Na detskom ihrisku sa občas objaví nejaké dieťa, ktoré si vynucuje pozornosť strkaním, buchnutím, či dokonca fackovaním iných detí. Znenazdajky príde k vášmu dieťaťu a fyzicky na neho zaútočí. Poznáte to iste mnohí. Nie, nehnevám sa na tie deti. Aj keď vždy rázne zakročím. Zazlievam ich rodičom, ak v danej chvíli neurobia nič. Alebo to len zhoršujú. Tým, že situáciu neupokoja, ale svojim hnevom dieťa ešte viac povzbudzujú. Krikom či zákazmi sa v danej chvíli nevyrieši nič.
Pri prvých skúsenostiach som nevedela, ako mám zareagovať. Moje malé dievčatko má ešte len rok a pol. Nerozumie tomu, prečo ho nejaké dieťatko udrelo a neviem mu to ešte ani vysvetliť. Čo robiť? Najprv som ju zvykla zobrať na ruky a chlácholiť ju. Že to dieťatko nechcelo urobiť. Ale pochopila som, že to nie je správne.
Mohla by si myslieť, že je normálne, ak ju bijú, aj keď teda nechcú.
A že vždy môže utiecť. Ak už neskôr pri nej nebude mama, ktorá by ju uchránila, čo urobí? Bude celý život len utekať, keď ju niekto ohrozí? Časom sa však bude musieť vedieť brániť. Ale bude vedieť ako? Na to, aby sa nechránila útokom, musí pochopiť, že nie je správne iné deti biť.
Na to, aby sme dokázali odraziť niekoho agresivitu, nemusíme útočiť.
Preto sa snažím učiť moje dievčatko, aby sa pri útoku nebálo, ale ani ho nevracalo späť. Preto dieťa, ktoré si buchnutím, či strkaním vynucuje jej pozornosť, stopnem. Už hneď na začiatku. Čupnem si k nemu, aby som mu bola na rovnakej úrovni (aby ma nevnímalo z pozície nadradenosti) a rázne ho rukou zastavím. So slovami, že nie, to nesmie. Dieťatko sa prekvapí. Keďže som cudzia osoba, zastaví sa. A moja malá vidí, že je normálne sa brániť. Ale že to nemusíme robiť protiútokom. A tiež cíti, že je chránená. A že nie je v poriadku, ak ju niekto bije. Nemusí nikoho ospravedlňovať. Ani považovať za normálne, ak sa stane terčom detského útoku.
Rodičov takýchto detí nehaním. Aj moja malá ma občas pohryzie, či poškriabe. Lebo tak veľmi po niečom túži a ja, zlá mama, jej to nechcem dovoliť. Každý rodič však dobre vie, kedy takéto správanie nastane. Pri únave, keď sa dieťa nudí, či chce zaujať pozornosť. V danej chvíli pomôže len to, ak sa budeme snažiť celú situáciu upokojiť my, rodičia. Ak je to potrebné, necháme dieťaťu čas na to, aby sa ukľudnilo a potom mu vysvetlíme, čo sa stalo.
A to isté platí aj vo vzťahu k iným deťom. Mnoho rodičov sa za agresívne správanie svojho dieťatka hanbí. Krikom mu dohovárajú, alebo sa sami ospravedlnia. Dokonca posielajú svoje dieťa, aby dieťatko, ktoré napadlo, pohladkalo. No stačí, ak povie prepáč. Ani my dospelí sa neobjímame po tom, ako si dáme pár faciek. Takže slovo prepáč úplne stačí.
Vo chvíli, kedy je naše dieťa útočné, by sme nemali podľahnúť hnevu
a hovoriť mu, aké je zlé.
Neexistuje zlé dieťa. Len zlý prístup k nemu. No vo chvíľach, kedy si so svojim dieťaťom nevieme dať rady, na to nemyslíme. A tak radi a často využívame “osvedčené” metódy. Vyhrážame sa, že si po neho príde zlý ujo, zakážeme mu hračky, televízor. A aby sme ho potupili, tak ako si ono dovolilo nás, tým, že nás nerešpektovalo, porovnávame ho s iným dieťaťom (najčastejšie vlastným - tým “vydareným”) a pýtame sa ho, prečo nemôže byť také ako on.
Každé dieťatko je iné. Individuálna bytosť. A ak máte doma dieťatko živé, tvrdohlavé a odvážne, toto ho určite nezastaví. Práve naopak. V tej danej chvíli nerozumie tomu trestu. A ani porovnávanie s iným dieťaťom z neho tvrdohlavosť nevymyje. Ani z neho neurobí to “dobré dieťa”. Svojim konaním ho len utvrdíte v tom, že je zlé a zlé deti predsa robia zlé veci, nie? Neposlúchajú rodičov, vynucujú si všetko krikom, či bijú ostatné deti.
Skúste sa predtým, než nakričíte na svoje dieťa, zhlboka nadýchnuť.
Hnevajte sa na to, čo urobilo, ale nie na dieťa samotné. Je to váš milovaný anjelik. Budujte v ňom lásku. Milujte ho, povzbudzujte, chváľte, ale stanovte si aj jasné pravidlá. Lebo ak vás bude dieťa rešpektovať len pod hrozbou trestu, ste na najlepšej ceste, ako ho od seba odstrčiť. Urobiť z neho samorast, ktorý nebude rešpektovať nikoho názor. Lebo nikto sa nikdy nepýtal na ten jeho.
Sú veci, ktoré dieťa ešte nechápe. Ale to z neho ešte nerobí neplnohodnotnú bytosť. Je to váš rovnocenný partner. A mnohokrát múdrejší a vnímavejší než ktorýkoľvek dospelý.
Výchova dieťaťa nám, rodičom,
dáva jedinečnú šancu pocítiť bezhraničnú lásku.
Nepremárnime preto šancu udržať si priazeň niekoho, kto nás bezpodmienečne miluje. Láskou čistou a dôverčivou. Nikto nás neobdivuje viac než naše dieťa. Nesklamme jeho dôveru. Milujme ho. Z celého srdca. Bez podmienok. Ale s pravidlami. Naučíme ho tým milovať samé seba. A ak raz v sebe človek pocíti lásku, už sa jej nebude vedieť vzdať. Bude ňou žiť.
Predstavte si ten nádherný svet, keby bolo medzi nami viac lásky. O čo krajšie by sa nám žilo. Ak sa to nepodarilo nám, dajme túto šancu aspoň našim deťom...
