Lucia Záhorcová: Odpustenie vyžaduje veľa vnútornej sily a výskumy ukazujú, že môže skutočne zlepšiť naše psychické aj fyzické zdravie

Foto: Beáta Gajdošová
Lucia Záhorcová, psychologička a vedkyňa / Foto: Beáta Gajdošová

V živote sa bežne stáva, že nás niekto hlboko zraní. Sú ľudia, ktorí sa dokážu spôsobenej bolesti zbaviť relatívne ľahko, iných ublíženie zasiahne tak intenzívne, že ho nie sú schopní spracovať niekoľko rokov, prípadne do konca života. Aké následky má život v negatívnych emóciách, nenávisti a prečo nedokážeme ľuďom len tak ľahko odpustiť? 

O tom sme sa rozprávali s psychologičkou a vedkyňou LUCIOU ZÁHORCOVOU, ktorá sa venuje téme odpúšťania vo vzťahoch. 

 

Ako najčastejšie vznikajú hlboké zranenia, tzv. traumy, ktoré nám spôsobujú blízki ľudia? 

V blízkych vzťahoch môžeme zažiť najrôznejšie zranenia, niektoré sa týkajú niečoho zlého, čo zažijeme a nemali by sme zažívať, napríklad nevera, násilie alebo zneužívanie, iné sa týkajú toho, čo nezažijeme a naopak mali by sme zažívať, napríklad absencia pocitu istoty, bezpečia či lásky vo vzťahu, opakované nereagovanie na naše pocity či potreby. Traumatický zážitok vo všeobecnosti znamená udalosť, ktorú človek nedokázal spracovať, je to udalosť neočakávaná a nepredvídateľná. Človek však môže byť zranený blízkym aj bez toho, aby to bol pre neho traumatický zážitok, napríklad mu blízky povie zraňujúce slová, ktoré sa ho dotknú, a pokiaľ sa takéto udalosti vo vzťahu naakumulujú, môže to viesť k bolestivým, neuzdraveným emóciám.

 

Hovoríte, že zraňujúce je aj to, čo by sme mali zažívať a nezažívame. Ak sa pozrieme na partnerské vzťahy, čo v nich býva najčastejšie to zraňujúce? 

Bývajú to nenaplnené potreby partnerov, nedostatočný pocit, že je človek milovaný tým druhým. Môžu to byť napríklad situácie, kedy sa partner/partnerka cíti dlhodobo nevypočutý/á, neoceňovaný/á, neprijímaný/á taký/á aký/á je. Vo všeobecnosti tiež nenaplnenie potrieb istoty či bezpečia vo vzťahu.

 

Psychológ a lekár Gábor Maté tvrdí, že na hlboké zranenie stačí aj niečo také, že rodičia nevezmú na ruky dieťa, ktoré zúfalo plače a potrebuje blízkosť a nechajú ho vyplakať bez toho, aby ho vzali do náručia. Znamená to, že bežne ubližujeme blízkym preto, že nie sme dostatočne empatickí?

Áno, je to jeden z dôvodov. Často sa stáva, že nedokážeme reagovať na bolesť druhého, napríklad dieťaťa, ale aj partnera/partnerky, kamaráta, lebo nevieme reagovať na svoju vlastnú bolesť, nie sme s ňou kontakte, potlačili sme ju, tvárime sa “akoby nebola”. Pokiaľ neprijímame bolestivé emócie sami u seba, môže byť pre nás náročné prijať ich u druhých. Pokiaľ nedokážeme byť empatickí a súcitní k sebe, môže byť pre nás náročné byť empatickí a súcitní k druhým.

Napríklad v tejto konkrétnej situácii, rodič môže nechať vyplakať dieťa, lebo nie je v kontakte so svojou intuíciou a svojimi vlastnými pocitmi. Do toho mu okolie hovorí, že dieťa bude na ňom príliš závislé, a zároveň za tým môžu byť vlastné nespracované bolesti a traumy, ktoré mu neumožňujú, nie vlastnou vinou, napojiť sa na dieťa. Dieťa je tak ponechané samo na seba v situácii, kedy by najviac potrebovalo empatiu, blízkosť a vzťah. Bolesť sa tak môže prenášať v rodine z generácie na generáciu, kým sa nenájde niekto, kto pracuje na jej uzdravení.  

