Články: Pre študentov
O projekte

 

Ako súvisí správanie rodičov s detským strachom a úzkosťou?

Soňa Pekarovičová
Autor článku
Foto: Bigstock
Deti sprevádza strach a úzkosť po celé detstvo. / Foto: Bigstock

Autorka je špeciálna pedagogička. Venuje sa  starostlivosti o deti s varovnými signálmi na poruchy učenia sa a pozornosti a ich príprave na školu. Je autorkou konceptu CentrumDys.

 

O detskom strachu a úzkostiach som sa naučila dve veci. Učila som sa od mojich detí. Od tých, ktoré ku mne chodia do centra a od mojich vlastných detí. A učila som sa tiež od ich rodičov. Sú to dobrí učitelia. Teória sa zázračne prepojuje s praxou. A čo ma naučili?

 

Deti sprevádza strach a úzkosť po celé detstvo. Ak vývin napreduje normálne, neustále prežívajú veci, ktoré sú pre ne relatívne nové a ktoré ich zneisťujú. Vzhľadom na to, že kognitívne schopnosti sa ešte len vyvíjajú, nedokážu si deti pomáhať stratégiami, ktoré využívame my dospelí (a ktoré od detí často požadujeme :)). Z toho vyplýva jedno dôležité uvedomenie. Strachy a úzkosti budeme ako rodičia v určitej miere riešiť stále. Pretože sa spájajú s konkrétnymi vývinovými štádiami, ale aj životnými udalosťami. Je zákonité že deti tieto pocity prežívajú, a ich objavenie sa (a po čase vymiznutie) je znamením normálne prebiehajúceho vývinu. Samozrejme, objavovať sa budú aj strachy podmienené situačne, ktoré však svojou intenzitou a priebehom tiež nasledujú vývinovo a vzťahovo podmienené vzorce. Pekne sa o tom píše v tomto článku: Úzkosť a strach nás sprevádzajú už od narodenia. Čoho sa po príchode na svet deti boja?

 

Situácie, kedy deti prežívajú dlhodobo strach a úzkosť (aj keď sú možno z nášho pohľadu vývinovo a situačne zrozumiteľné), sú náročné aj pre dobre vybavených a edukovaných rodičov. Niekedy najmä pre nich. A môžu stáť až priveľa síl. Táňa Klempová, psychologička a psychoterapeutka pre deti a dospelých, dodáva: "Detské dlhodobé strachy často oslovujú aj naše vlastné obavy a frustrácie. Dôsledkom sú pocity neistoty a strachu na jednej strane, či hnevu na strane druhej."

 

Pokiaľ cítite, že tieto pocity sa dlhodobo objavujú aj u vás, je namieste nezostávať pridlho s týmito pocitmi sami. Pokiaľ sami nenájdete rovnováhu, je málo pravdepodobé, že dokážete pomôcť dieťaťu, aby sa stabilizovalo. Rodičia majú veľký vplyv na celkovú situáciu. Aj pár konzultácii s odborníkmi a odborníčkami vie pomôcť upokojiť situáciu. Je lepšie prísť skôr.

 

Ako to funguje opisuje Táňa Klempová v nasledujúcom príklade.

"Osemročná Zuzanka po smrti otca ostala veľmi ustráchaná a plačtivá, bála sa ostať sama bez dospelého. Kedykoľvek sa matka doma vzdialila z jej dohľadu, bezmocne ostala stáť a začala plakať a volať na ňu. Tento stav pretrvával niekoľko týždňov, keď sa mama rozhodla prísť sa poradiť. Keď sme spoločne pátrali po dôvodoch, prečo sa situácia neupravuje, mama sa v jednej chvíli rozplakala a popisovala, ako veľmi je pre ňu toto správanie Zuzanky frustrujúce. Dostala sama seba do štádia, že len keď začula Zuzaznkin hlas, ako volá na ňu "Mama, mama.", ovládol ju obrovský hnev, až zúrivosť. Napriek tomu, že racionálne rozumela Zuzankinej potrebe aj jej obrovskému strachu z opustenia, boli tieto pocity natoľko silné, že sa v hneve u nej objavovali až pocity odporu voči dcérke. Keď matka pochopila a prijala tieto pocity, začala sama pracovať na vlastnom odsmútení svojej straty manžela a na hľadaní zdrojov pre Zuzanku. Na začiatku využívala naučené stratégie na zvládanie strachu, tie výrazne znížili Zuzankinu úzkosť, až po stabilizácii mamičky potiaže celkom vymizli."

