MÁRIA KUBIŠOVÁ sa venuje privátnej poradenskej praxi. Facilituje encounterové skupiny a tématické diskusné stretnutia o partnerstve, rodičovstve či o vzťahu k sebe. Popritom sa podieľa na činnosti občianskeho združenia Inštitút psychoterapie a socioterapie ako aj Ambulantného krízového centra v Trnave.
Rozprávali sme sa o tom, prečo je pre každého človeka sebarozvoj dôležitý, prečo sú myšlienky z kníh v tomto prípade málo, ako si vytvárame svoje zraniteľné miesta a prečo vždy kompromisy vzťahy nezachránia.
Sloboda ide ruka v ruke so zodpovednosťou. Zodpovednými sa nerodíme, ale učíme sa to od detstva tým, že sa učíme vnímať hranice a dodržiavať dohody. Dodržiavanie hraníc a dohôd je výsledok osobnostných kvalít. Človek, ktorý je zrelý a váži si sám seba, dodržiava dohody.
- Mária Kubišová
Čo z tvojho pohľadu znamená „sebarozvoj“ a prečo je pre človeka dôležitý? Nie je pre nás lepšie, ak sme so sebou spokojní takí, akí sme?
To sa nevylučuje. Človek môže byť so sebou spokojný a zároveň sa môže aj osobnostne rozvíjať. Dokonca spokojnosť so sebou - sebaprijatie je dobrým východiskom pre prácu na sebe. Nemalo by to byť len o odstraňovaní nespokojností, ale aj o objavovaní nových možností. Na začiatku každej zmeny musí byť akceptovanie aktuálneho stavu. Inak sa skutočná zmena uskutočniť nedá. Ja sebarozvoj chápem ako cestu k porozumeniu sebe, ako hľadanie a nachádzanie strachov, ktoré nás obmedzujú v slobodnom fungovaní, čím sa vytvára prostredie na využívanie vlastných predispozícií či potenciálu. Myslím si, že čím viac si človek rozumie, tým má menej strachov a teda je slobodnejší. Sloboda je popri pravdivosti a otvorenosti obrovská životná hodnota, ku ktorej sa oplatí smerovať.
Na trhu nájdeme veľa inšpiratívnej literatúry, ktorá nám sľubuje rozvoj našej osobnosti. Čo si myslíš o sebarozvoji prostredníctvom kníh?
Sú ľudia, ktorým je sebarozvoj ľahostajný, napriek tomu sa nejako rozvíjajú už tým, že žijú. Iní sa chcú rozvíjať aktívne a získať v tomto zmysle najviac ako sa dá. Chodí ku mne napríklad veľa klientov, ktorí mi hovoria o knihe 5 jazykov lásky, čo je asi dosť populárna kniha. Pripadá mi, že ľudia, ktorí sa dostanú do osobnej krízy alebo krízy vo vzťahu, si zvyknú nakúpiť knižky, alebo googliť články. Knižky sú určite fajn cesta, môžu nám poskytnúť chýbajúce informácie, či naštartovať našu nedoriešenú tému, môžu inšpirovať. Často bývajú aj zdrojom nápadov, či návodov, ako lepšie žiť. Tie sú však málo účinné, bez toho, aby sme porozumeli, kde sme sa v živote odklonili od seba. Lebo problém obyčajne nastáva vtedy, keď si prestaneme napĺňať svoje vlastné potreby. Preto obyčajne len samotné knižky nestačia. Z môjho pohľadu je dôležité, aby sa prepojilo racionálne s emočným do uceleného zážitku. Aj keď nás pri čítaní knižiek môže niečo pohnúť aj na tej emocionálnej úrovni, je to viac o raciu.
Ak sa chceme rozvíjať aktívne, aké máme ešte možnosti? Považuješ sedenie u psychoterapeuta za vhodný prostriedok prepájania racia s emóciami?
K sebarozvoju môžu viesť rôzne cesty. Psychoterapia je jednou z nich a aj v rámci nej existuje viacero prístupov smerujúcich k tomu istému cieľu. Mne je najviac sympatický prístup PCA (Person-Centred Approach), hlavne pre jeho nedirektívnosť a vnímanie klienta ako partnera v zmysle rovnocennosti. Páči sa mi rozmýšľanie, že človek sám najlepšie vie, čo je pre neho dobré, len niekedy potrebuje pomoc pri hľadaní tejto informácie v sebe. Podľa PCA je terapia najúčinnejšia, keď je klient vulnerabilný a má uvedomenie problému. Na terapiu sa teda oplatí prísť, keď sa nám zdá, že nežijeme spokojne, keď sa nám nedarí a nevieme presne prečo, keď nevieme zistiť či pomenovať, v čom to celé vlastne väzí. Tiež môže byť cestou sebarozvoja. Ak je však človek z „najhoršieho“ vonku ja rada ponúkam dlhodobejšiu cestu sebarozvoja ako napríklad tzv. „encounterové skupiny“.
