Dana je mamou dvoch detí. Trojročného Andreja a päťročnej Soničky. Je tomu pol roka, čo sa vrátila do práce na plný úväzok. Práca, ktorá ju predtým tak bavila, do ktorej sa tak tešila aj kvôli dospelému kolektívu, jej po návrate z materskej zrazu pripadá cudzia. Zle sa sústredí, do pracovných úloh sa musí nútiť. Po obede sa cíti unavená, najradšej by si išla ľahnúť. Počíta minúty do 16:00 hod, keď vypne počítač, skočí do auta a ide do škôlky vyzdvihnúť svoje deti. Venuje deťom svoj čas, snaží sa im venovať plnú pozornosť, hrá sa s nimi, odpovedá na ich zvedavé otázky. Niekedy spolu varia alebo pripravujú studenú večeru pre tatina. Doma je živo, počuť detský smiech, niekedy aj hádky alebo plač. Ten obzvlášť vtedy, keď je Dana preťažená a všetko robí s odporom a nasilu. Deti sú vtedy nepokojné, uplakané, vzdorujú jej alebo sa na ňu stále lepia a chcú sa nosiť a stískať. Keď sa deti hrajú spolu samé, obstará domácnosť. Teší sa, keď manžel príde z práce a budú sa môcť spoločne navečerať. Potom si jej muž vezme deti pod svoje krídla a ona bude mať chvíľočku pre seba. Chvíľku, na ktorú sa teší od rána. Sadne si do kresla a vezme do ruky obľúbenú knižku. Sotva si prečíta pár riadkov, prirúti sa z izby Sonička s otázkou, či ju okúpe, lebo nechce, aby ju kúpal tatino. Vylezie jej na kolená a objíme ju. Knižka padá pod kreslo. O chvíľu pribieha aj malý Andrej. Skáče Dane na kolená a vytláča Soničku, ktorá mu s nevôľou uvoľňuje miesto.Pozerá sa Dane do očí, usmieva sa a pýta sa: „Maminka, prečo musím ísť zajtra do škôlky? Chcem ostať celý deň s tebou, tak ako predtým“. Dana trpezlivo a pokojne vysvetľuje dôvody, prečo chodia aj so Soničkou do škôlky. Andrej stále dookola opakuje tú istú vetu: „Ale ja nechcem chodiť do škôlky, chcem ostať s tebou!“. Dana vysvetľuje druhý, tretí raz. Rozhovor končí, ide sa kúpať. Manžel sa s deťmi zavrie do kúpeľne. Po chvíli počuje smiech a šplechot. Dana sa vracia ku kreslu, dvíha knižku a začína čítať odznova celú kapitolu, pretože si uvedomuje, že už si nepamätá, čo čítala pred chvíľou. Je veľmi unavená. Najradšej by si hneď išla ľahnúť. Ešte musí prebrať s manželom plány na víkend, návštevu starých rodičov a iné veci. A tiež by chcela byť aspoň chvíľu s ním, ako s partnerom... Z driemot ju preberá malý Andrej pobehujúci po byte v uteráku. Prichádza čas uspávania, večerná rozprávka a dobrú noc. Čas, keď sú všetci spolu a v pokoji. Ten pokoj má rada.
Sadajú si s manželom k stolu, aby prebrali všetko, čo treba. Manžel debatu uzatvára slovami, že zajtra príde večer neskoro, idú si s kamarátmi zahrať futbal a potom na „jedno“. Ako veľmi mu to závidí. Už si ani nepamätá, kedy chodila cvičiť, tancovať, na výlety s kamarátkami alebo si išla kúpiť niečo pre radosť. Ani na dobu, keď chodievala ráno pravidelne behať. Pocítila smútok a skľúčenosť. Toto jej chýbalo najviac. Ranný svieži vzduch, keď mesto ešte spalo a ona sa rozcvičovala na okraji parku pred behom. Cítila sa taká svieža a nabitá energiou. Mala pocit, že dokáže všetko. Zatiaľ čo teraz má pocit, že ju dusí nejaká deka, ktorá jej nedovoľuje ani dýchať, nieto ešte hýbať sa. Cíti sa vyčerpaná a otupená povinnosťami a snahou o čo najlepšiu výchovu detí. Uvedomuje si, že na seba nemá čas. Že samu seba odsunula na posledné miesto. Najskôr deti, potom Ivan, potom ja. Lenže to už väčšinou nemá na nič ani chuť, ani silu. Vyhŕknu jej slzy. Ivan jej niečo hovorí, ale ona ho vôbec nevníma. Pokračuje vo svojom vnútornom monológu.
