http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Daniel Bútora: Škola nás má pripraviť na život, nie na prácu

Naďa Urbanová
Autor článku
Foto: archív DB
Daniel Bútora / Foto: archív DB

Daniel Bútora (52) študoval knihovníctvo a vedecké informácie na Univerzite Komenského a tiež medzinárodné vzťahy na Karlovej univerzite. Zúčastňoval sa na študentských aktivitách v novembri '89. Pracoval pre Rádio Slobodná Európa, neskôr sa stal riaditeľom slovenského oddelenia. Dnes je lektorom a koučom v oblasti leadershipu a riadenia projektov. Zároveň je už 15 rokov vo vedení škôl Narnia a Bilingválne gymnázium C. S. Lewisa. V roku 2018 založil program Akadémia riaditeľov, zameraný na rozvoj leadershipu a manažérskych zručností vedúcich pracovníkov škôl. S manželkou vychovávajú 5 detí.


Pracovali ste vo Verejnosti proti násiliu a v novembri '89 ste boli jedným zo študentov, ktorí obsadili miesta akademických funkcionárov. Tento rok si pripomenieme 30. výročie týchto udalostí. Ako hodnotíte posun našej spoločnosti za toto obdobie?

Posunuli sme sa určite, spoločnosť je na tom výrazne lepšie. Krajina však dnes nenapĺňa svoj potenciál takou mierou a v takej intenzite, ako by bola schopná. Sme v EÚ, žije sa takmer všetkým výrazne lepšie ako predtým - ale mohli sme byť ďalej? Ja si myslím, že mohli, dokonca, že sme mali byť ďalej. Dôvod na nespokojnosť tu je a plné námestia z posledného roka sú znakom zdravej spoločnosti.

 

V ktorých oblastiach sme mohli byť ďalej?

Prierezovo sme mohli byť ďalej vo všetkých oblastiach, ale pes je zakopaný najmä v slušnosti, resp. v miere tolerovanej neslušnosti. Podiel na tom patrí všetkým verejným autoritám – politikom, cirkvám, médiám a určite aj učiteľom. Tolerujeme netolerovateľné a začína to vždy od seba. Ak dám úplatok policajtovi pri prekročení rýchlosti, tak potom darmo budem kričať na námestí, že Fico je skorumpovaný. A pamätajme pritom, že toto nie je čiernobiela škála. Každý občas urobí morálny prešľap, každý občas prekročí rýchlosť. Je to otázka miery, intenzity a toho, na koľko prst ukazuje iba na iných a nakoľko aj na mňa samého.

 

Ako to vieme zmeniť?

Najnebezpečnejší trend sú antisystémové prúdy, ktoré ponúkajú radikálne riešenia. Tie nám určite nepomôžu. Podľa mňa je dôležité, ako sa k týmto javom budú stavať organizácie, dôležité skupiny ľudí, verejné autority – čím myslím učiteľov, zamestnávateľov, priemyselné zväzy, cirkvi, odbory. Mám pocit, že by mohli hovoriť jasnejšou rečou. Nie radikálnejšou, ale jasnejšou.

 

Hovoríte, že spoločnosť ako celok sa posunula k lepšiemu. Platí to aj o školstve?

Najrýchlejšie sa urobil poriadok v podnikateľskom prostredí. Sektory, ktoré produkujú menej peňazí, resp. sú skôr nákladové položky, ako sociálna sféra, zdravotníctvo a školstvo, tie sa menia pomalšie. Ešte nedávno som o školách hovoril ako o skanzenoch. Človek sa v nich cítil ako keby vstúpil do retro filmu. A toto platí čoraz menej. Postupne narastá inovatívne a moderne rozmýšľajúca masa učiteľov. Dokonca máme školy, kde už tých učiteľov je okolo 20 % a  dokážu ovplyvňovať celý systém školy. Ale stále sme na začiatku. Upratovanie, ktoré v biznise nastalo v 90. rokoch, sa do školstva vnáša až teraz.

 

A riešenie je rovnaké? Jasnejšia komunikácia organizácií a verejných autorít?

Tu je dôležitá aj otázka štátnej regulácie. Zdá sa mi, že v rezorte školstva vidíme „vzorce leopardej kože“ – od ministerstva cez rôzne centrálne organizácie až po zriaďovateľov a samotné školy tam nájdeme veľmi moderne uvažujúcich ľudí, ale aj takých, ktorí sú vo veľkom mentálnom, pojmovom aj obsahovom závese. Náš regulačný rámec je stále veľmi direktívny. Voči slobodám školy sa úradníci správajú ako keby boli iba zapožičané a mohli im ich kedykoľvek zobrať. V takomto viac regulovanom systéme majú tí tradičnejší a menej moderní silnejšiu pozíciu. Pritom regulácia je veľmi dôležitá, ale bolo by fajn si povedať, čo všetko je naozaj potrebné regulovať.

 

Čo bola vaša osobná motivácia byť aktívny v školstve?

Žili sme v Prahe a moje deti tam chodili do školy, do ktorej som sa zamiloval. Pretože som videl, ako sa do nej úprimne tešia. Keď sme sa vrátili na Slovensko, skontaktoval som sa s ľuďmi z Narnie a nakoniec sme sa dohodli, že sa stanem súčasťou vedenia. Ale môj pôvodný záujem vychádzal z toho, že som na vlastné oči videl, aké dobré prostredie môže škola mať. A toto je dôležité – ja som svoju školu neznášal, môj syn svoju školu miloval.

 

V čom bol rozdiel?