Treba však povedať aj to, že v blízkych vzťahoch si často ubližujeme neúmyselne. Väčšinou nechceme zámerne druhého zraniť. Čím sme si však s druhým bližšie, tým väčšia je šanca, že nás zraní. Od cudzieho človeka by sa nás rovnaké, potenciálne zraňujúce slová dotkli menej ako od nášho manžela/manželky. Zároveň, môžeme druhého zraňovať preto, že sme sami zranení, môžeme na neho prenášať naše nevyriešené zranenia.


 

Ako vieme, že niekto zraňuje partnera, lebo je sám zranený, napríklad rodičmi alebo z predchádzajúceho vzťahu?

Môže sa stať, že jeden z partnerov nedokáže byť emočne dostupný voči svojmu partnerovi, lebo to nezažil od svojho rodiča. O druhom človeku to však, samozrejme, nemôžeme len tak povedať, že zraňuje preto, lebo je sám zranený, to by bola iba hypotéza. V tomto prípade by bolo ideálne, pokiaľ by k tomu daný človek dospel sám, prácou na sebe a môže to byť náročná a bolestivá práca. Často sa tieto záležitosti odkrývajú práve v terapeutickom procese, kde sa s tým dá aj pracovať.

 

Keď nás niekto veľmi emocionálne zraní, čo sa s nami deje na fyzickej a duševnej úrovni? 

Medzi typické dôsledky emocionálneho zranenia patria pocity hnevu, smútku, sklamania, frustrácie či bezmocnosti. Zranenie sa môže tiež prejaviť v prežívaní pocitov viny či hanby, v narušení sebaúcty - napríklad v dôsledku nevery vo vzťahu sa začne zranený partner vnímať menejcenne, môže mať pocit, že nie je hodný lásky. Môže prežívať stratu dôvery, jednak voči partnerovi, ale aj celkovo voči druhým ľuďom a voči svetu - veľmi závažné emocionálne zranenia môžu narušiť naše tzv. jadrové presvedčenia, teda presvedčenia o tom, ako svet funguje, či je svet bezpečné a predvídateľné miesto, či sú ľudia dobrí. Napríklad žena veľmi emocionálne zranená mužom môže začať hodnotiť všetkých mužov ako zlých. Zranenie sa môže prejaviť tiež v kognitívnej rovine, napríklad v podobe častých ruminácií, teda opakovaných vtieravých myšlienok na to, čo sa stalo. Môže viesť tiež k narušeniu zmysluplnosti života, človek môže stratiť zmysel, ktorý mal pred zranením. Na telesnej úrovni sa môže hlboké zranenie prejaviť aj v narušení spánku, zvýšení krvného tlaku a v dôsledku dlhodobého stresu vyústiť aj do choroby. Píše o tom napríklad Gabor Maté v knihe Keď telo povie nie.

 

Keď bolo niekomu ublížené, zvyčajne voči človeku, ktorý mu ublížil pociťuje negatívne emócie až silnú nenávisť. Prečo je to tak? Je to nejaký prirodzený obranný mechanizmus?

Hnev je prirodzenou reakciou na to, keď nás niekto zraní. V zásade to nie je negatívna či zlá emócia, môže nám pomôcť obrániť sa, ochrániť našu sebaúctu, stanoviť si hranice - napríklad môže nám pomôcť vymedziť sa, ktoré správanie je pre nás už neprijateľné, čo nedovolíme druhému, aby nám robil. Hnev nás môže motivovať vyhľadávať spravodlivosť. Cítiť hnev teda môže byť sebazáchovný mechanizmus.

