí a ich rodičov, krásne piesne, ktoré deti dobre poznali a interaktívny program. Poznáte to. Spievanka vyvolala na pódium zo 3 deti, ktoré sa mohli zapojiť do ich rozprávky a stvárniť niektoré z postáv. Nápad naozaj skvelý. Pobavil nielen deti, ale aj rodičov. Teda až do chvíle, kedy si jedno asi 2-ročné dieťa oneskorene nepovedalo, že sa na pódium dostane za každú cenu tiež. Bez ohľadu na to, že roly už boli rozdané. Po chvíli ďalšie a potom ešte jedno. Namiesto toho, aby sa Spievanka mohla naplno venovať deťom, ktoré mala do svojho vystúpenia zapojiť a zabávať publikum, skladala opakovane z pódia malé deti ako mačiatka. Najprv som sa pousmiala, ale keď to už trvalo hodnú chvíľu, nechápavo som hľadala pohľadom ich rodičov, prečo nezasiahnu. Dokonca, aj keď jedno z týchto detí začalo plakať na celú sálu a nesúhlasilo so svojím vylúčením, ani vtedy tam rodičia neprišli. Kamerovali svoje nebojácne 2-ročné dieťa ďalej a čakali, ako si s tým poradí.
Tvorcovia detských programov určite očakávajú veľkú mieru improvizácie, pretože detský divák je predsa len trochu nevyspytateľný, avšak iste nie natoľko, aby počas predstavenia mohli vziať na ruky cudzie dieťa a tíšiť ho. Ostatné deti predsa dychtivo sedia v hľadisku a čakajú, čo sa bude na pódiu diať.
Ani dospelí nerobia, čo im napadne
Majú deti právo ísť kam sa im chce, vziať si čo chcú alebo urobiť, čo si zmyslia bez ohľadu na to, ako to ovplyvní ľudí naokolo? Rodičia niektorých detí si myslia, že áno. Nie som si však istá, či je to správny pohľad na život a šťastná výbava do budúcnosti ich detí. Ďalších 200 detí a ich rodičov si predsa prišlo tieto chvíle užiť tiež. Čo sa deje v mysli rodičov, ktorí sa prizerajú, ak ich dieťa ruší detské predstavenie alebo na ihrisku ničí cudziu hračku bez toho, aby ho upozornili, že tu niekde už začína hranica kohosi iného? Bez jediného slova či zdvihnutého prsta sa prizerajú a schvaľujú, že skúsiť možno všetko. Možno sa pokúsiť naozaj prekročiť v živote každú hranicu? Možno nechať dieťa skúsiť v takto útlom veku všetko, lebo si to z vlastnej skúsenosti zapamätá lepšie?
Nestretnete sa s veľkým pochopením
Rodičia, ktorí učia deti rešpektovať ľudí okolo seba a pravidlá, nedovolia, aby im alebo ich deťom niekto škodil. Ani vaše dieťa. Prečo by to robili? Lebo je to dieťa a nemyslelo to v tú chvíľu zle? Len ste mu chceli dať školu života? Tento argument vždy neobstojí. Hlavne, ak ste sa tomu prizerali. Myslite na to skôr, ako vášmu dieťaťu bude z rúčky na ihrisku trhať hračku iná mamička, vyvádzať ho z divadelnej sály alebo mu dohovárať, že lopatkou sa deti nebijú. A necíťte sa potom dotknutí, že sa nieko ujal vašej roly.
Sú stovky spôsobov, ako vychovávať deti. Každému rodičovi vyhovuje niečo iné. Žiadny z prístupov by však nemal schvaľovať násilie a nerešpektovanie ľudí okolo seba. Žiadny z nich by nemal zabúdať na najdôležitejšie veci ako byť k ľuďom láskavý a slušný. Byť zásadovým rodičom môžete byť aj láskavo. Deti nedokážu chápať niektoré situácie, ani vyhodnocovať svoje správanie. Na to však majú nás, aby sme im do času, kým to samy pochopia napovedali, ako vzťahy medzi ľuďmi fungujú.