Ako som sa mohla dostať až sem? Prečo ma nebaví práca, ktorá ma predtým bavila, prečo mi ide tak ťažko? Prečo som stále unavená a podráždená? Po tvári jej nekontrolovateľne stekajú slzy. Cíti, ako ju Ivan starostlivo chytá za ruku. Z diaľky počuje jeho hlas, pýta sa, či sa niečo stalo. Ivan čaká na odpoveď. Čo mu má povedať? Že sa na neho hnevá, pretože si ide zašportovať a posedieť s kamarátmi, kým ona bude zasa sedieť sama doma? Že ju hnevá, že on si dokáže po práci vyhradiť čas na seba a ona nie? Že sa cíti nedocenená, ako automat, ktorý všetko strávi a spracuje, a na nič si nesťažuje? Dana sa nadýchne a z úst jej vyletí výčitka: „S ničím mi nepomôžeš! Len sa domov prídeš najesť, chvíľku sa pohráš s deťmi a myslíš, že to stačí! Naplánuješ si večer s kamarátmi a ani sa neopýtaš, či mi to vyhovuje, či náhodou nechcem ísť niekam ja? Myslíš len na seba! Si sebec!“ Ticho. Ivan sa pozerá na Danu, mlčí a necháva na seba dopadnúť celú váhu jej slov. Nádych, výdych. Dana si utiera slzy a povie Ivanovi prepáč. Ivan sa opatrne usmeje a hovorí Dane: „ Ty mi prepáč. Neuvedomil som si, že by si mohla mať nejaký iný program, ako byť doma s deťmi. Som zvyknutý, že nikam nechodíš.“ To Danu rozľútostilo ešte viac. „No veď to, nikam nechodím. Z práce na nákup, vyzdvihnúť deti zo škôlky, uvariť večeru, byť doma, postarať sa o domácnosť. Už nevládzem. Ja to takto už ďalej nechcem, Ivan!“, otočí sa so slzami v očiach na Ivana. „Súhlasím“ pritakáva Ivan. „Ako by si to teda chcela?“ „Neviem, som tak strašne unavená. A nič sa mi vlastne nechce. Túžim sa vrátiť k tomu, čo ma predtým bavilo, tanec, šport, kávička s kamarátkami, ale nič z toho nie som schopná zrealizovať. Nemám čas ani na seba.“ Ivan ju objíma. „Rozumiem, je pre teba dôležité, aby boli deti v pohode, aby mali všetko, čo potrebujú, aby bolo postarané o domácnosť a zároveň, aby si mala čas na seba a na to, čo ťa baví, pričom si oddýchneš.“ „Áno“, prikyvuje Dana, „a tiež, aby sme my dvaja mali viac času na seba. Nielen na preberanie povinností a záležitostí okolo rodiny, ale aby sme si boli blízki tak ako predtým. Veľmi mi to chýba. Som smutná a frustrovaná, keď mi povieš, že ideš von s kamarátmi, pretože je to presne to, čo by som chcela tiež, ale niekto musí zostať doma s deťmi. A nejako automaticky sa predpokladá, že to budem ja.“ „Áno, máš pravdu, zvykol som si, že si doma a nikam nechodíš. Vieš, mám v práci dosť stresu, mám tlaky zhora i zdola. Som dosť napätý. Uvedomil som si, že keď to napätie držím v sebe a neventilujem ho napríklad tým, že si idem zašportovať, tak ho prenášam na teba a na deti, a to sa mi vôbec nepáči. Pamätáš, ako som minulý týždeň prišiel domov neskôr a bol som tak podráždený, že sme sa pohádali kvôli zle umytému riadu a Soničke som vynadal za to, že nechala rozsvietené na záchode?“ „Áno, spomínam si“, povedala Dana. „Ja jednoducho potrebujem občas vypadnúť niekam von s kamarátmi, podebatovať, zašportovať si, uvoľniť sa. Alebo byť chvíľku sám, prejsť sa cez mesto. Pomáha mi to vyčistiť si hlavu a upokojiť sa. Potom som doma oveľa užitočnejší , pri hre s deťmi spokojnejší a na teba milší,“ sprisahanecky žmurkol na Danu. „A myslím si, že to isté by si potrebovala aj ty. Občas vypadnúť zo zabehaného stereotypu a urobiť si poobedie alebo večer len pre seba, robiť niečo, čo ťa baví, porozprávať sa s kamarátkami.