Hnev z krátkodobého hľadiska teda nie je zlý, otázne je, čo s hnevom urobíme, napríklad či konáme na základe hnevu, impulzívne, bez akejkoľvek kontroly, prípadne kde ho až necháme zájsť. Tam je už potom rozdiel medzi hnevom a pretrvávajúcou nenávisťou alebo zatrpknutosťou, “zášťou” (anglicky - resentment).

 

Ako by ste definovali nenávisť?

Nenávisť by som definovala ako silnú averziu voči určitej osobe alebo skupine, ktorú človek považuje za veľmi zlú, pričom samotná nenávisť môže v sebe zahŕňať intenzívne pocity hnevu, odporu či túžbu pomstiť sa. Na rozdiel od hnevu ide o dlhodobejšie prežívanie.

V súvislosti s psychickými zraneniami hovoríme v psychológii často aj o akomsi stave neodpustenia, ktoré v sebe zahŕňa emócie hnevu, smútku, strachu či nenávisti v kombinácii s rumináciami, teda opakovanými vtieravými myšlienkami na zranenie. To znamená, že človek sa môže hnevať alebo prežívať smútok či strach v reakcii na zranenie, ale až tieto opakované vtieravé myšlienky ich menia do oneskorenej emócie neodpustenia, ktoré môže človek prežívať aj roky.

 

Čo nám spôsobuje každodenný život v zlých emóciách?

Dlhodobé prežívanie bolestivých emócií, resp. neodpustenia, pôsobí na telo ako stresová reakcia. 

Výskumy ukazujú, že neodpustenie môže viesť k negatívnym efektom na naše psychické aj fyzické zdravie. Neuzdravené zranenie nás oberá o energiu, môžeme sa cítiť unavení, úzkostní, niekedy aj nevysvetliteľne smutní, môžeme nahnevane reagovať aj na podnety či ľudí, ktorí s pôvodným zranením nesúvisia a prenášať tak nespracované zranenia do vzťahov s inými ľuďmi, najčastejšie našimi deťmi či partnermi. Neodpustenie pôsobí negatívne aj na naše telo - môže viesť k vyššiemu krvnému tlaku, či vyššej srdcovej frekvencii a prostredníctvom spomínaných vtieravých myšlienok negatívne ovplyvňovať spánok.

 

Aby sme sa zbavili zlých emócií, môže byť riešením opustenie daného človeka alebo odpustenie. Iné možnosti asi neexistujú. K čomu inklinujú ľudia viac?

Človek môže dočasne zmierniť neodpustenie aj tým, že bolestivé emócie potlačí či vytesní. Môže pokračovať v živote ďalej a tváriť sa, že sa nič nestalo. V blízkom vzťahu môže človeka, ktorý ho zranil, opustiť. Ani jedna zo spomínaných možností však nemusí znamenať, že sa tak zbavíme bolestivých emócií, tie môžu byť stále v našom vnútri a môžu sa dostávať na povrch aj v nepríjemnejších formách či po dlhšej dobe.

 

Nedá sa povedať k čomu ľudia viac inklinujú, na to by sme potrebovali reprezentatívne prieskumy, je to veľmi individuálne, závisí to od konkrétneho človeka, konkrétneho vzťahu. Stáva sa, že človek vo vzťahu ostáva, ale vo vnútri skutočne neodpustí. Stále ho to niekde zožiera, druhému to pripomína aj roky po udalosti, neodpustenie sa prejavuje v reakcii na iné, bezvýznamné nedorozumenia a podobne. Na druhej strane, človek môže zo vzťahu odísť a pracovať na odpustení, sám, vo svojom vnútri.

 

Prečo si radšej vybrať odpustenie? Aké má pre nás výhody?

