Články: Pre študentov
O projekte

 

Prečo potláčame svoje potreby?


  

Existuje názor, s ktorým súhlasím, a ten hovorí, že záujem o to, čo si o nás myslia druhí ľudia, vychádza z našej prehistorickej minulosti, keď sme žili v tlupách a naše prežitie záviselo na tom, či máme s ostatnými členmi tlupy dobré vzťahy.  Žiť v skupine znamenalo byť v bezpečí a tešiť sa dobrej povesti, vyčlenenie zo skupiny znamenalo báť sa o život, byť sám, živoriť alebo zomrieť. Preto je naše dnešné správanie a cítenie  ovplyvňované potrebami ako láska a prijatie, ktoré nám dávajú pocit bezpečia, istoty a stability. Tlupu sme vymenili za rodinu, spolužiakov, spolupracovníkov, štát, spoločnosť a i napriek tomu, že sa dnes kladie veľký dôraz na individualizmus, ostáva v našom mozgu zakódovaný praveký inštinkt prežitia, ktorý hrá významnú rolu pri našej interakcii s okolím. Ovplyvňuje náš strach z odmietnutia, ktorý v minulosti znamenal takmer istú smrť. Bojíme sa, že nás tlupa (rodina, priatelia, spolupracovníci) odmietne a my ostaneme sami – neprežijeme.

 

Už od narodenia majú deti silnú potrebu lásky a prijatia, pretože oboje im zabezpečí prežitie, rast a vývoj. Od narodenia sú závislé na mame alebo na osobe, ktorá sa o ne stará. Bez nej by neprežili. Preto potrebujú deti neustále cítiť prítomnosť rodiča a byť uisťované o ich láske k nim.

 

V neskoršom veku, a vlastne aj v dospelosti, nás tento strach núti chrániť sa tým, že sa snažíme čítať signály z okolia. Odhadujeme, aké správanie sa od nás očakáva, aby sme sa zapáčili a udržali si tak istotu prežitia. Nekonáme teda podľa seba, ale podľa domnienok, čo sa od nás očakáva, alebo podľa prianí druhých, aby sme im vyhoveli a zaistili si ich priazeň a pozornosť. A to je veľmi vyčerpávajúce. Výsledkom je často obrovská nespokojnosť, pretože konáme proti svojej vôli, potláčame a nenaplňujeme svoje vlastné potreby a zároveň máme pocit, že pre druhých nie sme nikdy dosť dobrí. Pretože sa na jednej strane nemôžeme zavďačiť všetkým, a na strane druhej vychádzame z našich domnienok a nie z toho, čo od nás druhí skutočne potrebujú. Reagujeme teda na ilúziu, ktorú vytvára naše očakávanie, a následne na sklamanie z nenaplneného očakávania. Tak vzniká začarovaný kruh, pretože tým, že ľudia potláčajú svoje vlastné potreby, odcudzujú sa sami sebe a nie sú schopní presne sformulovať, čo chcú a prejaviť to ostatným. A navyše, tým, že strácajú kontakt so svojimi potrebami, strácajú schopnosť empatie voči sebe i voči ostatným. Empatiu nahrádzajú domnienky, mylné presvedčenia, analýzy a súdy, ktoré vyvolávajú nanajvýš hnev, sebaľútosť alebo pocity viny na jednej alebo oboch stranách. Tým vnikajú nedorozumenia, ktoré môžu prerásť do dlhodobého a zdanlivo neriešiteľného konfliktu.

 

 

Na potláčanie vlastných potrieb sú špecialisti predovšetkým ženy – matky. Z lásky venujú to najlepšie zo seba svojím deťom, niekedy aj za cenu vlastného pohodlia. Ale i tu by mala existovať hranica, pretože aj žena je ľudská bytosť, ktorá potrebuje oddych a čas pre seba. Predovšetkým však potrebuje byť v kontakte so svojimi potrebami a napĺňať ich. Len tak môže predísť vyhoreniu zo starostlivosti o vlastné dieťa a udržať si svoju sebaistotu a vyrovnanosť. Keď bude ona vyrovnaná a pokojná, bude túto harmóniu prenášať na svoje okolie – hlavne na svoje deti. Deti sú na nálady svojich rodičov veľmi citlivé – hlavne na nálady matiek. Dokážu vycítiť, keď mama nie je v pohode a naladiť sa na jej prežívanie, ktoré si ona sama často ani neuvedomuje. Naše deti sú zrkadlom nášho vnútorného prežívania. Preto, ak je naše dieťa v nepohode napriek tomu, že mu zdanlivo nič nechýba, opýtajme sa samy seba, ako sa cítime my?