“ „Áno, máš pravdu“, odpovedala Dana. „Ale kde na to vezmem čas?“ „Čas sa určite nájde“, povedal Ivan. „Len si dovoľ venovať ho sebe.“ , dodal s úsmevom a dal Dane pusu na tvár. Dana sa zamyslela. Mal pravdu. Tak som sa nechala pohltiť starostlivosťou o deti a domácnosť, že som úplne zabudla na seba. A teraz si ani nedokážem predstaviť, že by to malo byť inak. Sama hlava ma núti, aby som ešte urobila toto a tamto. Nenechá ma odpočinúť si. A pritom sa to určite dá. Len tá predstava, že by sa situácia mohla zmeniť, vyvolala v Dane vlnu radosti a spokojnosti. Usmiala sa. Prvýkrát v ten večer. Ivan si všimol jej úsmev a opýtal sa „Napadlo ťa niečo?“ Dana pokrútila hlavou. „Ešte nie, ale myslím, že už čoskoro na to prídem.“
Na druhý deň, keď sa Ivan vrátil zo svojho športovo-kultúrneho večera, privítala ho Dana s úsmevom a vrelým objatím. „Ako si si užil večer?“ opýtala sa zo záujmom. „Výborne, ďakujem. Cítim sa fantasticky. Vypotený, vybehaný, nabitý,“ usmial sa na Danu a dal jej pusu na čelo. „Super, to ma teší“, povedala Dana. „Ja som medzitým vymyslela program pre seba.“ „No sem s ním!“, zvolal nadšene Ivan. „V pondelok popoludní po práci by som chcela ísť na masáž. Mohol by si deti vyzdvihnúť zo škôlky a postarať sa o ne?“ „Samozrejme“, povedal Ivan. „Zariadim si to v práci. A ak to nepôjde, tak niečo vymyslím, nechaj to na mňa.“ „A vo štvrtok budem chodievať na jogu. Je to práve v čase, keď idú deti spať. Uložíš ich?“ „Samozrejme. A ja som si dovolil kúpiť na sobotu večer lístky do divadla“, dodal Ivan.
Dana cítila, ako sa jej do žíl vracia energia a radosť zo života. Už sa veľmi teší. Pri predstave spoločne stráveného večera s Ivanom sa jej chce tancovať. Ivan bol jej zmenou nálady nadšený. Zadíval sa jej do očí a povedal: „Sľúb mi, že odteraz budeš venovať viac pozornosti tomu, ako sa cítiš a čo potrebuješ, aby si sa cítila dobre. A že to všetko budeš so mnou zdieľať. Je pre mňa dôležité, aby si bola spokojná a v pohode. Pretože potom sa aj ja cítim spokojne a naše deti tiež. Všimla si si, ako rýchlo dnes zaspali a ani neprotestovali, že nechcú ísť spať?“ „Áno, všimla som si. Boli oveľa spokojnejšie a Sonička mi dokonca pomohla s riadom. Sama od seba.“ „Tak to som rád“, usmial sa Ivan. „Vidíš, keď si v pohode ty, sú v pohode aj deti. A tak to má byť.“
Tým, že žena dá na prvé miesto seba a bude si uvedomovať, čo potrebuje, aby sa cítila dobre, a zároveň bude svoje potreby bez výčitiek zdieľať s okolím a snažiť sa ich napĺňať, bude sa cítiť spokojnejšie a šťastnejšie. Bude schopná s pohodou, pokojom a nadhľadom reagovať na nepríjemné udalosti dňa. A čo viac, túto pohodu bude prenášať aj na svoje okolie, predovšetkým na svoje deti, ktoré sú veľmi citlivé na to, v akom citovom rozpoložení sa ich mama nachádza. Často sa stáva, že deťom, ktorým zdanlivo nič k spokojnosti nechýba, chýba práve spokojnosť im mamy a harmónia vo vzťahu rodičov. Keď deti uvidia, že ich mama je vnímavá nielen k ich potrebám, ale aj sama k sebe, naučia sa ohľaduplnosti k sebe i k druhým. Zo svojho detstva si budú pamätať mamu, ktorá veľmi milovala ich a zároveň milovala aj seba tým, že robila, čo ju baví, napĺňa a uvoľňuje. A k sebe i svojim partnerom sa v dospelosti budú správať podobne, ako videli u svojich rodičov – s rešpektom a ohľaduplnosťou.
Autorka Lenka Urban je inštruktorka rôznych kurzov ako napríklad:
Mohlo by vás zaujímať:
