Príbehy žijú vďaka deťom a deti rastú vďaka príbehom. V osobnostnom vývine sa deti posúvajú práve príbehovou literatúrou a možnosťou pretavovať príbehy do hry, kreslenia a pohybu.
Tolkien hovorí, že potrebujeme presah za vlastnú existenciu. Cez príbehy. Pretože príbeh je priestor virtuálny, imaginárny, fantastický, je to priestor, kde sa môže všetko. A nielen to – priestor, kde dieťa aj všetko zvládne!
Príbeh na obrazovke nie je to isté, čo v knihe
V minulosti boli médiá časovo a priestorovo ohraničené. Bolo treba prísť do obývačky a zistiť, kedy je na programe rozprávka, zapnúť ju, odsledovať a vypnúť. Súčasná spoločnosť rozprávku deťom servíruje v médiách a cez médiá okamžite. Navyše ponúka okamžitý široký výber.
PhDr. Ľudmila Hrdináková, PhD. túto tému predstavuje ako vážny výkričník pre rodičov. Podľa jej slov si v súčasnosti nosíme mediálne formy rozprávok so sebou všade, „a je kritické, že telefóny s rozprávkami alebo hrami sú s nami už aj vo vlakoch, sú už v kočíkoch pri nákupoch, sú v kočíkoch, keď mama pije s niekým kávu...“
Upútavame tak detskú pozornosť spôsobom, ktorý viac berie ako dáva. Dieťa má významnú potrebu bádať, zisťovať, tvoriť, predstavovať si, vymýšľať. Obrázok v knižke a príbeh v nej alebo vymýšľanie príbehu kdekoľvek dieťa je, túto potrebu napĺňať dokážu. Televízna rozprávka mu nič z toho nesprostredkúva. „Deti potom majú nedostatok vnútornej rozprávky v slovách, v sebe, v hlávke, v srdci,“ dopĺňa Hrdináková.
Pravá podstata literatúry v detskom živote je to, čo ponúka príbehové myslenie, čo ponúka priestor pre imagináciu, pre emócie, pre osobnostný rast.
Príbehové myslenie rozvíja čítaná rozprávka
„Rozprávka popisuje, vysvetľuje, čitateľ sa zapája. Literatúra ponúka bezbrehú pestrosť a dokáže byť mentálnym motorom napätia. Obyčajné hviezdičky na šatách princeznej alebo oči autíčka dokážu byť spúšťacím impulzom imaginácie. Dieťa potrebuje zažiť tisíc príbehov. Ale nie pozeraním. Predstavovaním si ho. Príbeh musí mať komentovaný. A práve to ponúka literatúra.“
Príbehy podľa Hrdinákovej potrebujeme preto, že nás učia:
- myslieť v súvislostiach,
- vysvetľovať to, čo cítime a prežívame,
- hľadať kontext,
- nachádzať príčiny, následky, a pod.
Príbehové myslenie je podľa odborníkov ten najvyšší typ myslenia. Rozprávka v literatúre je cesta, ktorou sa toto myslenie rozvíja. A naopak, keď dieťa rozprávku iba sleduje na obraze, obmedzuje svoj rozvoj významnou mierou. „Čítaná rozprávka dieťaťu vyhovuje práve preto, že v nej nájde úplne všetko, čo potrebuje nájsť. Všetko toto jeho myšlienkovej aktivite vyhovuje.“
Rozprávka je kúzelný priestor, kam dieťa odnesie to, čoho sa potrebuje zbaviť a odkiaľ si vezme to, čo potrebuje.
Dieťa potrebuje rozvíjať predstavivosť
Hra, rozprávka a kreslenie sú v podstate tie priestory, kde sa ich predstavivosť môže realizovať, kde si vymýšľajú, kde vytvárajú koncepty, alebo podľa konceptu rozprávok ich opakujú, imitujú a rozvíjajú tým svoj živý potenciál pre život - ako sa zachovať v nejakej situácii, čo cítiť, aký postoj zaujať. A znova a znova to opakujú, fixujú si modely reakcií, správania, postojov. Obrazotvornosť umožňuje dieťaťu prežiť svoje túžby, strachy, čokoľvek, čo vo svojom vývine aktuálne prežiť a spracovať potrebuje.
Príbeh vytvára puto
Vzťah rastie spoločnými zážitkami. Dieťa sa dokáže do príbehu dostať, prežiť ho, precítiť. Ak mu príbeh číta rodič, v každej tejto situácii je tam s ním, dieťa má odvahu prekonať neprekonateľné, dieťa sa v príbehu ocitá s rodičom a rodič je bezpečím. Spoločne zažijú všetko to čarovné aj nebezpečné. A to ich spája viac ako rodičia vedia doceniť.
Rozprávka a emócie
„V predškolskom veku sa formuje schopnosť tvorby a skladania predstáv, fragmentov. Schopnosť obrazotvornosti je tak silná a prudká, že už ju potom nikdy nemáme. Detská hlávka dokáže dotvoriť príbeh, ktorému dieťa naozaj verí.“ Hrdináková ďalej vysvetľuje, že v predškolskom období sa formujú intelektové a sociálne emócie ako empatia a súcit. Deti sa učia vnímať príležitosť pomôcť kamarátovi. „Jáj, domček spadol, čo teraz s ním?“ alebo vcítiť sa do iného. „Ako musí byť Popoluške ťažko, keď sa k nej machocha takto správa.“
Emocionálna gramotnosť sa začína pomenovaním, rozpoznávaním pocitu, nejakým prežívaním. To je to, čo literatúra ponúka. Filmový dej rýchlo plynie a strieda sa, dieťa nemá čas vcítiť sa, prežiť bolesť alebo radosť. V čítanom príbehu dieťa vnútorne rastie „ako z vody.“
PhDr. Ľudmila Hrdináková, PhD.
Pracuje ako vedecký pracovník na Katedre knižničnej a informačnej vedy FF UK v Bratislave. Zaoberá sa výskumom v oblasti čítania detí rôznych vekových kategórií. Je autorkou mnohých odborných a vedeckých publikácií, popri tom aj metodických publikácií a podporných materiálov pre rodičov a vychovávateľov – Tajomstvo rozprávok, Krok za krokom k detskému čitateľstvu a pod., v ktorých sa venuje potrebe a dôležitosti čítania deťom už v najútlejšom veku. Spolupracuje s iniciatívou „Mama, tata, čítajte s nami!" a v minulosti spolupracovala na príprave cyklickej televíznej relácie pre materské školy „Bútľavka" a „Gombík".
