Island za posledných 20 rokov radikálne znížil tínedžerské pitie alkoholu, fajčenie i užívanie drog. Ako to urobili? Prečo ich nenasledujú ostatné krajiny?
Je slnečný piatok poobede a park Laugardalur blízko centrálneho Reykjavíku je prakticky opustený.
Čochvíľa prejde dospelý človek s kočíkom, park je však obklopený bytovými domami a nie je školský deň – kde sú všetky deti? Kráčame s Gudbergom Jónssonom, miestnym psychológom, a Harveym Milkmanom, americkým profesorom psychológie, ktorý časť roku učí na univerzite v Reykjavíku. Pred dvadsiatimi rokmi, hovorí Gudberg, mali islandskí tínedžeri najväčšie problémy s pitím alkoholu spomedzi mladých ľudí v Európe. „V piatok v noci ste nemohli ísť po uliciach v centre Reykjavíku, pretože ste sa necítili bezpečne,“ dodáva Milkman. „Všade boli kopy deciek, ktoré sa opíjali priamo pred vašimi očami.“
Dostávame sa k veľkej budove. „Tak, tu máme indoorové korčuľovanie,“ hovorí Gudberg.
Pred pár minútami sme prešli okolo dvoch hál, bedmintonovej a stolnotenisovej. V parku je aj atletická dráha, geotermálne vyhrievaný bazén a - konečne - pár detí, ktoré so zápalom hrajú futbal na ihrisku s umelým trávnikom.
Mladí ľudia teraz nie sú v parku, vysvetľuje Gudberg, pretože majú mimoškolské aktivity v týchto halách alebo v hudobných, tanečných, či umeleckých kluboch. Možno sú tiež na výlete s rodičmi.
Dnes je Island na prvom mieste v európskej tabuľke najčistejšie žijúcich tínedžerov. Percento pätnásť- a šestnásťročných, ktorí boli za posledný mesiac opití, kleslo zo 42 percent v roku 1998 na 5 percent v roku 2016. Percento detí, ktoré niekedy užili marihuanu, kleslo zo 17 na 7 percent. Počet tých, ktorí denne fajčili cigarety, sa znížil z 23 percent na iba 3 percentá.
Spôsob, akým krajina dosiahla tento obrat, bol radikálny a založený na dôkazoch. „Je to najintenzívnejšia a najhlbšia štúdia stresu v živote dospievajúcich detí, akú som kedy videl,“ hovorí Milkman. „Som ohromený tým, ako dobre to funguje.“ Ak by bola využitá v iných krajinách, z islandského modelu by mohli profitovať psychicky i fyzicky milióny detí, a to nehovorím o ušetrených peniazoch na zdravotnú starostlivosť a tých, čo sú na okraji spoločnosti. Je tam však veľké ale.
Za všetko môže stres
„Bol som v centre drogovej revolúcie,“ vysvetľuje Milkman ri popíjaní čaju vo svojom byte v Reykjavíku. Na začiatku sedemdesiatych rokov, keď bol na stáži v psychiatrickej liečebni Bellevue v New Yorku, „bolo LSD už v kurze a mnoho ľudí fajčilo marihuanu. Existoval veľký záujem zistiť, prečo niektorí ľudia brali drogy.“
V dizertačnej práci dospel Milkman k záveru, že ľudia si vybrali heroín alebo amfetamíny podľa toho, ako sa vyrovnávali so stresom. Užívatelia heroínu sa chceli otupiť, užívatelia amfetamínu chceli stresu aktívne čeliť. Po zverejnení tejto práce americký Národný ústav pre otázky zneužívania drog vybral Milkmana do skupiny výskumníkov, ktorí mali odpovedať na otázky: Prečo ľudia začnú brať drogy? Prečo v tom pokračujú? Kedy sa dostanú za prah zneužívania? Kedy prestanú? Kedy sa k drogám vrátia?