 

I v partnerstve je to väčšinou žena, ktorá sa prispôsobuje rytmu partnerovho života, pokiaľ má záujem o udržanie vzťahu a viac či menej potláča svoje potreby.

Sama som sa v minulosti často pristihla pri tom, ako sa podvedome a nejako automaticky podriaďujem potrebám svojho partnera. Aj keď som pri tom zažívala diskomfort. A to už som bola vo fáze, keď som si bola vedomá podriaďovania i nepohodlia. Mala som problém povedať, čo by som chcela robiť cez víkend. Jednoducho mi nič nenapadlo. Čakala som, že sa o to postará partner. Ten však nemôže vidieť do mojej hlavy, aby zistil, čo by som rada robila. Na to som musela prísť sama. Uvedomila som si to potom, ako mi manžel s výčitkou v hlase položil otázku: “Nehovor, že je ti to jedno, že sa prispôsobíš! Povedz mi, čo chceš robiť a ja sa prispôsobím tebe. Chcem robiť niečo, čo robíš rada ty.“ Ale čo to je? Zrazu som sa cítila paralyzovaná. V hlave prázdno. Moje nastavenie – prispôsobiť sa a nič nepotrebovať – bolo narušené výzvou – Potrebuj, vyjadri sa! Uvedomila som si, ako veľmi som stratila kontakt sama so sebou. So svojimi potrebami. Zrazu som sa cítila nesvoja, zmätená. Uvedomila som si, že cítim strach. Strach z toho, že moja ponuka na víkendovú aktivitu bude manžela nudiť. Že nebudem „dosť dobrá“. A ja nechcem, aby sa nudil. Keď sa bude nudiť, tak ma predsa opustí. Strach z odmietnutia na mňa veselo mával z diaľky a vedľa neho sa krčila moja vlastná hodnota. Ako to, že keď som bola sama, dokázala som víkendový program vymyslieť lúsknutím prstov? Baviť sa, užívať si. Keď som sa dostala do vzťahu, niečo akoby ma zmrazilo, prepla som do stavu pasivity a prispôsobovania sa. Tak som sa spýtala sama seba, čo by som rada robila, keby som bola sama. Odpoveď prišla okamžite. Išla by som do hôr. Milujem túry po horách, prechádzky v prírode. Svojim vlastným tempom. Kochať sa prírodou. Všímať si drobné detaily na kvetinách, kameňoch a stromoch. Počúvať šumenie lesa a burácanie vody. Vzápätí prišiel vnútorný protiútok – myšlienka, že to partnera určite baviť nebude. On potrebuje akciu. Vybiť sa. Navrhni bicykle. Tiež je to v prírode. Určite bude spokojný. Ale to už bolo niečo, čo by ma neuspokojilo tak, ako pomalá prechádzka v prírode. Odmietla som zase raz potlačiť svoje potreby zdieľania, odpočinku a uvoľnenia, ktoré by prechádzka určite naplnila. Vyslovila som svoj návrh a odovzdala sa tomu, čo bude nasledovať. Rozhodla som sa, že prijmem následky svojho priania. V mojom prípade to bolo očakávanie, že môj návrh partnera bude nudiť a nenadchne ho. A div sa svete, nič sa nestalo. Partner môj návrh prijal, prechádzku sme si užili spoločne a ja som sa uistila, že stojí za to byť v kontakte s tým, čo potrebujem a nebáť sa svoje prianie vysloviť nahlas.

Čo s tým?

Odsúdiť druhého je veľmi jednoduché, označiť ho jedným slovom – blbec, sebec, ignorant, alebo si vytvoriť domnienku, ktorá vedie buď k sebaľútosti alebo k obviňovaniu druhého. Alebo k niečomu ešte horšiemu – odsúdeniu samej seba za to, že vôbec mám nejaké potreby, ktoré by som rada naplnila. Možno je to preto, že vyrastáme v spoločnosti, v ktorej sa prejavovanie emócií vníma ako prejav slabosti a vyslovenie vlastných potrieb ako prejav sebectva.  Zastavenie tohto procesu stojí spočiatku veľa úsilia a energie. Ale keď sa naučíme vidieť v každom z našich „komunikačných nepriateľov“, vrátane nás samých, ľudskú bytosť, ktorá túži po naplnení vlastných potrieb, zistíme, že sa nám ukázala nová cesta vedúca k obojstrannej spokojnosti, po ktorej stojí za to ísť.


 

Autorka Lenka Urban je inštruktorka rôznych kurzov ako napríklad:

Manuál spokojného dieťaťa

Láskyplná výchova

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.