Články: Pre študentov
O projekte

 

Jan Hábl: V školách naučíme deti čítať, písať, počítať, ale nevychovávame z nich dobrých ľudí

Naďa Urbanová
Autor článku
Foto: Indícia
Jan Hábl na konferencii Učíme pre život / Foto: Indícia

Jan Hábl (44) študoval občiansku náuku a angličtinu na pedagogickej fakulte v Ústí nad Labem a tiež filozofiu výchovy na University of Wales. Pôsobil ako učiteľ angličtiny, farár cirkvi bratskej aj v Komenského inštitúte v Prahe. V súčasnosti na univerzite v Hradci Králové prednáša o témach na rozhraní pedagogiky, antropológie, etiky a výchovy. Je autorom odbornej aj krásnej literatúry, komeniológom a otcom dvoch detí.

 

Z vášho životopisu ma najviac oslovilo slovo komeniológ. Koľko človek musí vedieť o J. A. Komenskom, aby už mohol byť označený týmto termínom?

Mne samému istú dobu trvalo, kým som sa s týmto označením stotožnil. Keď ma tak pred desiatimi rokmi prvýkrát uviedli na konferencii, hovoril som si, že to je prehnané. Pretože historicky sa tak označovali ľudia, ktorí celý život strávili štúdiom Komenského diel, hovorili latinsky, boli filozofi, historici a v čase Národného obrodenia to mohol byť aj pedagóg. A ja som sa takto necítil.

 

Tak ako ste sa ním stali?

Hľadal som tému svojej dizertačnej práce. Na pedagogickej fakulte nám po revolúcii hovorili – komunistická pedagogika bola zlá, totalitná, autoritárska. Teraz konečne začína tá správna. Zaklínadlom pre ňu sa stal Komenského citát, že škola už nebude mučiarňou ducha, ale dielňou ľudskosti. A zaujímalo ma ako to ten náš učiteľ národov myslel, pretože mne to ešte stále pripadalo ako mučiareň. Tak som ho prvýkrát otvoril a zistil, že to je obrovský poklad. Ale nie som historik, som skôr filozof výchovy. Zaoberám sa školstvom a vzdelávacím systémom na rozhraní antropológie, sociológie, psychológie a trochu aj teológie.

 

Koľko máme komeniológov?

Nie je nás veľa a asi nás ani nebude pribúdať, lebo je len pár mladých ľudí, ktorí sa Komenským zaoberajú. Máme sekciu komeniológov na akadémii vied a nejakí pracujú v múzeách.

 

A potrebujeme komeniológov?

Záleží na tom, ako s Komenským pracujeme. Od doby Národného obrodenia sme totiž využívali len jeho pedagogiku. A počas komunizmu sme úplne zavrhli jeho metafyziku, filozofiu a teológiu. Vyzliekli sme Komenského z jeho integrity. A takúto komeniológiu nepotrebujeme, pretože je len formou sebaobdivu. Pedagógovia, psychológovia, sociológovia, lingvisti potom hovoria ako dnes už vieme všetko, čo Komenský navrhoval.

 

Čím vás Komenský tak očaril?

Geniálne na ňom je, že bol intuitívny, rozumel človeku a predbehol svoju dobu. Človeka nepreceňoval, nepovažoval ho za dokonalého, ale ani ho nepodceňoval, v zmysle, že je zlý a skazený. Takéto antropologické teórie boli v obehu už vtedy a sú do dnes. Ich stúpenci majú úplne odlišné názory na výchovu. Ak si totiž o človeku myslíte, že je zlý, tak ho musíte kontrolovať, inak povedané autoritatívna pedagogika. Na opačnom konci sú liberáli, ktorí veria, že všetky deti sú dobré.

 

A Komenský bol niekde uprostred?

Komenský hovoril, že človek je najvznešenejšia bytosť všetkých stvorení, ale zároveň je démonom podobný. Teda že aj keď sme úžasne dobrí, dokážeme robiť zlé veci. A toto jeho antropologické predporozumenie, že sme rozporuplné bytosti, mu dalo vynikajúci základ pre pedagogiku. Obdivujem na ňom tiež to, ako vedel odpozorovať obyčajné veci, najmä z prírody, a pretvoriť ich na všeobecnejšie princípy. Napríklad, že vtáčatá nevyháňajú z hniezda, kým nemajú dostatočne silné krídla. Do pedagogiky to preniesol ako tvrdenie, že deti sa nesmú zaťažovať látkou, na ktorú nemajú schopnosti. Hovoril ako vývojový psychológ, hoci psychológia vtedy ako veda ešte neexistovala.

 

Je niečo v čom sa s ním nestotožňujete?

Asi len v dobových omyloch, ako napríklad geocentrický vesmír, v ktorý veril, hoci už boli v obehu Koperníkove spisy. Ale z oblasti pedagogiky a výchovy som s ním plne stotožnený.

 

Ktorá z Komenského teórii dnes najviac chýba v našich školách?

Snaha pripravovať deti na život. Pripravujeme ich len na výkon povolania, a to je málo. Naučíme ich čítať, písať, počítať, ale nevychovávame z nich dobrých ľudí. Potom sa stane, že človek, ktorého sme perfektne naučili ekonómiu, vytuneluje našu banku. A tu geniálny Komenský hovorí, že sa nikdy od seba nemôže oddeľovať poznanie a cnosť.

 

Ako sa vám to darí praktizovať ako otcovi? Ako vychováva svoje deti človek, ktorý dokonale ovláda celú teóriu správnej výchovy?