„Prečo začínajú? Nuž, drogy sú dostupné, decká rady riskujú, cítia sa odcudzene alebo majú slabú depresiu,“ hovorí Milkman. „Ale prečo pokračujú? Až keď som sa dostal k otázke o prekročení prahu zneužívania, rozsvietila sa mi nad hlavou žiarovka – vtedy som zažil svoj ‚aha‘ moment: možno sú na prahu zneužívania skôr, než drogu užijú, pretože boli zvyknuté vyrovnávať sa s problémami zneužívaním látok.“
Na Metropolitan State College v Denveri stál Milkman pri formulovaní myšlienky, že ľudia sa stávajú závislými od chemických zmien v mozgu. Deti, ktoré chceli stresu „aktívne čeliť“, siahali po rýchlom prísune chemikálií, ktoré získali kradnutím puklíc, rádií a neskôr áut alebo prostredníctvom stimulujúcich drog. Pravdaže, aj alkohol mení chémiu v mozgu. Je to síce sedatívum, ale najprv otupí kontrolu mozgu, čo odstraňuje zábrany, a v obmedzených dávkach znižuje úzkosti.
„Ľudia môžu byť závislí od nápojov, áut, peňazí, sexu, kalórií, kokaínu. Od čohokoľvek,“ hovorí Milkman.
Táto myšlienka splodila ďalšiu: „Prečo neurobíme spoločenské hnutie založené na prirodzených závislostiach: okolo ľudí, ktorí sa zdrogujú na vlastnej mozgovej chémii – je mi totiž jasné, že ľudia chcú meniť svoje vedomie – ale bez škodlivých účinkov drog?“
V roku 1992 jeho denverský tím získal vládny grant 1,2 milióna dolárov na vytvorenie projektu Self-Discovery (Sebaobjavenie), ktorý mladým ponúkal prírodné alternatívy k drogám a kriminalite. Dostali odporúčania od učiteľov, školských zdravotných sestier a poradcov a do projektu brali deti od 14 rokov, ktoré síce nemali pocit, že potrebujú liečbu, ale mali problém s drogami alebo drobnou kriminalitou.
„Nepovedali sme im, že idú na liečbu. Povedali sme im, že ich budeme učiť hocičo, čo sa chcú naučiť: hudbu, tanec, hip hop, umenie, bojové umenia.“ Tieto kurzy im mali poskytnúť celý rad zmien v mozgovej chémii a dať im to, čo potrebujú na lepšie vyrovnávanie sa so životom: niektoré potrebovali na zníženie úzkostí len zážitok, iné potrebovali aktívny nával chemikálií.
V rovnakom čase mladí dostali aj tréning životných zručností zameraných na zlepšenie myšlienok o sebe a svojich životoch a spôsobov, ako komunikujú s inými ľuďmi. „Vzdelávanie o drogách nefunguje, lebo mu nikto nevenuje pozornosť. Deti potrebujú praktické zručnosti, aby vedeli spracovávať tieto informácie,“ hovorí Milkman. Deťom bolo povedané, že ide o trojmesačný program. Niektoré zostali päť rokov.
Bol si niekedy opitý?
V roku 1991 pozvali Milkmana prednášať na Island. Stal sa poradcom prvého centra na liečbu drogových závislostí na Islande v meste Tindar. Tu sa stretol s Gudbergom, ktorý bol vtedy študentom psychológie a v Tindari robil dobrovoľníka. Odvtedy sú blízkymi priateľmi.
Milkman chodil na Island čoraz častejšie a prednášal. Jeho prednášky pritiahli pozornosť Ingy Dóry Sigfúsdóttirovej, mladej výskumníčky z Islandskej univerzity. Uvažovala: čo keby sme zdravé alternatívy k drogám a alkoholu nepoužívali na liečbu detí s problémami, ale na zastavenie pitia a drogovania detí ešte predtým, než sa problémy začnú?
Vyskúšal si niekedy alkohol? Ak áno, kedy si naposledy pil? Bol si niekedy opitý? Vyskúšal si cigarety? Ak áno, ako často fajčíš? Koľko času tráviš s rodičmi? Máš s rodičmi blízky vzťah? Do akých aktivít sa zapájaš?