Zvyknem to prirovnávať k rybám. Ja som mal pocit, že som ryba a škola chce, aby som bol filé. Treska v kocke. Ale ja som mal chvost a plutvy a tak som do toho nepasoval. Môj syn bol jedna ryba, jeho spolužiak bol druhá ryba. Pre všetkých bolo v tom rybníku miesto a každý tam dokázal koexistovať aj keď boli všetci iní.

 

A to je teda jedna z úloh školy, rešpektovať jednotlivca. Vaša prednáška na konferencii Učíme pre život hovorila o tom, čo by mala škola dnes robiť, aby pripravila deti na svet budúcnosti...

Kľúčové podľa mňa je, aby nás škola učila spolupráci s ostatnými, flexibilite a budovaniu charakteru, sebahodnote. Otázka teraz nestojí či niečo z toho už v škole robíme, ale koľko času tomu venujeme a čo z toho aj hodnotíme. Väčšinou hodnotíme výkon jednotlivca. Ale v živote a v práci – koľkokrát robí človek niečo sám a koľkokrát ako súčasť skupiny? Koľko zadaní v škole dostávajú ako jednotlivci a koľko ako tím? Zároveň platí, že nemôžeme deti učiť niečo, čo my sami nerobíme. Takže väčšiu tímovú spoluprácu by sme potrebovali aj v pedagogických zboroch.

 

Kedysi sme školu brali ako prípravu na výkon povolania. A do veľkej miery to platí ešte aj dnes. Je toto správny prístup?

Nie, škola nás má pripraviť na život, nie na prácu. A bude to platiť čoraz viac najmä preto, že ľudia si už nebudú vyberať povolanie na celý život, ale len na kratšie cykly. V priebehu života vystriedajú 10 – 15 povolaní. Zároveň budú oveľa bežnejšie aj dlhšie časové obdobia bez práce. Existenčne ich to síce neohrozí, ale budú sa musieť naučiť psychicky to zvládnuť. V mnohých to bude vyvolávať pocit nepotrebnosti.

 

Bude to platiť aj pre učiteľov? Ani to už nebude povolanie na celý život?

Asi áno a myslím si, že to je aj vhodné. Podľa mňa by bolo prospešné, keby učitelia boli schopní občas nakuknúť do iného sveta. Predstavme si situáciu, že som učiteľ a rodičia mojich žiakov už žijú v tých krátkych cykloch. Sú zamestnaní vždy len na projekt, ale ja som to nikdy nezažil. Ako by som sa do toho vedel vžiť?

 

Budú učitelia kvalitní, ak budú učiť vždy len krátke obdobie?

Je pravda, že dobrým učiteľom sa človek nestáva ukončením vysokej školy alebo tým, že dostane nejaký základný výcvik. Treba na to aspoň tri roky praxe, aby som zistil, čo mi funguje. To je argument, prečo by učitelia mali zostávať na svojich pozíciách dlhšie. Ale zároveň je vhodné, aby sa pohybovali aj v iných prostrediach a aby boli pripravení na to, že v škole nestrávia celý svoj pracovný čas. Budú musieť byť flexibilní rovnako ako zvyšok spoločnosti.

 

Rozobrali sme tímovú spoluprácu a flexibilitu a ešte nám ostala sebahodnota. Ako sa dá tomuto naučiť?

Ako vieme či dieťa má sebahodnotu? Podľa toho, ako ono samé úprimne ohodnotí svoj výkon. Ak zistím, že sa podceňuje, musím si položiť otázku, ako to viem zmeniť. Na to ale potrebujem čas, prácu v menších skupinách, možno aj nejakého mentora. A rovnakú otázku by si mal klásť riaditeľ školy smerom k učiteľom. Mal by vytvoriť priestor, kde sa učitelia môžu o svojej sebahodnote rozprávať. Napríklad my v Narnii máme 8 dní v roku, keď deti nejdú do školy a učitelia majú priestor sa venovať témam, ktorým potrebujú.

 

Ako sa venujú sebahodnote?

Nie na každého funguje jeden univerzálny recept. Ľudia potrebujú dobre poznať samého seba, učiť sa zo zlyhaní, zvládať zmeny či meditovať. Okrem spätnej väzby od vedenia či kolegov tu pomáha aj koučing. Aj tu platí, že ak učitelia nevedia niečo aplikovať sami na sebe, tak to nemôžu naučiť svojich žiakov.

 

Vo vašej prednáške na konferencii Učíme pre život ešte odznelo, že ľudia budú čoraz viac trpieť pocitom irrelevancie, nepotrebnosti...

Súvisí to jednak s tým, že mnohí ľudia nebudú mať stálu prácu a tiež s tým, že nebudú vedieť iným ľuďom pomáhať napĺňať ich potreby. Budeme si čoraz častejšie klásť otázku „čo viem pre teba urobiť“? Viem ti navariť? Netreba, robot mi uvarí lepšie. Viem ťa zabaviť? Netreba, pozriem si film. Už teraz sa to čiastočne deje, keď sedíte vedľa blízkeho človeka, ale viac ako jeho prítomnosť, vás poteší like na sociálnej sieti. A toto sa bude stupňovať. Odpoveďou bude komunita, vzťahy, komunikácia. Pocit dôležitosti totiž väčšine ľudí dokáže dať len interakcia s inými ľuďmi – a desivou predstavou je, že ešte aj tú interakciu s inými ľuďmi bude elektronicky imitovať nejaká aplikácia umelej inteligencie. Naša šanca je iba v tom prvom, v blízkosti s inými ľuďmi.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.