Čo sú to za skupiny? Prečo sa ti zdajú ako vhodný priestor na sebarozvoj?
Sú to spravidla ustálené skupiny ľudí, ktoré sa dlhodobo a opakovane stretávajú. Práve tá dlhodobosť a pravidelnosť stretávania má v sebarozvoji svoj význam. Keď ideš na nejaký víkendový kurz, dozvieš sa veľa nového, avšak po čase to vyprchá a nadobudnuté poznanie sa takto ťažko dostáva do života. V tomto sú encounterové skupiny dôslednejšie. Navyše sú priestorom na osobnostný rast, kde je podporovaná individualita jej účastníkov. Sú nedirektívne v zmysle, že nie je vopred určený ich program, žiadny plán sedení neexistuje. Ľudia si sami medzi sebou dohadujú, čo sa bude diať, sami sú nositeľmi tém skupinových debát. Samotná skupina má svoj vývoj jednak v čase víkendového stretnutia, aj v čase od začiatku jej vzniku. Tak, ako osobnostne rastú jednotlivci, rozvíja sa aj skupina ako celok. Čím viac sa zdieľajú ľudia medzi sebou, tým viac vzájomnosti je v skupine. Človek sa tu môže zbavovať obrán či objaviť svoje slepé miesta.
Čo konkrétne si máme predstaviť pod „slepými miestami“ a „obranami“?
Štatistiky hovoria, že vyše 30 percent ľudí, ktorí sa do encounterovej skupiny zapoja po krátkom čase odpadáva. Myslím si, že jedným z dôvodov je, že títo ľudia považujú za hrozbu otvoriť sa väčšej skupine a zrejme majú aj veľa slepých miest a obrán. Slepé miesta si vytvárame v detstve tým, že určité ťažko spracovateľné zážitky malý človek odloží, potlačí, poprie a miestam, kde sú uložené, sa potom vyhýba. Sú to rizikové plochy, kde hrozí zneistenie, je tam vratká pôda pod nohami. Na encounterovej skupine (ale nielen tu) je väčšia šanca dostať sa tam. Niekedy sa preto človek rozhodne aktívne, chce si ich spriechodniť za pomoci skupiny, inokedy sa to stane náhodne, či ho tam niekto iný sotí (často netušiac, že to urobil). Obrany si vytvárame preto, aby sme si chránili tieto slepé, citlivé miesta v našej psychike. Používame ich aby sme boli pred svetom menej zraniteľní. Práve v skupine je možné tieto chránené územia preskúmať a uistiť sa, že nám už nič nehrozí. Následne je možné prestať obranu používať. Dôsledkom býva viac voľnosti a otvorenosti vo vzťahoch.
Môže si tieto slepé miesta človek odhaľovať aj sám alebo len v rámci spomínanej skupiny?
Ja si myslím, že nie je možné si porozumieť bez kontaktu s inými ľuďmi. Ja napríklad nerozumiem tomu, keď niekto povie, že „chcem byť sám/ potrebujem byť sám, aby som si niečo uvedomil“. Skôr to vnímam ako stiahnutie sa k neriešeniu problému. Skupina môže byť veľmi nápomocná, jednak tým, že prináša nové témy na rozmýšľanie, jednak v človeku jeho driemajúce nedoriešené konflikty prebúdza a sprevádza ho, ak sa rozhodne pre slobodný krok. Podporuje emočne aj zozadu istí. Je rozdiel ísť niekde, na nové neznáme miesto úplne sám a ísť tam s niekým. Veľkým prínosom na ceste k zmene je vedomie, že aj iní ľudia bojujú s podobnými problémami, že aj ostatní majú strachy, že sme vlastne všetci na jednej lodi. V bežnom živote je to menej viditeľné, lebo ľudia sa snažia svoje neistoty pred svetom skrývať.
A keď takúto skupinu nemám k dispozícii?