Keď sa pýtame ľudí vo výskumoch, s čím si odpustenie spájajú, čo sa im asociuje pri slove odpustenie, najčastejšie odpovede bývajú pokoj alebo “zanechanie” - zanechanie hnevu, nenávisti, psychickej bolesti, túžby po pomste. Odpustením teda zanechávame bolestivé emócie, aby sme sa mohli posunúť v živote ďalej. Odpustenie je dar pre nás samotných. Odpustením sa môžeme zbavovať alebo aspoň zmierniť opakované myšlienky na zranenie. Odpustením sa tiež môže posilniť naša sebaúcta, čo je v rozpore s názorom, že odpúšťajú slabí ľudia. Odpustenie vyžaduje veľa vnútornej sily a výskumy ukazujú, že odpustenie môže skutočne zlepšiť naše psychické a aj fyzické zdravie. 

Odpustenie má tiež prínosy pre naše vzťahy - môže to byť zlepšenie vzťahu s človekom, ktorý nás zranil, ale aj so sebou, naším partnerom či našimi blízkymi - vďaka odpusteniu môžeme prestať prenášať naše nespracované zranenia do našich vzťahov. A v neposlednom rade, vďaka odpusteniu môžeme podrásť ako ľudské bytosti, nájsť určitý zmysel v tom, čo sa nám stalo. Lewis Smedes, spisovateľ a teológ, povedal, že odpustenie je ako prepustiť väzňa na slobodu a zistiť, že sme ním boli my sami. A myslím, že toto krásne prezentuje, aký má odpustenie potenciál - oslobodiť sa, a tým vytvoriť priestor k rastu.

 

Je odpustenie niečo ako zabudnutie na to, že nám bolo ublížené? 

Veľakrát si ľudia spájajú odpustenie so zabudnutím - buď v zmysle toho, že odpustenie so zabudnutím stotožňujú alebo povedia, že “odpustím, ale nezabudnem”. Odpustenie sa skôr približuje k tomu druhému, teda je odlišné od zabudnutia. Odpustením nezabudneme na to, čo sa stalo. Je prirodzené, že si pamätáme bolestivé skúsenosti. Odpustenie spomienku na zranenie nevymaže. Môže nám ale pomôcť nazerať na zranenie inak, tá spomienka už nie je taká bolestivá.

 

Niektorí ľudia si myslia, že na to, aby odpustili, musí druhá strana požiadať o odpustenie. Je ten proces vtedy ľahší?

Je to prirodzená reakcia, keď nás niekto hlboko zraní, chceli by sme, aby to druhý človek uznal a ospravedlnil sa. Výskumy aj prax ukazujú, že je rozhodne jednoduchšie odpustiť vtedy, keď sa druhá strana úprimne ospravedlní (zdôrazňujem úprimne, lebo ako sa ukazuje, neúprimné ospravedlnenie má práve opačný efekt), a zároveň sa aj snaží zmeniť svoje správanie. Takže áno, proces odpúšťania je tak uľahčený. Na druhej strane, niekedy môžeme čakať na ospravedlnenie, ktoré nikdy nemusí prísť - odpúšťať sa dá aj bez prítomnosti ospravedlnenia - dokazujú to prípady, kedy je napríklad človek, ktorý nás zranil, zosnulý a my sa s ním chceme zmieriť.

 

Kedy má podľa vás zmysel opustiť človeka  a kedy pri ňom zostať a odpustiť, napríklad v partnerstve? 

To je veľmi individuálna záležitosť, nie je na to nejaké pravidlo. Asi by sme sa zhodli na tom, že domáce násilie je príkladom, kedy je bezpečnejšie zo vzťahu odísť. Za tým, prečo osoba ostáva, však môže byť množstvo premenných, rôznych faktorov, potrieb, aj nevedomých mechanizmov, a preto to nemožno tak ľahko súdiť. V prípade vzťahovej nevery je to podobné - potrebovali by sme poznať komplexný obraz danej situácie a vzťahu, aby sme mohli hovoriť, čo je pre daného človeka a daný vzťah lepšie. V konečnom dôsledku sa vždy musí rozhodnúť ten ktorý človek. 

