Články: Pre študentov
O projekte

 

Chcel som od teba príliš veľa, synček. Odpusť

Zuzana Gránska
Autor článku
Ilustračné foto: Bigstock
  Ilustračné foto: Bigstock

Tento list napísal W. Livingston Larned pred takmer 100 rokmi svojmu malému synovi a jeho znenie môže byť skvelou inšpiráciou na zamyslenie aj pre dnešných rodičov o používaní kritiky vo svojej výchove. Prosí v ňom o odpustenie svojho syna za svoje nevďačné správanie, za svoju hroznú výchovu, za zvyky, ktoré si ani nevie ako vytvoril a ktorými žil. Za hroznú neprimeranú kritiku, ktorej neustále podroboval svojho syna.

Slávnym sa tento list stal až po tom, čo ho Dale Carnegie spomenul vo svojej knihe Ako si získavať priateľov a pôsobiť na ľudí. List uvádza v časti o kritike iných ľudí a ako by sme ju mali v živote veľmi opatrne používať, pretože navždy ovplyvní životy tých, ktorých kritizujeme.

Táto kniha sa stala veľkou životnou inšpiráciou aj pre jedného z najbohatších ľudí na svete Warrena Buffetta, ktorý v knihe o jeho vlastnom živote Snehová guľa opisuje, ako veľmi jeho kritická a neustále jačiaca matka negatívne ovplyvnila jeho život i život jeho mladšej sestry. Napriek tomu, aký pekný obraz o nej jej okolie malo, Buffett vo svojej životnej spovedi priznáva, že on a jeho sestra počas detstva utrpeli nezahojiteľné rany. Neustále ich za niečo kritizovala a kričala. „Nebola nikdy spokojná, až pokiaľ sme neboli natoľko zúfalí, že sme už iba plakali,“ spomína na svoje detstvo Warren Buffett.

List Livingstona hovorí o tom šťastnejšom prípade, ako sa otec pristihol pri tom, že nie je človekom, akým by chcel byť. Nie je otcom, akého si jeho syn zaslúži, a preto to zmení.

 

W. Livingston Larned : Father Forgets


Drahý synček,

hovorím ti tieto slová zatiaľ, čo spíš.

Malú dlaň si si položil na tváričku a tvoje kučeravé vlásky sa ti prilepili na čelo.

Vkradol som sa sám do tvojej izby.

Pred chvíľou, keď som sedel v knižnici a čítal si noviny, zaplavila ma zrazu vlna kajúcej ľútosti. Prišiel som sa k tvojej postieľke vyznať zo svojej viny.

 

Je niekoľko vecí, o ktorých som premýšľal, synku.

Vylial som si na tebe moju zlú náladu.

Vynadal som ti, keď si sa obliekal do školy, pretože si si nedbalo umyl tvár.

Vyčítal som ti, že si si nevyčistil topánky.

Nahnevane som na teba kričal, pretože si niečo zo svojho oblečenia pohodil na zem.

 

Na raňajkách som na tebe hľadal chyby ďalej.

Rozlial si mlieko.

Jedlo si do seba iba tak nahádzal.

Dával si si lakte na stôl.

Natrel si si na chlieb priveľa masla.

A potom, keď si sa išiel hrať a ja som odchádzal na vlak, pozrel si sa za mnou, zamával si mi a zvolal: „Ahoj, ocko!“ ale ja som sa iba zamračil a odpovedal som: „Vystri sa!“

 

Večer som v tom pokračoval znova. Keď som sa vracal, videl som ako hráš guličky a lozíš pri tom po kolenách. Mal si deravé pančuchy. Ponížil som ťa pred kamarátmi, keď som ťa prinútil, aby si išiel predo mnou domov. „Pančuchy sú drahé. Keby si ich musel kupovať za svoje peniaze, správal by si sa inak!“ A to ti hovoril tvoj vlastný otec.

 

Spomínaš si, ako si prišiel nesmelo so strachom v očiach do knižnice, kde som si čítal? Keď som letmo cez okraj novín na teba zamračene pozrel, kto ma to zase ruší, zastavil si sa vo dverách. „No čo je?“ vybuchol som. „Čo by si chcel?“

Povedal si, že nič. Bežal si krížom cez celú miestnosť, hodil si sa mi okolo krku a pobozkal si ma.

Tvoje malé rúčky ma stískali s láskou, akú ti Boh vložil do tvojho srdca a ktorú ani moje nevľúdne chovanie nedokázalo zmazať.

A potom si odišiel. Cupital si hore schodmi.

 

Krátko potom, synku, mi vypadli z rúk noviny a ja som pocítil strašný desivý strach.

Čo to so mnou urobil tento hrozný zvyk?

Zvyk hľadania chýb na druhých a neustáleho karhania a poučovania?

Toto si si zaslúžil za to, že si bol iba malým chlapcom?

Nebolo to tým, že by som ťa nemiloval. To by som nikdy nepovedal.

Bolo to tým, že som očakával od dieťaťa priveľa.

Posudzoval som ťa podľa svojho vlastného veku.

 

A pritom bolo toho na tebe tak veľa dobrého, krásneho a úprimného.

Tvoje srdiečko bolo tak veľké ako úsvit nad vzdialenými vrchmi. Prejavovalo sa to v tvojej spontánnosti vrhnúť sa na mňa a pobozkať ma na dobrú noc. Na ničom inom dnes v noci nezáleží, synku.

Prišiel som k tvojej postieľke v tmavej noci a zahanbený som si tu kľakol.

 

Viem, je to len slabé ospravedlnenie.

Viem, že dnes by si tieto veci nepochopil, keby si sa teraz prebudil a povedal by som ti ich.

Ale zajtra budem ozajstným ockom!

Budem tvojím priateľom,

budem trpieť vtedy, keď trpíš ty

a smiať sa, keď sa smeješ ty.

Zahryznem si do jazyka,

ak na mňa prídu opäť tie netrpezlivé slová.

Budem sa snažiť hovoriť si tieto slová ako zaklínadlo:

„Si len malý chlapček, si ešte len malý chlapček !“

 

Som vydesený, že som ťa videl v mojej mysli ako muža.

A dnes, keď ťa vidím, synku, vyčerpaného a schúleného v postieľke, uvedomujem si, že si len drobné krehké dieťa.

Ešte včera ťa mamička nosila v náručí a tvoja hlavička sa opierala o jej rameno.

Žiadal som od teba príliš mnoho, príliš mnoho.

Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.