Školy ako dielne ľudskosti? Nemusíme v dospelosti končiť na psychiatrii

Učiteľ dokáže v živote dieťaťa ovplyvniť mnoho.
Učiteľ dokáže v živote dieťaťa ovplyvniť mnoho. / Foto: Shutterstok

(Autor je učiteľ, špeciálny pedagóg)

 

Stále vyššie percento ľudí dnes trpí syndrómom vyhorenia, depresiou a pocitmi úzkosti. V Európe už patrí depresia na 1. miesto a čoskoro bude druhou najčastejšou príčinou práceneschopnosti vo svete. Psychické choroby sa dostávajú na vrchol rebríčka chorôb ľudstva. Zdá sa, že ľudia majú stále nižšiu schopnosť byť skutočne šťastní. Na tieto problémy nás už v 40. rokoch upozorňoval aj Abraham Maslow vo svojej hierarchii potrieb a spolu s Carlom Rogersom nás vyzýval, aby sme sa učili stávať viac sami sebou.

 

Keď som sa nedávno vrátil z dvojtýždňovej intenzívnej odbornej stáže v psychiatrickej liečebni na klinike v Česku, bola to jedinečná príležitosť stretnúť sa s alkoholikmi, drogovo závislými a gamblermi, depresívnymi a úzkostnými pacientmi, či ľuďmi, ktorým sa nepodarilo dokonať samovraždu a skončili na psychiatrii. Možno by si väčšina ľudí povedala, že ide o nejakých neschopných chudákov. Málokto tuší, že som tam stretol úspešných podnikateľov, lekárov, učiteľov, vzácne matky, verných manželov. Väčšina týchto ľudí bola v podstate iba nešťastná a po rokoch trápení a pádov sa učia nanovo, ako byť vlastne šťastní, ako byť sami sebou.

 

Ak by ste ráno o ôsmej zavítali na rannú komunitu medzi týchto ľudí, ostali by ste veľmi prekvapení. Našli by ste tam krásnych ľudí. Mladých i starých, každého veku i postavenia. Účasť na terapeutickej skupine by vás dojala k slzám, keď by ste počuli obyčajné i neobyčajné osudy ľudí, ktorí sa odhodlali nájsť vo svojom živote opäť nádej, odvahu a radosť. Ľudí, ktorí sa učia slobode a preberaniu zodpovednosti za ňu. Ľudí, ktorí sa učia byť k sebe úprimní, prijímať svoje pády a oceňovať svoje vzostupy.

 

Keď som sa vracal späť domov a premýšľal o návrate do svojej zborovne, uvedomil som si, že svet je hore nohami. Nie tí pacienti boli nenormálni, ale naše zborovne či kancelárie. Oni dospeli k poznaniu, že potrebujú niečo zmeniť, že potrebujú svoj život reštartovať a potrebujú sa naučiť akceptácie, sebaprijatiu a zodpovednej slobode. A to je cesta k úspešnej sebaaktualizácii.

 

Stav školstva - otroctvo a ľahostajnosť

Urobme si krátku sondu do našich zborovní, tried a škôl. Koľko učiteľov dokáže skutočne úprimne prežívať samého seba naplno tam, kde pracuje a žije? Vyjadriť svoj názor, hovoriť úprimne a otvorene. Nemôžu? Nesmú? Nemajú silu? Koľkí učitelia môžu o sebe povedať – som skutočne hlboko šťastný človek, poznám a prijímam svoje vlastné limity, dokážem o nich hovoriť, prežívam naplňujúce vzťahy, často prežívam „vrcholové zážitky“ ako hovorieval Maslow.

 

Škoda, že máme taký strach sa zastaviť, pozrieť sa na svoj život, reflektovať vlastné pády, túžiť po sebatransdendencii, užívať si esenciu slobody a v každom momente preberať za svoju slobodu aj zodpovednosť. Sme aspoň na ceste k tomuto ideálu? Učíme tomuto ideálu našich žiakov? Alebo sa uspokojujeme s ničnehovoriacou Pytagorovou vetou či diktátom na vybrané slová. Koľko učiteľov si všimne Aničku v druhej lavici, ako dnes vyzerá neisto a sklesnuto? Je ťažké všimnúť si potreby druhých, ak ignorujeme desaťročia vlastné prežívanie a potreby. Veci sú zaschnuté a zatiaľ držia, tak načo do toho rýpať. Anička si píše poznámky, tak načo ju otravovať. Podobne uvažovalo mnoho z tých, ktorých som stretol na akútnom oddelení psychiatrickej kliniky. Takí obyčajní ľudia. Chceli byť šťastní, ale dokázali o tom premýšľať, až keď sa dostali na úplné dno.

 

Foto: Pexels

 

To, čo často drží celý kolos nešťastných ľudí pokope, sú mocenské boje a nezdravá poslušnosť a autorita. Je to ideálny lexaurin na slobodu a zodpovednosť. Necháme sa slepo viesť druhými a svoju vlastnú slobodu a zodpovednosť predávame druhým za halier. V zborovni riaditeľom, v triede učiteľom, doma manželom, v ambulancii lekárom, v poradniach psychológom. Máme strach prevziať vlastnú zodpovednosť za svoju slobodu. Jednoducho byť sám sebou bez prikrášlenia či ponižovania. Koľko šikany, neprajnosti, žiarlivosti, diktatúry vládne v pedagogických zboroch? Každý si užíva ten svoj priotrávený koláč moci a pritom naše vlastné ja je tak slabé a nespokojné. Keď som sa lepšie zahľadel do tváre pacientov, na chvíľu som videl aj seba samého, svojich kolegov i žiakov. S veľkým odhodlaním som si povedal, že veď ja môžem svojím sebaaktualizovaním poskytnúť žiakom taký druh vzťahu, ktorý budú oni vedieť využiť vo vlastný prospech a rast. A to je veľmi pozitívne.

 

Školy - dielne ľudskosti

V tej najhlbšej slobode a sebaaktualizácii prichádzame k poznaniu vlastnej obmedzenosti. A to je krásne. Zážitok, že môžeme byť slabí, smutní, sklamaní a padať, že to môžeme prežívať úplne naplno bez zásteny je hlbokým zrodom ľudskosti. Priznať vlastnú chybu, či zlyhanie v snahe slúžiť pravde. A tú chybu dokázať láskavo odpustiť sebe aj iným. Škola, v ktorej žiaci, učitelia, rodičia a riaditelia môžu byť hlboko slobodní a prežívať každý moment vo vzťahu k vlastnej zodpovednosti, je akoby sa zrazu všetky hviezdy uprostred noci rozsvietili. Možno by sme prestali potrebovať psychológov a terapeutov, lebo by sme boli vnútorne presklení pre seba i pre druhých a mohli by sme viac esenciálne žiť. A v tom momente by sme sa stali učiteľmi na ceste k inklúzii. Úplne v novom šate. Žiaci by sa od nás dokázali učiť tú hlbokú ľudskosť a empatiu. Dôvera a odvaha mladých vo vlastné sily by vyrastala z dôvery a odvahy starších. Nemuseli by sme vynakladať toľko energie na make-up neschopnosti, zbabelosti a mocichtivosti. Depresia by sa stala ojedinelým ochorením a svet by nezomieral na nedostatok lásky…

Zdieľať na facebooku