V roku 1992 vyplnilo každé 14-, 15- a 16-ročné dieťa v každej islandskej škole dotazník s podobnými otázkami. Rovnaký proces sa opakoval aj v rokoch 1995 a 1997.
Výsledky prieskumov boli alarmujúce. Takmer 25 percent detí fajčilo každý deň, viac ako 40 percent sa opilo aspoň raz za posledný mesiac. Keď sa tím pohrabal hlbšie v dátach, mohli presne zistiť, ktoré školy mali najvýraznejšie problémy.
Analýza ukázala jasné rozdiely medzi životmi detí, ktoré začali piť, fajčiť a brať drogy, a medzi tými, ktoré nezačali.
„V tom čase existovali všetky druhy preventívnych úsilí a programov,“ hovorí Inga Dóra, ktorá pracovala na prieskume. Deti varovali pred nástrahami drog a pitia, ale, ako Milkman pozoroval v USA, tieto programy nefungovali. „Chceli sme prísť s iným prístupom.“
Starosta Reykjavíku mal rovnaký záujem a spolu s ním aj mnohí rodičia, dodáva Jón Sigfusson, brat a kolega Ingy Dóry. Jón mal v tom čase mladé dcéry a zapojil sa do sestrinho Islandského centra pre sociálny výskum a analýzu. „Situácia bola zlá,“ hovorí. „Bolo jasné, že s tým treba niečo urobiť.“
Na základe dát z prieskumov sa postupne zrodil nový národný plán. Volal sa Mládež na Islande (Youth in Iceland).
Zmenili zákony
Zmenili sa zákony. Bolo nezákonné kupovať tabakové výrobky do 18 rokov a alkohol do 20 rokov, reklama na tabak a alkohol bola tiež zakázaná.
Posilnili sa väzby medzi rodičmi a školami cez rodičovské organizácie, ktoré museli byť podľa zákona v každej škole spolu so školskými radami so zástupcami spomedzi rodičov. Rodičia boli vyzvaní, aby sa s deťmi viac rozprávali o svojich životoch, o tom, s kým sa ich deti priatelia, a mali sa starať, aby večery trávili doma.
Prešiel tiež zákon, ktorý 13- až 16-ročným deťom zakazoval byť vonku po desiatej večer v zime a po polnoci v lete. Funguje to dodnes.
Organizácia Domov a škola (Home and School), národný zastrešujúci orgán pre rodičovské organizácie, zaviedol dohody, ktoré mali rodičia podpísať. Pre deti vo veku 13 a viac sa mohli rodičia zaviazať plniť odporúčania, napríklad, že nedovolia, aby mali ich deti oslavy bez dozoru, nebudú kupovať neplnoletým alkohol a starať sa o zdravie svojich detí.
Tieto dohody vzdelávali rodičov, ale pomáhali tiež posilniť ich autoritu doma, argumentuje Hrefna Sigurjónsdóttir, riaditeľka organizácie Domov a škola. „Je potom ťažšie používať to najstaršie ospravedlnenie na svete: každý to tak robí!“
Štát posilnil financovanie organizovaného športu, hudby, umenia, tanca a iných klubov. Deti tak získali alternatívu k pocitu spolupatričnosti a cítili sa dobre, aj bez užívania alkoholu a drog. Deti z rodín s nízkymi príjmami dostali finančnú pomoc, aby sa tiež mohli týchto aktivít zúčastniť. Napríklad v Reykjavíku, kde žije viac ako tretina obyvateľov krajiny, dostávajú rodiny 35-tisíc islandských korún (približne 281 eur) ročne na rekreačné aktivity jedného dieťaťa.