Nemusíš chodiť priamo do encounterovej skupiny na to, aby si sa rozvíjala. Partnerský vzťah je tiež dobrým priestorom aj na osobnostný rast. Niektoré oblasti našej osobnosti sú totiž aktivované až vo vzťahu. Keď človek žije single, nie je nútený tieto veci riešiť, jednoducho nie sú na programe dňa. Ako sa vraví: „Je ľahké byť slobodným na pustom ostrove.“ Udržať si vlastnú integritu vo vzťahu a zároveň spolupracovať s druhým a zohľadňovať ho vo svojich rozhodnutiach chce určitú osobnostnú zrelosť a aj komunikačné zručnosti. Žiť v kvalitnom vzťahu si vyžaduje okrem lásky a príťažlivosti aj takéto vklady. Vzťah funguje „sám“, bez pomoci, len určitý čas, obyčajne v období, keď sme ešte zamilovaní. Po jej odznení ho už musíme aktívne budovať a vyživovať.
Mnohé zo spomínaných inšpiratívnych kníh nesú posolstvo, že tá najdôležitejšia oblasť, v ktorej sa potrebujeme vo vzťahoch primárne rozvíjať, je komunikácia. Súhlasíš s tým?
Komunikácia je dôležitá zručnosť a pre vzťahy je určite významná. Je to aj cesta, ako si vzájomne sprostredkovať svoje pocity, svoje prežívanie. Je to spôsob, ako sa vzájomne zdieľať. Zdieľaním zase budujeme intimitu vzťahu. Práve tú považujem za najsilnejšie a zároveň aj najpružnejšie spojenie. Keď sa ju podarí vytvoriť, vzťah sa stáva pevným a zároveň odolným. Ľudia však musia byť ochotní pravdivo ukazovať aj svoje neistoty, strachy či iné emócie, ktoré sa laicky označujú ako negatívne. Schopnosť výborne komunikovať bez toho, aby sme sa dotýkali aj spomínaných hĺbok, na dlhodobú spokojnosť stačiť nebude a naopak, aj perspektívne dobre našliapnutý vzťah bez komunikácie začne časom strádať.
Čím viac partneri poznajú každý sám seba, svoje slepé miesta a obrany, tým jednoduchšie a do väčšej miery môžu intimitu dosiahnuť. Dosahovanie intimity je nosné pre vzťah, komunikácia je len prostriedok.
- Mária Kubišová
Takže ľudia, ktorí majú veľa „slepých miest,“ nemôžu vytvoriť blízky vzťah?
Je to pre nich náročnejšie. Ak slepé miesta prirovnáme k ranám na tele, potom ani predstava objatia dvoch doráňaných ľudí nie je veľmi príjemná. Každý si musí chrániť svoje boľačky, a tak je priblíženie možné len do určitej miery. Po blízkosti túžime všetci, ale za určitých okolností môže byť aj veľmi ohrozujúca. Preto má veľký zmysel hojiť si svoje rany na duši a spoznávať svoje slepé miesta, aby sme sa blízkosti vzdávať nemuseli a mohli ju aj s inými zažívať.
Sú vôbec ľudia, ktorí sú v tomto zmysle úplne zrelí na vzťah? Môže prípadne viac zrelý partner pomôcť vytvoriť intimitu tomu druhému?
Dokopy sa dávajú ľudia s podobnou úrovňou zrelosti, pričom nič také ako úplne zrelý jedinec neexistuje. Sám život je vlastne cestou k zrelosti a pokiaľ žijeme, stále existuje možnosť niečo nové o sebe zistiť, niečo objaviť, niečomu porozumieť, a teda zrieť. Aj človek, ktorý sa nám javí ako značne zrelý, má iste svoju Achillovu pätu. Má oblasti, kde je krehkejší ako inde, kde sa aj on viac zachveje, zneistie. Každý ich máme niekde inde, namixované v rôznorodých kombináciách. S tými potom obyčajne bojujeme celý život a aj vo vzťahoch na nich narážame.
Ako prichádzame k takýmto Achilovkám?
