http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Aneta Chlebničanová: Náš sen je vybudovať na Slovensku komunity, kde sa deti neprehliadajú

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Archív A.CH.
Aneta Chlebničanová z Nadácie pre deti Slovenska. / Foto: Archív A.CH.

Aneta Chlebničanová pracuje v Nadácii pre deti Slovenska (NDS) ako programová manažérka inovačného vzdelávacieho centra. Kedysi pracovala ako učiteľka na základnej škole a je lektorkou Vysoko efektívneho učenia.

Hovorili sme spolu o tom, čo sa na Slovensku snaží meniť a ako by reálne mala vyzerať "komunita priateľská k deťom."

 

Čo je to komunita priateľská k deťom?

Náš sen je vybudovať na Slovensku také komunity, ktoré sú ohraničené buď regionálne alebo miestne v rámci samospráv, sídliská, mestské časti a pod., kde sa budú deti cítiť prijaté. Miesta, kde budú cítiť, že sa na ne myslí, počíta sa s nimi, keď sa plánujú veci, rozpráva sa o tom s nimi a môžu aj rozhodovať v rámci svojich schopností, aby sa v tejto komunite cítili bezpečne. Takéto spomienky sa ľuďom totiž vždy viažu ku konkrétnym miestam ako partia na sídlisku či v parku. To sú jednoducho spomienky, kde nám bolo dobre.

 

Nadväzuje to na súčasný trend, že nám mladí ľudia odchádzajú a nevracajú sa?

Určite áno, dieťa potrebuje ukotvenie, aby začalo premýšľať, či chce niekde zostať žiť. Ak prežije niekde v detstve príjemné chvíle, dokáže ho to vrátiť späť, aj keď na nejaký čas z krajiny odíde. Združenie Slatinka v meste Zvolen si napríklad robilo pred pár rokmi prieskum, koľko mladých ľudí vo veku asi od 10-30 rokov chce zostať žiť vo Zvolene, keď budú dospelí. Až 70 percent detí a mladých ľudí odpovedalo „nie“. Takéto číslo je naozaj zarážajúco vysoké. To naznačuje, že niečo nie je v poriadku. A mimochodom, myslíte si, že by to bolo v iných regiónoch diametrálne iné? Určite nie.

 

Prečo je dôležitý ten pocit prijatia v komunite, kde žijeme?

Pre deti a mladých ľudí je to veľmi dôležité, pretože tam, kde sa cítite prijatí, tam sa vám zvyšuje zdravá sebaúcta a sebavedomie. To zdravé, čo potrebujú, aby ako dospelí dokázali zvládať rôzne záťažové situácie. Ako hovorí pani Nováčková z projektu Rešpektovať a byť rešpektovaný, že zdravá sebaúcta a sebavedomie sa buduje v detstve. Ak ju raz dieťa nezíska, len ťažko to v dospelosti dobehne.

 

Inšpirovali ste sa touto myšlienkou niekde v zahraničí?

Áno. V zahraničí v mnohých krajinách kdekoľvek otvoríte dvere a vidíte, že tu žijú deti. To nie je len o postavených ihriskách. Tam je proste všade cítiť ich prítomnosť. Ilustračné mapy mesta, názvy ulíc v detskom jazyku, nad železničnou stanicou nie je iba názov mesta, ale aj informácia, že sú „komunita priateľská deťom“. Podchody sú krásne pomaľované detskými kresbami. Na samosprávach hneď svietia nálepky „komunita priateľská deťom.“ Ak vám ukážu ich strategický plán a začnú hovoriť o tom, čo už pre deti urobili a čo ešte plánujú, rozprávajú to s hrdosťou. Jednou z najčastejších a najúžasnejších vecí, ktoré tam počujete je, že sa stále učia participácii.

 

Kde sú takéto „ideálne“ komunity priateľské k deťom?

Takýto prístup je v mnohých vyspelých krajinách, ale najviac sme sa inšpirovali v Švédsku a Švajčiarsku. Typické sú tým severské krajiny.

 

Kto bol tou hnacou silou, aby sa spoločnosť takto začala meniť k lepšiemu? Boli to mimovládne organizácie, ktoré tlačili na samosprávy?