Medzi rokmi 1997 až 2012 dvojnásobne vzrástlo percento detí vo veku 15 až 16 rokov, ktoré odpovedali, že často alebo takmer vždy trávia počas víkendov čas s rodičmi. Z 23 percent ich bolo 46 percent. Počet mladých ľudí, ktorí trávia čas organizovaným športom najmenej 4 krát týždenne vzrástol z 24 percent na 42 percent. Za ten čas prudko pokleslo pitie mladých, fajčenie cigariet či marihuany.
Kľúčové je, že prieskumy pokračujú aj naďalej. Znamená to, že sú stále k dispozícii čerstvé a spoľahlivé údaje.
„Trend je veľmi jasný,“ poznamenáva Álfgeir Kristjánsson, ktorý pracoval s dátami a teraz pracuje na Univerzite verejného zdravia v Západnej Virgínii v USA. „Ochranné faktory išli hore, rizikové faktory dole a znížilo sa užívanie návykových látok – na Islande sa to dialo omnoho dôslednejšie než v ktorejkoľvek inej európskej krajine.“
Každá krajina má svoje špecifiká, ale funguje to všade
Jón Sigfússon sa ospravedlňuje, že pár minút mešká. „Mal som krízový telefonát!“ Nechce presne povedať kde, ale bolo to z jedného iných miest na svete, ktoré práve teraz čiastočne prijalo nápady programu Mládež na Islande.
Mládež v Európe (Youth in Europe), ktorú Jón vedie, začala fungovať v roku 2006 po prezentovaní pozoruhodných islandských dát na stretnutí Európske mestá proti užívaniu drog (European cities against drugs). „Ľudia sa pýtali: čo robíte?“ spomína.
Účasť v programe Mládež v Európe je skôr na komunálnej než na vládnej úrovni. V prvom roku sa zapojilo osem mestských samospráv. K dnešnému dňu sa hlási 35 samospráv zo 17 krajín. Metóda je vždy rovnaká: Jón a jeho tím hovoria s miestnymi úradníkmi a zostavia dotazník s rovnakými základnými otázkami, aké použili na Islande, s pár lokálne prispôsobenými bonusovými otázkami. V niektorých oblastiach sa napríklad objavil problém s on-line hazardnými hrami a miestni úradníci chceli vedieť, či to je spojené s rizikovým správaním.
Tím zanalyzoval 99-tisíc dotazníkov z takých vzdialených krajín ako Faerské ostrovy, Malta a Rumunsko – ale tiež z Južnej Kórey a veľmi nedávno aj z Nairobi a Guinejsko-bissauskej republiky. Všeobecne povedané, výsledky ukazujú, že pokiaľ ide o užívanie návykových látok u mladistvých, platia všade rovnaké ochranné a rizikové faktory, ktoré sa zistili na Islande.
Existuje aj pár rozdielov: na jednom mieste (v krajine pri Baltskom mori) bola účasť na organizovanom športe v skutočnosti rizikovým faktorom. Ďalšie skúmanie ukázalo, že to bolo preto, že kluby viedli často bývalí vojaci, ktorí radi užívali lieky na nárast svalstva, pili a fajčili. Miestni tak našli bezprostredný lokálny problém, ktorý mohli ihneď riešiť.
Jón a jeho tím poskytnú rady a informácie o tom, čo fungovalo na Islande, konečné rozhodnutie však robia komunity. Občas neurobia nič. Jedna prevažne moslimská krajina, ktorú nechce menovať, odmietla dáta, pretože odhalili nepríjemne vysokú úroveň spotreby alkoholu.
Pri otázke, či niekto kopíroval aj zákony, ktoré nedovoľujú deťom chodiť von vo večerných hodinách, sa Jón usmeje. „Dokonca aj vo Švédsku to nazývajú detský zákaz vychádzania!“
V celej Európe sa v priebehu posledných dvadsať rokov počty mladých užívajúcich alkohol a drogy všeobecne zlepšili, avšak nikde tak dramaticky ako na Islande. Vo Veľkej Británii napríklad za poklesom spotreby alkoholu môže byť skutočnosť, že dospievajúci trávia viac času doma a komunikujú radšej online ako osobne.