 

Čo ovplyvňuje detskú úzkosť a strach?

Existujú faktory, ktoré ovplyvňujú prežívanie strachu a úzkosti u konkrétneho dieťaťa. Tieto faktory sú odpoveďou na otázku, prečo sa jedno dieťa bojí viac ako druhé. Alebo prečo sa žiadne dieťa nebojí rovnako.  Ideálne to môžu vidieť rodičia dvojčiat či trojčiat. Aj ja o tom viem svoje. Mám doma svoj vlastný dvojičkovský experiment. Dve deti v rovnakom veku, s rovnakými rodičmi, s rovnakými udalosťami a predsa sa každé bojí niečoho iného a svoj strach prežíva inak :)

 

Podľa Better Health Channel, portálu o zdraví a medicínskych informáciách, existujú 4 hlavné faktory, ktoré ovplyvňujú strach a úzkostlivosť detí:

 

 1. Genetická a biologická predispozícia

Jednoducho, niektoré deti sú vo svojej podstate citlivejšie a emočne labilnejšie. Viac reagujú na vonkajšie podnety, ich nervová sústava je vzrušivejšia, sú všímavejšie na niektoré typy podnetov.

 

2. Úzkostnosť rodiča

Ak je aspoň jeden z rodičov úzkostný, tak sa deti úzkostnému správaniu naučia pozorovaním správania rodiča. Kopírujú jeho prejavy a reakcie, pričom v kombinácii s vrodenými faktormi vzniká jedinečný spôsob úzkostného prežívania.

 

3. Ochranárske (hyper-protektívne) rodičovstvo

Deti rodičov, ktorí ich príliš ochraňujú, sa často necítia kompetentné (keďže nemajú príležitosť čeliť bežným malým frustráciam a tým ani nedostanú príležitosť naučiť sa, ako ich zvládnuť). Ak sa dieťa cíti vplyvom ochranárskeho štýlu výchovy bezmocne, často to môže vyústiť do úzkosti.

 

4. Stresová udalosť

Aj jednorázová udalosť, kedy dieťa prežije vysoký stres, môže viesť k strachom a úzkostiam. Medzi takéto udalosti môže patriť.: úraz, pobyt v nemocnici, separácia od rodičov. Pri niektorých prežitá trauma vyústi až do vzniku posttraumatických symptómov.

 

Doteraz sme vraveli najmä o tom, ako vzniká strach u detí, prípadne ako svojim strachom pôsobia deti na rodičov. Toto spojenie je však obojstranné. Povieme si preto viac o faktoroch, kedy správanie rodičov ovplyvňuje prežívanie strachu a úzkosti u detí. Je doležité rozumieť tomuto prepojeniu, pretože vlastné správanie je modalita, na ktorú máme najväčší dosah my sami (aj keď často práve tento faktor sa nám mení najťažšie).

 

Úzkosť rodičov zvyšuje prežívanie úzkosti u detí

Preukázal to výskum na Baltimorskej univerzite v roku 2011.(1)  Ak sa dieťa ocitne v situácii, keď vníma úzkosť svojho rodiča alebo oboch, tak má vyššiu tendenciu prežívať úzkosť. Aj preto preskúmajte vlastné pocity pred predstavou, že vaše dieťa ide prvýkrát na víkend k babičke bez vás, keď ho čaká nástup do materskej školy či má pred sebou svoj prvý pobyt v škole v prírode. Ak cítite obavy a úzkosť ešte predtým, ako začnete túto vec komunikovať dieťaťu, zamerajte sa najskôr na zmiernenie vlastných úzkostných pocitov. Oplatí sa položiť si otázku: "Čoho sa presne bojím?" Možno odhalíte, že do vašej neistoty sa premietajú vaše minulé zážitky, ktoré ale s vašim dieťaťom  majú pramálo spoločné (napr. Keď som bol prvý krát u babky sám, mal som tri roky a pocikal som sa do postele a babka ma potom vyhrešila a vyšibala prútom a potom som sa jej bál a nechcel som tam už chodiť. Moje dieťa má ale už 6 rokov a viem, že moja mama ho rozhodne nevybije ani nezahanbí.)