 

Párový terapeut Pavel Rataj povedal vo svojej prednáške, že napríklad zranenie z nevery sa hojí aj dva roky.  Môže sa zdať, že ak napríklad žena odpustí partnerovi rýchlo, vysvetlí si to tak, že nič vážne sa vlastne nestalo a partnerku to nijak zásadne nezasiahlo. Pritom opak môže byť pravdou. Ako sa vyhnúť takejto reakcii?

Otázne je, či je takéto rýchle ”odpustenie” po tak závažnom zranení ako je vzťahová nevera autentické, či je skutočné. Za takouto reakciou môže byť veľa nevedomých procesov na strane zraneného človeka. Môže to napríklad súvisieť so strachom z opustenia, obavou, že človek zostane sám, môže to súvisieť s nižšou sebaúctou človeka, problémom s nastavením hraníc. Skutočné uzdravovanie zo závažných vzťahových zranení môže naozaj trvať dlho. Zvlášť potom, keď sa rozprávame o situáciách, kedy je vo vzťahu naakumulovaných viacero zranení, dôjde k zásadnému narušeniu dôvery, môže byť potrebné odpustenie a zmierenie na oboch stranách. Je dobré dopriať si čas a priestor na uzdravovanie a odkomunikovať to aj druhej osobe, že ten čas potrebujeme. Ak je to zranenie závažné a obaja chceme pokračovať vo vzťahu, môže byť prínosné vyhľadanie párového psychoterapeuta.

 

Ako nepodkopať svoju vlastnú hodnotu tým, že odpustíme? Ako nevytvoriť pôdu na to, že nám druhý človek opakovane ublíži, lebo si povie, že veď „to nebolo také strašné, v pohode sme to zvládli, zvládneme to aj nabudúce“.

Tu je veľmi dôležité odlíšiť odpustenie od zmierenia. Môžeme druhému človeku odpustiť, ale nemusíme sa s ním zmieriť. Môžeme mu odpustiť, ale nemusíme mu znovu dôverovať. Môžeme mu odpustiť bez toho, aby sme sa vystavili ďalšiemu zraneniu.

Ako to dosiahnuť? V prvom rade si zvážiť, či je vzťah pre mňa s daným človekom bezpečný, či mu môžem opäť dôverovať, či dokážem s ním znova nadviazať vzťah. Odpustiť však môžeme vo svojom vnútri, bez kontaktu s danou osobou, bez nutnosti vystaviť sa ďalšiemu zraneniu.

Skutočné odpustenie nemá byť o podkopaní svojej vlastnej hodnoty, práve naopak. Dovoliť si uzdraviť sa prostredníctvom procesu odpúšťania je znakom sebaúcty. Je to znakom toho, že nám na sebe záleží, na našom duševnom, a aj fyzickom zdraví. Odpustenie považujem za hlboko uzdravujúci proces, ktorý môže podporiť našu osobnú hodnotu.

 

Hovorí sa, že chybovať je ľudské a odpúšťať božské. Dá sa povedať, že niektorí ľudia sú schopní alebo náchylnejší odpúšťať zranenia skôr ako iní? 

Áno, výskum ukazuje, že niektorí ľudia môžu byť prirodzene viac odpúšťajúci ako iní. Ukazuje sa, že okrem napríklad faktorov zranenia (teda napr. jeho hĺbka, prítomnosť úprimného ospravedlnenia) sú aj určité osobnostné vlastnosti, ktoré súvisia s vyššou či nižšou tendenciou odpúšťať zranenia. Je to napríklad prívetivosť, teda prívetivým ľuďom prirodzene záleží na dobrých vzťahoch s druhými, a teda sú aj skôr ochotnejší odpustiť im po vzťahovom zranení. Na druhej strane viac neurotickí ľudia, ktorí majú vyššiu pravdepodobnosť prežívania negatívnych emócií, tiež s väčšími ťažkosťami odpúšťajú druhým. Odpustenie je prirodzenejšie pre empatických ľudí a ľudí pokorných. Na druhej strane, ukazuje sa, že ľudia s narcistickými črtami osobnosti majú vyššiu tendenciu vyhľadávať pomstu alebo vyhýbať sa tomu, kto ich zranil, je pre nich náročné zniesť kritiku, porážku, a tak aj odpustiť druhému previnenie.