Kaunas v Litve je jedným z príkladov toho, čo sa môže stať prostredníctvom aktívneho zásahu. Od roku 2006 mesto urobilo prieskum medzi deťmi päťkrát a školy, rodičia, zdravotnícke organizácie, kostoly, polícia a sociálne služby sa spojili, aby zlepšili pohodu detí a znížili požívanie návykových látok.
V roku 2015 začalo mesto ponúkať bezplatné športové aktivity v pondelky, stredy a piatky a existujú aj plány na zavedenie bezplatných odvozov pre chudobnejšie rodiny, aby sa mohli zapojiť aj deti, ktoré nebývajú blízko športových zariadení.
Medzi rokmi 2006 a 2014 sa v Kaunase počet 15- a 16-ročných detí, ktoré pili za posledných 30 dní, znížil o štvrtinu a denné fajčenie kleslo o viac ako 30 percent.
V súčasnosti je účasť v programe Mládež v Európe náhodná záležitosť a tím na Islande je malý. Jón by si prial, aby existovalo centrálne teleso s vlastným financovaním, ktoré by sa zameralo na rozšírenie organizácie.
„Aj keď to robíme už desať rokov, nie je to naša hlavná, trvalá práca. Chceli by sme, aby to niekto skopíroval a udržiaval v celej Európe,“ hovorí. „A prečo len v Európe?“
Šport a rodina sú základ
Po prechádzke v parku Laugardalur nás Gudberg Jónsson pozýva späť k sebe domov. Vonku v záhrade sú s nami jeho dvaja synovia, Jón Koonrád (21) a Birgir Ísar (15).
Jón pije alkohol, ale Birgir hovorí, že na škole nepozná nikoho, kto by pil alebo fajčil. Rozprávame sa tiež o futbalových tréningoch: Birgir trénuje päť alebo šesť krát do týždňa, Jón, ktorý je prvák na Islandskej univerzite, trénuje päťkrát do týždňa. Obaja začali, keď mali asi šesť rokov.
„Máme doma rôzne nástroje,“ hovorí neskôr ich otec. „Snažili sme sa ich dostať k hudbe. Mali sme aj koňa. Moja žena naozaj rada jazdí. Ale vybrali si futbal.“
Bolo toho niekedy príliš veľa? Cítili tlak, keď chceli namiesto trénovania robiť niečo iné? „Nie, bavilo nás hrať futbal,“ hovorí Birgir. Jón dodáva: „Skúsili sme to, zvykli sme si a tak to stále robíme.“
To nie je všetko, čo robia. Gudberg a jeho žena Thórunn sa ich snažia pravidelne brávať do kina, divadla, reštaurácií, na túry, rybárčiť a v časoch, keď islandské ovce v septembri schádzajú z výšin, aj na rodinné hnanie oviec.
Mestá, ktoré sa zapojili do Mládež v Európe, hlásia aj iné výhody. Napríklad v Bukurešti klesol spolu s užívaním alkoholu a drog aj počet samovrážd u mladých. V Kaunase sa znížil počet mladých kriminálnikov o tretinu medzi rokmi 2014 a 2015.
Ako hovorí Inga Dóra, ktorú v roku 2016 vyhlásili na Islande za Ženu roka: „Vďaka štúdiám sme sa naučili, že musíme vytvoriť podmienky, v ktorých môžu deti viesť zdravší život a nemusia užívať návykové látky, pretože sám život je zábava a majú stále čo robiť – a podporujú ich rodičia, ktorí s nimi trávia čas.“
Na Islande umožnil vzťah medzi ľuďmi a štátom vytvorenie účinného národného programu na zníženie počtu mladých fajčiarov a požívateľov alkoholu – a v procese stmelil rodiny a pomohol deťom viesť zdravší život vo všetkých ohľadoch. Rozhodne sa aj iná krajina, že tieto výhody stoja za tie investície?
AUTOR: Emma Young / Tento text vyšiel pôvodne na webe Mosaic a je publikovaný pod licenciou Creative Commons.