 

Pri rodičovských dlhotrvajúcich strachoch, napr. z úrazov a ochorení, psov a iných zvierat, to platí tiež. Pokiaľ si uvedomujete iracionalitu vášho strachu, no napriek tomu si neviete pomôcť, môže byť užitočné s dieťaťom o tom komunikovať, aby ste obmedzili jeho nápodobu učením. Napríklad keď sa bojíte pavúkov, a dieťa jedného chytá do ruky a chce vám ho podať, je lepšia reakcia "Prepáč, ja sa veľmi bojím pavúkov, nedávaj mi ho, prosím. Kľudne sa s ním opatrne pohraj a potom ho, prosím, ťa odlož do trávy.", než "Áaaaa, daj tú príšeru preč, ty nevieš, že pavúky sú hnusné?"

 

Skrátka, ak viete, že vy ako rodičia prežívate úzkosť, nenechávajte to bez povšimnutia. Neodkladajte svoje pocity na druhú koľaj, aby ste všetky sily zamerali na pomoc svojmu dieťaťu. Dieťa nie je hlúpe a časom si všimne túto dizonanciu, minimálne na emočnej úrovni. Venujte pozornosť sebe a zvládaniu svojej úzkosti, a tak pomôžte zvládať úzkosť aj vlastnému dieťaťu.

 

Úzkostlivé správanie otcov má na deti väčší vplyv

Baltimorský výskum(1) priniesol svetu ešte jeden zaujímavý poznatok. Úzkostné správanie otcov má silnejší vplyv na vznik úzkosti u detí ako úzkostné správanie u matiek. Tento poznatok je nutné ešte preskúmať, pretože prináša mnoho nezodpovedaných otázok. Mamy si z neho môžu zobrať jedno už teraz. Ak vidíte úzkostné správanie u otcov, neváhajte a pokúste sa ich podporiť, alebo im pomôcť podporu nájsť. Bude to mať významný vplyv na prežívanie úzkosti detí. Pokiaľ oteckovia prežívajú ťažko úzkosť detí, berte ich pocity vážne.

 

Ochranárska (hyper-protektívna) výchova môže zvýšiť prežívanie úzkosti u detí

Rodičia túžia ochrániť svoje deti od bolesti, nešťastia či sklamania. Je to prirodzená tendencia každého rodiča. Na druhú stranu, drobné frustrácie dieťaťa mu spôsobujú diskomfort, vďaka ktorému sa snaží situáciu riešiť, učí sa novým stratégiam a tým rastie a napreduje vo vývine (dieťa, za ktoré na pieskovisku vždy komunikuje rodič, aby ho ochránil pred interakciou s inými deťmi, sa ťažšie naučí, ako sa dohodnúť s rovesníkmi. Rovnako ťažšie pochopí, že pocity hnevu, smútku a strachu sú súčasťou medziľudských interakcií.). Je ťažké rozpoznať hranicu medzi  prirodzenou snahou rodičov o ochranu dieťaťa a ochranárskym výchovným štýlom.

 

Podľa Global Children´s Fund  príkladom ochranárskeho výchovného štýlu môže byť:

  • nadmerná ochrana, ktorá má za cieľ riešiť viac obavy rodičov ako reálne ohrozenia dieťaťa,
  • nástojenie na dodržiavaní bezpečnostných pravidiel, ktoré sú tvorené viac z obavy "čo by sa mohlo stať" ako z reálnej hrozby,
  • snaha o ochranu dieťaťa pred všetkými nepríjemnými zážitkami,
  • postoj, ktorý tvrdí "negatívna skúsenosť môže ublížiť môjmu dieťaťu" (opakom takéhoto postoja je "negatívna skúsenosť posilní moje dieťa"),
  • pocit, že deti sú veľmi krehké na to, aby zvládli negatívne skúsenosti.