Obyčajne je to dôsledkom výchovy hlavne v ranom detstve. Narodíme sa hladní po prijatí a ak sa prijatie od rodičov nedostaví bez podmienok, sme ochotní akúkoľvek podmienku akceptovať, len aby sme lásku dostali. Vtedy sa v detskej psychike vytvoria najhlbšie stopy. Obrazne povedané: dieťa sa začne ako slnečnica otáčať za slnkom, až sa úplne vykriví. Ide za prijatím, zabudne na svoje potreby a začne sa vychyľovať zo svojho súladu so sebou. Čím viac sa odkláňa, tým väčší sa tvorí nesúlad, a tým viac sa človek stáva zraniteľný. Rodičia sa často veľmi snažia a majú dobrý úmysel, ale nie je jednoduché robiť niečo, čo sami nezažili. Štafeta sa tak posúva stále ďalej a ďalej. Ja som však presvedčená, že je v možnostiach dospelého jedinca nájsť cestu späť ku svojej podstate, aj keď za cenu námahy. Zákruty na stonke síce zostávajú, ale je dobre o nich vedieť.
Takže môžeme konštatovať, že pre vzťah je dôležité vedieť si napĺňať svoje potreby?
Pre život je dôležité byť naplneným človek, lebo len vtedy je možné žiť spokojne a nevytvárať deficit. Vtedy máme takpovediac aj na rozdávanie. Potom sme aj príjemnými partnermi vo vzťahoch. Nie je to egocentrizmus ako sa môže na prvý pohľad zdať. Naopak, ak deficitný partner vyžaduje napĺňanie svojich potrieb od toho druhého, môže to byť pre oboch veľmi zaťažujúce. Priebežne si napĺňať svoje potreby znamená, že ich musíme najskôr zaregistrovať, teda byť voči sebe dostatočne vnímaví, aby sme ich dokázali aj identifikovať. Ak sa príliš sústredíme na to, čo sa od nás očakáva, býva to zložitejšie. Pravda je, že v ľudských vzťahoch každý najskôr rieši seba a až následne kohokoľvek iného. Zároveň však platí aj to, že ľudia sú vo svojej podstate dobrí a tak radi rozdávajú, ale najskôr musia mať z čoho...
A čo ak sú vo vzťahu naše potreby v konflikte? Ak si ja napríklad potrebujem napĺňať svoju potrebu usadiť sa, zatiaľ čo partner si chce napĺňať svoju potrebu slobody?
Dôležité je tiež vedieť vytvárať a dodržiavať dohody. Dohoda je základ. Jej dodržiavanie nás vo vzťahu upokojuje. Budujeme tým vzájomnú dôveru. Dospieť vo vzťahu k dohode nie je jednoduché, lebo každý z nás môže mať iné preferencie. Často tomu predchádza dosť dlhý čas „dohadovania sa“, čo je vlastne otvorený rozhovor, v ktorom si navzájom prejavujeme ochotu rozprávať sa a zlaďovať naše rôzne názory až do štádia, kedy sa dohodneme bez toho, aby jeden z nás utrpel ujmu. Dohoda totiž nastáva len vtedy, keď sú obaja s rozhodnutím v súlade. Inak ide o kompromis alebo obchod.
Hovorí sa, že vzťahy sú hlavne o kompromisoch. Podľa teba je to inak?
Úplne bez kompromisov to zrejme nejde, ale čím menej ich vo vzťahu je, tým lepšie pre vzťah. Kompromismi sa síce dá vyhnúť hroziacemu konfliktu, ale zostáva v nás pachuť z toho, že sme urobili čo sme nechceli, teda neuspokojili sme si aktuálnu potrebu. Ako keď z nejakého dôvodu odmietnete jedlo vtedy, keď ste hladní a pocit hladu vám následne pretrváva. Táto interakcia zostáva neuzavretá, zostáva dlh. Potom očakávame, že keď sme sa my niečoho vzdali kvôli inému, mal by to iste urobiť aj on. On ale častokrát vôbec netuší, aký vnútorný proces v nás prebehol a necíti sa nám zaviazaný. Naopak býva sklamaný, keď sa ukáže, že my sme vlastne obchodovali, že to nebolo úprimné. A tak sa medzi nami hromadia sklamania a nedorozumenia. Aby sme neskĺzli len do kompromisu, kedy jeden ustúpi a potom zostáva vnútorne sklamaný musíme sa otvorene porozprávať. Len tak sa dá totiž dospieť k porozumeniu dôvodov toho druhého. Často potom už nie je problém vyjsť mu v ústrety, lebo rozumieme prečo to chce, prečo je to pre neho dôležité. Do popredia sa tak dostáva to vzťahové a nielen to faktické, čo bolo pôvodne predmetom dohadovania. Podľa mňa je teda prospešnejšie podstúpiť možno náročnejšiu cestu dohadovania aj za cenu konfliktu a nenechávať tak za sebou mínové polia, ktoré nás v budúcnosti ohrozia.