Moje deti majú 11 a 14 rokov a posledné dva roky mám pocit, že by som mal odovzdať všetky akademické tituly, niekoľko rokov nehovoriť o výchove a počkať, ako to dopadne u nás doma. Naše deti sú niekedy roztomilé a inokedy sú na zabitie. Hoci ovládam nespočetne veľa poučiek, občas si neviem rady. Moja práca ma určite veľmi ovplyvňuje, ale patent na výchovu som tým nezískal. Vychovávať deti je najťažšia práca na svete. Ale robíme s manželkou všetko, čo je v našich silách. Zatiaľ sa máme všetci veľmi radi.

 

Ako ju teda majú zvládať učitelia, ktorí majú v jednej triede tak 25 detí a tých tried cez deň vystriedajú viacero?

Súhlasím s tým, že je to veľmi ťažké. Ja sám viem, že nie som dokonalý učiteľ, vychovávateľ ani rodič. Komenský hovorí, že aj keby som deťom dal perfektné vzdelanie, návyky či primeranú slobodu, aj tak by som zhrešil a zhrešia aj deti. Tu ale prichádza jeho najdôležitejší pedagogický princíp – keď človek pochybí, má prísť pokánie. Nezakrývať vinu, nemá to zmysel. Napriek tomu to ako rodičia a aj učitelia často pred deťmi robíme. Ale ich neoklameme, majú na to senzor. Treba si priznať vinu a poprosiť o odpustenie. Podľa Komenského je to to najdôležitejšie pri formovaní charakteru.

 

Ako sa vyučuje pokánie?

Príkladom. Dieťa to musí odpozorovať z nášho správania. Asi všetci si pamätáme, keď nám nejaký učiteľ ukrivdil. A presne vieme, čo by túto ranu zahojilo. Ak sa voči krivde ohradíte a učiteľ to neakceptuje alebo sa na niečo vyhovorí, zostane vám jazva. Ale ak by to vedel priznať, určite by to pomohlo. Pamätám si jednu pani učiteľku, ktorá len prehliadla v triede, kto sa prihlásil ako prvý. Na čo jeden chlapec zareagoval slovami „ja som to hovoril tiež“. Bol smutný, že odmenila niekoho iného, hoci to povedal skôr. Prišla k nemu a podala mu ruku. Nemusela nič hovoriť. Bolo to zahojené.

 

Vo vašej prednáške na konferencii Učíme pre život ste sa zamýšľali aj nad témou dobra a zla. Veríte tomu, že sa všetci rodíme ako dobrí?

Komenský to rozdeľuje tak, že ontologicky sme dobrí, morálne pochybní. To, že myslím, cítim, volím a podobne, že som bytosť s touto kapacitou, to je dobré. Ale to, ako toto bytie používam, už môže byť spochybňované.

 

Čiže sa všetci narodíme ako dobrí a zlo v nás prebudí výchova či prostredie?

Deti sa rodia dobré, sú tabula rasa. Ale nemyslím si, že za zlo môže len systém. Občas sa pozerám na malé dieťatko a rozmýšľam, ako môže byť také nahnevané alebo zákerné.

 

Ak sa všetci rodíme ako dobrí, kto začal ako prvý konať zlo?

Tu by som si pomohol C. S. Lewisom, ktorý hovorí, že občas nám sám rozum napovie, kedy máme prestať rozumovať. A teda, že niektoré veci sa rozumom pochopiť nedajú. Hľadáme odpovede v genetike, v sociálnych vplyvoch či v tzv. dedičnom hriechu. Som ale zmierený s tým, že na niektoré otázky o pôvode dobra a zla nenájdeme definitívne odpovede. Môžeme len konštatovať, že človek má potenciál k dobru aj k zlu.

 

Dokázali by sme sa ako spoločnosť vôbec zhodnúť na tom, čo je dobro a čo zlo?

Etické teórie za posledných 150 rokov na tomto veľmi intenzívne zapracovali. Podľa nich má každé dobro esenciu resp. podstatu, intenciu a teda zámer, s akým to dobro konám a situáciu, za akých okolností sa to deje. Napríklad kradnúť je vo svojej podstate zlé. Ale ak kradnem trochu jedla, lebo mi umiera dieťa od hladu, tak zámer a situácia menia pohľad na túto podstatu. Až keď sú všetky tri faktory v súlade, môže nastať dobro. Keď toto Akvinský rozanalyzoval na 200 stranách, zhrnul to vetou – „z toho vyplýva, že dobrého činu nie je schopný žiadny človek“. Pretože kedy som mal naposledy úplne čistú esenciu, intenciu aj situáciu?

 

Komenský hovoril, že človek by mal chcieť dobro, poznať dobro a konať dobro aj keď sa nikto nepozerá. Doba sa ale vyvíja tak, že už nebude existovať situácia, keď sa nikto nebude dívať. Súkromie zanikne. Budeme vďaka tomu konať viac dobra?

Nebudeme. To už vieme od doby Georga Orwella a jeho veľkého brata, ktorý nás sleduje. Fenomén, že sme neustále monitorovaní, nás lepšími neurobí. Treba na to obrovskú integritu, aby sme sa správali rovnako či nás niekto vidí alebo nie. A o to by výchova mala usilovať. Keďže takí nie sme, tak sa neustále monitorujeme a kontrolujeme. Ale aj tak nás to lepšími nerobí. Regulovať zákonmi totiž môžeme len našu sociálnu etiku, nie individuálnu. Stále si nájdeme spôsob, ako akékoľvek pravidlo obísť.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.