 

V bežnom živote to môže vyzerať tak, že príliš ochranársky rodičia:

  • vždy, keď sa stane niečo zlé, majú potrebu napraviť to, aby bolo ich dieťa šťastné,
  • sťažujú sa na odborníkov pracujúcich s deťmi (napr. učiteľov/učiteľky, vedúcich/vedúce krúžkov, trénerov/trénerky) častejšie ako iní),
  • často riešia všetky detaily, aby zabezpečili, že všetko bude správne,
  • snažia sa za dieťa, aby zabránili jeho zlyhaniu,
  • robia za deti veci, ktoré už vedia samy,
  • často dieťaťu pripomínajú nebezpečenstvo upozorňovaním "Pozor!" alebo "Tam nechoď/nelez!" aj keď reálne riziko je minimálne

 

A prečo môže takýto výchovný štýl zvyšovať úzkosť detí?

 

Za predpokladu, že na úzkosť a strach svojho dieťaťa, začnú rodičia reagovať ochranársky, môžu sa prejavy úzkosti a strachu zhoršiť. Dôvodom je, že ochranárske správanie rodičov akoby potvrdí dieťaťu, že jeho obavy sú opodstatnené.(2) Takže tvrdenie, že ochranársky výchovný štýl môže zhoršiť prejavy úzkosti má svoju oporu vo výskume.

 

Diskutabilnejšie to už je pri tvrdení, že ochranársky výchovný štýl úzkosť u detí spôsobuje. Tu už výskumy nie sú také jednoznačné. Toto tvrdenie vychádza z teoretických východísk. Avšak pri výskume sa nepodarilo preukázať jeho pravdivosť. Niežeby na tomto teoretickom východisku nič nebolo. Výskumy, ktoré som prečítala nikdy nepreukázali jasnú súvislosť z dôvodu, že nevedeli odlíšiť, čo bolo skôr. Či úzkostné správanie detí, na ktoré rodičia zareagovali ochranárskym výchovným štýlom alebo ochranársky rodičovský štýl, na ktorý deti zareagovali úzkostným správaním.

 

To, čo teoreticky môže pri ochranárskom výchovnom štýle spôsobovať úzkosť, sú tieto východiská:

  • deti prežívajú väčšiu mieru stresu, ak sú bez svojich rodičov,
  • deti môžu prehnanú ochranu čítať ako "nedôveru rodičov, že dokážu zvládnuť ťažkosti samy." To môže viesť k obavám pri riešení denno-denných problémov, ktorým deti čelia,
  • ochranárski rodičia môžu svojim deťom odovzdať posolstvo "svet je  nebezpečný" alebo posolstvo "svet je pre teba nebezpečný"

 

Výskumy ponúkajú ešte jedno zistenie. Rodičovské správanie vie veľmi významne ovplyvniť prežívanie úzkosti a strachu detí. V tomto článku sme sa zamerali na tie negatívne vplyvy. Avšak funguje to aj opačne. Ak sa chcete dozvedieť viac o fungujúcich stratégiách, ktoré zmierňujú detský strach a úzkosť, pozývam vás na zážitkový kurz Zmysel strachu.

 

Zážitkový kurz Zmysel strachu

Bratislava

7 - 9. jún 2019

potrebné informácie www.centrumdys.sk

 


Zdroje:
(1)  Burstein, M., Ginsburg, G.S. (2011). The Effect of Parental Modeling of Anxious Behaviors and Cognitions in School-Aged Children: An Experimental Pilot Study. Dostupné NCBI
(2)  Lindsay E. Holly, Armando A. Pina (2014). Variations in the Influence of Parental Socialization of Anxiety among Clinic Referred Children. Child Psychiatry & Human Development, June 2015, Volume 46, Issue 3, pp 474–484
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.