Nebolo to tak všade. Vo Švajčiarsku to bola napríklad samotná samospráva, ktorá si uvedomovala, že ak chce, aby sa mladí ľudia a rodiny vracali späť, musí pre to niečo urobiť. To bol jej najväčší  benefit. Len ak má samospráva občanov, môže sa rozvíjať a má z čoho žiť. Severské krajiny sú všetky nastavené na orientáciu na potreby detí a mladých ľudí. Tam prakticky nemusíte budovať komunitu priateľskú deťom, pretože tam všetci robia veci tak, aby to tak bolo. Robia to automaticky. Ich hlavným princípom je napĺňanie potrieb detí a mladých ľudí. Tam sa im doslova slúži, pretože si uvedomujú ich dôležitosť pre svoju existenciu. Všade určite robia nejaké chyby, ale v tomto modeli som videla, že hoci sa nedá úplne okopírovať na naše podmienky, môžeme sa mu aspoň priblížiť.

 

Akí sú Slováci v tomto smere?

V mene lásky sa v našej komunite robí veľmi veľa. Slováci milujú svoje deti. Musíme však so súčasnými deťmi a rodičmi aj  systematicky ďalej nastavovať nové procesy. A potom prídu nové deti, ktoré budú začínať už v úplne iných podmienkach ako my.

 

Robíte prieskumy ohľadne potrieb detí pravidelne?

Áno, často sa nám však potvrdzuje, že niektoré javy pretrvávajú. Je to napríklad to, že deťom chýbajú rodičia. Chýba im nie množstvo času s rodičmi, ale ten kvalitne strávený čas s nimi. Keď sa ich pýtame, kto ich počúva, tak sú to zväčša kamaráti. Taktiež problémy prelínania reálneho a virtuálneho sveta.

 

Nedávno vyvinuli aplikáciu pre rodičov, vďaka ktorej dokážu sledovať na jednom mieste úplne všetko, čo dieťa online využíva. Či už sú to emaily, alebo sociálne siete a komunikácia cez ne.  Má to slúžiť hlavne ako prevencia pred samovraždami detí. Ako takéto pomôcky vnímate?

Toto je presne o tých potrebách detí, že sa potrebujú niekomu zdôveriť a ten rodič tam pre nich nie je. O akej dôvere toto vypovedá? Aká je komunikácia doma s tými deťmi? Ako je možné, že rodič nezachytil, že sa dieťa trápi? A kde sú práva takýchto detí? Ak tomu rodičovi naozaj na dieťati záleží, nemá ho sledovať cez aplikáciu, ale má si sadnúť oproti svojmu tínedžerovi a pýtať sa ho, ako sa má a čo ho trápi. Potom nemusíme vyvíjať aplikácie, ktoré majú brániť samovraždám. Veď nakoniec, každý psychiater vám povie, že ak raz niekto chce spáchať samovraždu, čas a miesto si nájde.

 

Zmenili sa za posledné roky hodnoty v spoločnosti?

Podľa môjho názoru sa mení koncept detstva.

 

Vy ste ako nadácia začali aj s udeľovaním ocenenia takýmto komunitám priateľským deťom. Dá sa povedať, že vidíte už aj výsledky svojej práce?

Toto ocenenie udeľujeme každý rok, aby sme stále motivovali k pokroku. Sledujeme komunity, ktoré urobili veľký kus práce v nastavovaní procesov, ktoré možno až tak nevidno navonok, ako napr. že majú 5 nových ihrísk, ale tie deti tam cítiť. Majú tam na ne čas, strategicky sa nad nimi rozmýšľa. Vyjadrujú sa v dotazníkoch k veciam, aj školy sa vzdelávajú, aby reagovali na ich potreby. Niekde je hnacím motorom mimovládna organizácia alebo osoba primátora či starostu a osvieti ostatných. Môžem vám ale povedať, že títo ľudia, ktorí robia najviac, majú najväčšiu pokoru. Stále majú pocit, že urobili ešte málo a mali by viac.

 

Aké aktivity ešte v rámci tohto projektu robíte?

