Hovorí sa, že život ničí priateľstvá. Čím sme vraj starší, tým prichádzame o viac priateľov. Keď som tieto slová počúvala pravidelne počas školských rokov od mojej mamy, neuveriteľne ma to znervózňovalo. Nevedela som si predstaviť, že by som jedného dňa stretla moju najlepšiu kamošku raz za rok. Mama mi to hovorila mnoho ráz: „Uvidíš, aj tak ti nakoniec zostane len rodina. Tá ťa podrží vo všetkom a bude stáť pri tebe vždy,“ boli jej slová, keď sme sa začali vídať čoraz menej.
Roky plynuli a naše cesty sa kvôli vysokým školám v iných mestách, novým frajerom a pod. naozaj viac rozchádzali ako schádzali. No vždy, keď sme sa stretli, skvele sme si to užili. Akoby nebolo dňa, čo sme sa nevideli. A dnes? Bývame v jednom veľkom meste, a predsa sa takmer nevídame. Naše priateľstvo definitívne pochovali moje deti. Prečo?
1) Stalo sa zo mňa mrzuté ranné vtáča a večer zombie
Či sa to niekomu zdá normálne alebo nie, stala som sa človekom, ktorý doma vstáva síce ako prvý, ale tieto skoré rána nenávidí. 5:30 je čas, kedy musím prichystať raňajky a desiaty pre všetky tri deti, vychystať na prechádzku 2 psi a do roboty jedného manžela, aby deň vôbec mohol začať. Závidím všetkým ženám, ktoré vstávajú o 8:15, aby sa ráno namaľovali, obliekli si pančuchy, úzky kostým vysoké lodičky a vybrali sa na 9:00 do práce a dali si tam horúce kafé. Ja už mám o 9:00 totiž takmer pol zmeny za sebou. Potom príde pranie, varenie, príchod detí, úlohy, krúžky, .... Ohhh a ísť večer so slobodnou bezdetnou kamoškou na drink? Bohužiaľ táto aktivita z mojich priorít akosi nenápadne vypadla.
2) Moja domácnosť takmer nikdy nie je čistá.
Vonkajšie večerné výjazdy s kamoškami naozaj nie sú to, čo by som zvládala. A čo tak pozvať kamošky k nám? Hoci sa s tým nedokážem zmieriť, nech robím čo robím, vždy keď sa všetci doma zídeme, akoby k nám niekto hodil bombu. Použité oblečenie povešané na stoličkách, riady po večeri na stole, hračky rozťahané po všetkých izbách. Hmm, a kedy pozvať kamošky na návštevu? Naozaj neviem. Vyzerá to u nás každý deň rovnako.
3) Nechcem si zavolať opatrovateľku.
Viem, že sme voľakedy prežúrovali celé noci. Poznali sme každý bar v okolí a milovali tanec, smiech a zábavu. Vydržali sme, až kým vonku nesvitalo. Boli to krásne časy. Rada na ne spomínam. Ale časy sa zmenili, ja som sa zmenila. Nie moje pocity k vám, ale všetko okolo mňa. Dnes nemôžem viac večer odísť iba tak. Sú tu tie malé stvorenia, ktoré tiež milujú zábavu a ich energia večer neuveriteľne stúpa. Občas je to skutočne šialené. Ozajstná psychiatria. Smiech strieda plač. No a ja a môj manžel sme tím. V dobrom aj zlom. Nemôžem hocikedy odísť a nechať ho v tom samého. Opustila by som ho práve v tom zlom. Spolu sme stále v presile a chcem, aby to tak zostalo aj o desať či dvadsať rokov. Takéto výjazdy si preto nechávam na výnimočné chvíle.
4) Netrápia ma už muži, s ktorými by sa dalo randiť.
Je to možno choré, ale ako som spoznala svojho muža, nedokážem sa na iného muža pozrieť ako na zvodného a krásneho. Hoci takým možno aj je. Akonáhle začnete hovoriť story o svalnatých chlapoch, ktorí vymetajú vaše spálne, okamžite si spomeniem na tú svoju spálňu. Na svojho chlapa, ktorý je doma s našimi deťmi a ktorého by som nevymenila za nič na svete. V tú chvíľu si spomeniem, že je čas ísť. Zamyslene si náhle pobalím do kabelky svoj telefón, s úsmevom na tvári sa rozlúčim a vyobjímam vás. Som šťastná, že som vás videla, ale šťastnejšia som tam. Pri mojom mužovi, pri mojich deťoch.
5) Už nie som viac kamoška na pokecanie.
Viem, že vždy keď spolu telefonujeme, strácaš trpezlivosť. Neustále nás prerušuje niektoré z detí, pes alebo prihárajúce mäso v trúbe. Už ste si asi za tie roky zvykli, že nie som ten najlepší poslucháč. Nie som ten človek, ktorému by ste sa mohli vyplakať do telefónu a on by vás dokázal so zatajeným dychom počúvať a povzbudzovať. Nie, už to viacej nie som ja. Nemám na to čas. Na mojej strane telefónu sa dejú toľké veci, že viac nemáte odvahu po mne niečo také chcieť.
6) Hovorím, ako zaostalá.
Možno vám to príde zvláštne, ako som sa začala po rokoch doma vyjadrovať. Aháá, hééé, hmmm, bobo, kako, .... Neverili by ste, že človek s mojím IQ sa dokáže dostať na túto úroveň a nebyť schopný vyloviť v pamäti slová bežného významu. „Oné“ nahradilo na materskej mnohé výrazy. Snáď sa to jedného dňa zmení, ale dnes je to tak. Keď spolu hovoríme, klesáte o level nižšie.
7) Hocikedy sa rozrevem.
Toto je téma, o ktorej nerada hovorím, ale je to tak. Pripadám si občas ako skutočne psychicky labilná. Rozrevem sa aj pri reklame na umelé mlieko alebo na plienky. Hovorím si, že jedného dňa to isto skončí, ale kedy, to naozaj netuším.
8) Neočakávane vybuchnem.
Bola som taký pokojný a láskavý človek. Ľudia o mne hovorili, že som sa stále smiala. Ísť s niekým do konfliktu? Bože chráň! Dnes sa však pohádam aj s pani na pošte, ktorú vôbec nepoznám len preto, že je v ten deň neochotná a ja na takéto veci nemám čas. Poznáte to už aj vy, stačí do mňa pri spoločnej káve pichnúť a hneď sa rozohním. Zmenila som sa. Možno je to nedostatok spánku, únava a možno nepochopenie pre vaše trápenia.
9) Vôbec mi nevadí, ako vyzerám.
Možno ste si občas povedali, či ma vôbec vziať medzi ľudí, pretože odkedy mám deti, nie som už tá dokonalá dáma, akou som bývala. Milujem tepláky, voľné jednoduché oblečenie, žiadne výstrihy, vysoké topánky... A viete, čo je najhoršie? To, že sa tak vôbec necítim previnilo.
10) Nedokážem prestať hovoriť o deťoch.
Hovorím o svojich deťoch často. A veľa. Dokážem z akejkoľvek témy premostiť na moje deti, na ich skvelý deň, ale aj na to čo ich trápi. Občas si to i uvedomím, ale iba občas. A bohužiaľ, nemôžem inak dievčatá. Toto je jednoducho dnes môj svet! Ten, ktorý milujem, ten s ktorým bojujem, ten ktorý sa snažím robiť krok za krokom každý jeden deň čo najlepším.