Na druhej strane, aj odpusteniu sa dá učiť, je to zručnosť, ktorá sa dá rozvíjať, napr. počas vzájomnej práce so psychológom, terapeutom.

 

Ak potrebuje niekto odpustiť, čo by ste mu odporučili? Ako na to? 

Prvým krokom v procese odpustenia je priznať si, že sme nahnevaní, smutní, frustrovaní, sklamaní či bezmocní. Nemôžeme uzdraviť to, čo necítime alebo čo si nechceme dovoliť cítiť. V procese odpustenia je preto dôležité priznať si svoj hnev či iné bolestivé emócie, uvedomiť si, že sme ich možno potláčali alebo prenášali na druhých, celkovo preskúmať, aké malo zranenie dopad na náš život. 

Dôležité je tiež preskúmať, čo odpustenie pre mňa znamená, prečo sa mu možno bránim, prečo je pre mňa náročné o tejto téme čo i len počúvať? Nestotožňujem odpustenie so zmierením, s dôverovaním druhému, s rizikom ďalšieho zranenia? Tiež sa sám seba opýtať, čo sme doteraz v uzdravovaní skúsili a nakoľko to bolo efektívne.

Pomôcť môže tiež predstaviť si, ako sme sa cítili my, keď sme niekoho zranili a potrebovali sme odpustenie. Tiež rozvíjanie empatického postoja voči človeku, ktorý nás zranil, napr. preskúmaním jeho predošlých zranení.

Proces odpustenia môže byť náročný. Zvlášť pokiaľ sa jedná o závažnejšie zranenia, odporučila by som, aby mal človek sprevádzajúcu osobu, napríklad psychológa, terapeuta. 

 

Mnoho ľudí sa možno o odpustenie snaží. Kedy si vieme povedať, že sme skutočne odpustili?

Dôležitým indikátorom je to, ako sa cítime pri spomienke na dané zranenie. Pri odpúšťaní sa spomienka na zranenie stáva menej bolestivá, už nepotrebujeme pred ňou zatvárať oči. Môžeme to tiež spoznať na tom, že prežívame väčší pokoj v živote, zranenie nás už tak neoberá o energiu, nemáme toľko opakovaných, vtieravých myšlienok na to, čo sa stalo. To súvisí s tým, že dokážeme o príbehu zranenia inak rozprávať, už v ňom nefigurujeme ako obeť.

Ak je vzťah bezpečný, môžeme si všimnúť, že už sa druhému nevyhýbame, nechceme sa pomstiť, nepripomíname mu zranenie, dokážeme sa zblížiť či znova dôverovať.

Treba však myslieť aj na to, že odpustenie je proces, a tak je prirodzené, že môžeme pracovať na odpustení a stále sa cítiť niekedy nahnevaní či smutní. Hnev však už nad nami nemá takú moc, neovplyvňuje náš život, vieme s ním lepšie pracovať a naopak, my máme moc nad ním.

 

Mgr. Lucia Záhorcová, PhD.

Je psychologička a vedkyňa. Pôsobí na Ústave experimentálnej psychológie CSPV SAV, ako vysokoškolská pedagogička na Katedre psychológie Trnavskej univerzity a ako psychologička v detskom mobilnom hospici Pod krídlami Dominiky a Centre podpory pre študentov TU. Špecializuje sa na témy odpustenia a smútenia po strate. Vzdelanie v terapii odpustením získala od jej zakladateľa prof. Enrighta na Univerzite vo Wisconsine-Madisone. Popularizuje vedecky overené informácie o duševnom zdraví, hlavne problematiku odpustenia, smútenia, vzťahov, traumy a emócií na instagramovom profile odpustenie.sk a na blogu www.odpustenie.sk.

Čítajte viac o téme: Rozhovory, Duševné zdravie
Zdieľať na facebooku