Začali sme spolupracovať s viacerými samosprávami, robíme školenia koordinátorov v samosprávach. Stali sme sa tiež partnerom Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS), poskytujeme konzultácie komunitným organizáciám a hľadáme partnerov, ktorí by chceli podporovať rozvoj komunít.

 

Pochopil ZMOS rýchlo, že takýto projekt je presne to, do čoho sa mal zapojiť dávno?

Podpredseda ZMOS-u pán Bieľak presne spomenul, že po týchto voľbách si uvedomili jedno – samosprávy doteraz riešili hlavne investičné projekty. Chceli sme mať pekné námestia, pekné cesty k cintorínom, lavičky, kanalizáciu, ale akosi sme pozabudli na to, kto nám po tých cestách a chodníkoch bude kráčať. To všetko by malo byť v rovnováhe a nie  je. Ak si, napríklad, pozriete akýkoľvek web samosprávy, málokedy tam nájdete sekciu deti a mladí ľudia. Oni sú pre nich akoby niekde schovaní. Všetky iné veci sú pre nich viditeľnejšie ako tie deti. To neznamená, že ich nemajú rady, alebo na ne nemyslia, ale ten systém nie je nastavený na to, aby sa im priebežne venovali. Zaujímajú sa o nich pri narodení a keď dostanú volebné právo. Medzitým  je akési hluché obdobie, kedy sa v školách nejako posúvajú. Ak je tá sieť dobrá, nič sa nerieši, ak nastane nejaké zlyhanie alebo prepad, samospráva to tiež nerieši. Intuitívne to samosprávy cítia, že sa potrebujú venovať deťom a mládeži, ale stále nájdu nejaké prekážky.

 

Ako im teda konkrétne pomáhate, aby prekonávali tie prekážky?

Učíme ich mapovať javy, identifikovať správne potreby detí a hľadať efektívne riešenia, čo robiť, aby deti chceli navštevovať ich aktivity. V niektorých mestách sa sťažujú, že pre verejnosť aj niečo pripravili, a nikto neprišiel. Tak potom asi niečo nebolo správne. Prečo neprišli? Zväčša prídeme na to, že pripravujú programy pre deti a mládež bez nich, hľadajú rýchle riešenia alebo robia to, čo sa páčilo im v detstve. Problém je, že naše detstvo a dnešných detí je už úplne iné. Musíme komunikovať, aby sme poznali ich reálne potreby. Potrebujeme ich získať do spolupráce. To všetko spolu potom vedie k tomu, že sa deti cítia prijaté. Samosprávy musia riešiť, prečo rodičia nemajú záujem o spoluprácu, čoho sa boja, ako by mali prijímať viac zodpovednosti, ale aj motivovali. Tieto veci sa tam učia a to všetko by malo postupovať k tomu, aby sme vytvorili komunitu priateľskú k deťom a mladým ľuďom.

 

Akú rolu pri vytváraní takejto komunity zohráva rodič? Mal by byť tiež aktívnejší?

Rodičia sú súčasťou komunity. Každý rodič by vám povedal, že mu záleží na tom, aby sa deti cítili prijaté v škole, na krúžku, záleží im na tom ako sa s ich deťmi komunikuje, aké má ich dieťa možnosti rozvoja v rámci svojej komunity... Väčšinou sú to však intuitívne predstavy. Pre veľa rodičov však tak ako pre niektoré samosprávy (v tomto vidím paralelu) sa  prenáša zodpovednosť za napĺňanie potrieb detí do škôl. Škola má vzdelávať, vychovávať, vypĺňať voľný čas detí. A škola všetky tieto funkcie napĺňať nestíha. Aktívni rodičia sa väčšinou realizujú v neziskových organizáciách, krúžkoch a snažia sa v nich pracovať priamo s deťmi. Paradoxom je, že rodičia, aj keď majú záujem pomáhať a byť aktívni, sú odmietnutí. Ja osobne som tiež ako aktívny rodič zažila veľa odmietnutí.

My vidíme veľkú  príležitosť samospráv priamo komunikovať s rodičmi detí, dostávať od rodičov spätnú väzbu, strategicky podporovať aktivizáciu rodičov tak, aby aj oni pomáhali vytvárať komunitu pritateľskú deťom a mladým ľuďom.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.