Všetci sme to zažili, že počas školských čias prišiel nejeden deň, kedy sa nám nechcelo ísť do školy. Možno sme len boli leniví, možno rozmarní, ale možno sme aj mali skutočný vnútorný problém. Aj naše deti prežívajú školské dni rôzne.
Príčiny odmietania školy
Jednou zo základných príčin odmietania chodiť do školy je nechuť prváčikov po pár týždňoch od začiatku školského roka, keď sa z eufórie stane zrazu kopa povinností, na ktoré neboli doteraz zvyknutí. V takýchto prípadoch je dôležité rozpoznať, či ide o nezrelé dieťa alebo ide len o postupné zvykanie si na školské povinnosti. Iným dôvodom, môže byť aj vzťah s učiteľom, ktorý tvorí v prvých týždňoch pre dieťa dôležitú úlohu. „Veľmi dôležité je na akého učiteľa dieťa natrafí, ako vníma jeho problém s adaptáciou na školu,“ dodáva pani Psychologička Miloslava Fellegiová zo súkromného centra pedagogicko – psychologického poradenstva Kory. Ak dieťa odmieta chodiť do školy, hoci už ubehlo niekoľko mesiacov od jej začiatku, môže problém tkvieť v niečom celkom inom často krát vážnejšom.
Existuje široká škála príčin, prečo deti odmietajú chodiť do školy. Príčiny môžeme odvodzovať od rodinného prostredia. Tieto príčiny sa zvyknú objavovať u detí z rodín s nižšou sociálnou úrovňou, kedy staršie deti preberajú povinnosti výchovy a starostlivosti o mladšie v mnohopočetných rodinách, alebo ak absentuje záujem rodiča o výchovu vôbec. Ďalší faktor odvodzujeme zo školského prostredia. V týchto prípadoch môže vzniknúť averzia na školu u menej zdatných detí, ktoré nestačia plniť požiadavky školy alebo naopak u nadanejších detí, ktoré sa začínajú nudiť. Školské prostredie ovplyvňuje dieťa aj v prípade neadekvátneho hodnotenia, či prísneho a neobjektívneho vzťahu učiteľa k žiakom. Ďalšie príčiny odvodzujeme z prostredia rovesníckych skupín. Sociálne skupiny sú pre deti a tínedžerov veľmi dôležité a často krát volia svoje rozhodnutia hlavne pod vplyvom takýchto skupín svojich rovesníkov. Preto môže dieťa podľahnúť vplyvu skupine, ktorá má odpor k autoritám, narúša sociálne normy alebo je zlomyseľná.
Ako rozpoznáme, že dieťa má so školou problém?
Dieťa môže mať problém so školu a hoci sme najstarostlivejším rodičom, môžeme tento fakt prehliadnuť. Varovných signálov, na základe ktorých môžeme nechuť dieťaťa rozpoznať, je niekoľko. Pani Psychologička Miloslava Fellegiová zdôrazňuje individualitu detí: „Závisí to od jeho veku, temperamentu, atmosféry, ktorá je v rodine. Medzi základné príznaky patria zmeny nálad. Dieťa môže byť utiahnutejšie alebo naopak nervóznejšie.“ Každý rodič si pozná svoje dieťa najlepšie a preto treba spozornieť, ak sa jeho správanie zmení. Neriešenie alebo prehliadanie takéhoto problému vedie k ďalším varovným signálom: „Neriešenie problému môže prerásť do choroby – môžu to byť bolesti hlavy, bolesti brucha, zvracanie, t.j. tzv. psychosomatické ochorenia alebo prejavy. K tomu sa môžu priradiť pocity osamotenia a nepochopenia, ktoré môžu prejsť do depresívneho naladenia.“ Ak už problémy dosiahnu toto štádium, sú väčšinou neprehliadnuteľné.
Rodičia majú viacero možností ako problém riešiť, vždy je však dôležité vyhľadať odborníka. „V škole môže rodič vyhľadať triedneho učiteľa, výchovného poradcu alebo sa môže obrátiť na psychológa. Sú školy, ktoré majú svojich školských psychológov, ale v školstve je roky prepracovaný a myslím si, že aj veľmi dobre fungujúci systém psychologického poradenstva v centrách pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie,“ upresňuje jednotlivé možnosti pani Psychologička. Vždy je veľmi dôležitá spolupráca všetkých zúčastnených. Môže sa totiž stať, že niečo, čo fungovalo roky zrazu na jedno dieťa nezafunguje. Pani Psychologička preto radí učiteľom spolupracovať s rodičom a psychológom, resp. s ďalším odborníkom (lekárom, psychiatrom, neurológom, sociálnym pracovníkom): „Títo všetci by sa mali spojiť a spoločne pomáhať dieťaťu, aby sme sa vyhli zbytočnému nálepkovaniu detí.“
Problémy je potrebné riešiť
Našťastie rodičia dokážu vo väčšine prípadov odhadnúť, čo je pre ich ratolesti najlepšie. Ak si však nevedia rady, pomoc odborníkov je na mieste. Pani Psychologička rovnako radí rodičom, aby nemali zbytočné zábrany obrátiť sa či už na učiteľa alebo iného odborníka: „Pretože aj tomu najstarostlivejšiemu rodičovi sa v návale práce a povinností môže stať, že si nevšimne, alebo neodhadne závažnosť vzniknutej situácie."
Ak by rodič volil cestu pomoci od psychológa, často krát nevie akým spôsobom jeho dieťaťu pomôžu. „V prvom rade treba hľadať dôvod, prečo dieťa odmieta chodiť do školy a od toho sa potom odvíja ďalší postup. Ak sa jedná o prvý ročník, je možnosť vrátenia dieťaťa do škôlky, ale to je skutočne ten najkrajnejší prípad. Ale vždy je to beh na dlhšie trate, pretože treba skutočne nájsť taký spôsob riešenia situácie, aby sme deti učili riešenie situácie a nie vyhýbaniu a utekaniu z nepríjemných situácii,“ upresňuje postup pani psychologička. Spolupráca všetkých článkov je preto viac ako na mieste a zrejme najdôležitejšie je vždy pamätať na to, že ide v prvom rade o správny vývoj dieťaťa, s čím je spojený aj správny vývoj celej spoločnosti.
Zdroj: Bakošová, Z.: Sociálna pedagogika ako životná pomoc, 2011, Univerzita Komenského v Bratislave
