Články: Pre študentov
O projekte

 

Martin Kríž: Školy v budúcnosti viac nebudú podobné ako vajce vajcu. Rozdiely budú stále väčšie

Naďa Urbanová
Autor článku
Zdroj: archív MK
Martin Kríž / Zdroj: archív MK

Martin Kríž (44) študoval históriu a filozofiu. Filozofia ho ale bavila viac, podľa jeho slov má v kombinácii históriu len z donútenia. Keby si mohol vybrať, ako druhý predmet by študoval matematiku. Bavilo ho učiť sa, vedieť a úspešne súťažiť v matematike, chémii či recitácii. Prvé známky horšie ako jednotky mal z hudobnej a výtvarnej. Školstvu sa venuje už viac ako 20 rokov. Učil na základných a stredných školách v Trenčíne, Skalici, Gelnici, Pezinku aj v Bratislave. Dvakrát bol zamestnancom Štátneho pedagogického ústavu. Momentálne sa venuje najmä mentoringu učiteľov, projektom Indícia Roadshow a konferencia Učíme pre život v neziskovej organizácii Indícia. Kvalita vzdelávania má podľa neho rôzne podoby a preto sa nestotožňuje s rebríčkami postavenými na jedinom testovaní či výsledkoch predmetových olympiád. Má rád české filmy, hudbu takmer každého žánru a nikdy nepohrdne zákuskom a kofolou. Je ženatý, má dve dospelé a dve školopovinné deti.

 

 

Učiteľ, mentor, odborník na školskú legislatívu, dejiny či filozofiu. To je veľmi široký záber. Podľa teba samého, v čom si najväčší odborník?

Ja sa pokladám za odborníka na vyučovanie.

 

Ako si sa ním stal?

Od 15-tich rokov som vedel, že chcem byť učiteľom. Prišiel som na to na dvakrát. Najprv, keď som bol ako praktikant v pionierskom tábore. Tam mi prvýkrát niekto povedal, že niečo robím dobre. To bolo pre mňa dôležité. Znamenalo to, že sa viem uplatniť aj mimo školy, v reálnom svete. Ja som si to neuvedomoval, ale keď mi to povedal cudzí človek, začal som sa nad tým zamýšľať. Druhýkrát to bolo asi rok a pol potom, v novembri 89. Zrazu mnohí učitelia, ktorí dovtedy pred nás chodili s matematikou či chémiou, boli ľuďmi. Rozprávali sa s nami o týchto zlomových momentoch. Niektorí s nami debatovali o tom, čo táto situácia znamená, iní nám hovorili, že tomu nemôžeme rozumieť a máme sa venovať učeniu. A vtedy som si uvedomil ten rozdiel. Prečo nás niekto núti počítať fyzikálne príklady, keď za oknami sa dejú dejiny? Začal som si uvedomovať dôležitosť profesie učiteľa pri formovaní mladých ľudí. A vtedy som si povedal, že toto chcem robiť.

 

A vedel si hneď aj aké predmety chceš učiť?

Myslel som si, že matematiku a chémiu. To ma bavilo, v tom som vyhrával olympiády. Ale potom som sa zoznámil s filozofiou. A tá ma očarila. Najmä tým, akým spôsobom kladie otázky pri poznávaní sveta. A keďže filozofia s matematikou sa učiteľsky študovať nedala, tak som si zvolil históriu. Hoci dejepis som dovtedy doslova neznášal. Obľúbil som si ho až v štvrtom ročníku na vysokej škole, lebo som zistil, že aj tam sa dá veľmi zaujímavo pýtať.

 

Máš obľúbeného filozofa resp. filozofický smer?

Počas štúdia na vysokej škole ma najviac ovplyvnil Heidegger, teda existencializmus, voľba svojej životnej cesty. A potom som sa dotkol náboženského myslenia a viery a odvtedy som šiel viac týmto smerom. Uvedomil som si hodnotu Immanuela Kanta, ktorý je pre  mňa dodnes zdrojom inšpirácie.

 

Takže náboženstvo vstúpilo do tvojho života až na vysokej škole?

Áno. Keď som šiel na strednú školu, tak som mal ešte čistý posudok – „rodina je s náboženskou otázkou vysporiadaná“. Ale potom do môjho života vstúpila žena, ktorá bola veriaca a vďaka nej som sa o tieto veci začal zaujímať. Sprostredkovala mi stretnutia s docentom evanjelickej teológie Grešom. A v rozhovoroch s ním som zistil, že na mnohé otázky neviem odpovedať lepšie ako na ne odpovedá kresťanstvo.

 

Mal si podobné vzory aj medzi svojimi učiteľmi?

Určite mám viac takých, ktorí ma zásadne ovplyvnili. Napríklad moja triedna na základnej škole, ktorá nás učila hudobnú výchovu. Jediný predmet, z ktorého som mal dvojky už od tretej triedy. Fakt som to nevedel. Ale ona mi ponúkla niečo, čím sa hudba stala pre mňa zaujímavou. Dokonca vážna hudba. Vysvetlila mi totiž, že to nie je umenie pre umenie. Že nejde len o hudbu a spev, ale o spôsob vyjadrovania sa. A to, čo chce človek vyjadriť, ma zaujímalo a snažil som sa to tam nájsť. Pochopil som, že hudbou sa dajú vyjadriť myšlienky a tým sa mi stala blízkou. A toto som si uvedomil, keď som bol na strednej škole a už dávno nebola mojou učiteľkou. Až vtedy som pochopil, ako musela bojovať s mojim nastavením a hľadať si ku mne cestu.

 

Toto sa asi stáva často, že žiaci ocenia učiteľa, až keď už sú preč zo školy...

Áno, najmä učiteľom na základných školách, voči ktorým je to nefér. Na strednej si to už vieme uvedomiť rýchlejšie. Aspoň taká je moja skúsenosť na strednej škole. Tam som zažil ocenenie od žiakov veľakrát. Aj keď je pravda, že ho ľahšie dostanú mladí učitelia. Kým máš do 30 rokov, je ľahšie byť za hviezdu. Potom ti už študenti prestávajú veriť, lebo si z inej generácie.

Raz som mal prednášku na škole a po jej skončení za mnou prišla vedúca školskej jedálne, mama chlapca, ktorého som kedysi učil. A ona mi povedala – „chcem sa vám poďakovať za to, že ste mi formovali syna“. Z toho chlapca sa stal učiteľ. Bol teraz vo finále súťaže Učiteľ Slovenska a aj v dokrútke hovoril o tom, ako ho naše stretnutie ovplyvnilo. Pritom sme spolu boli len párkrát v cukrárni. A podľa neho mu to zmenilo život.

 

Zdá sa teda, že sa ti splnil cieľ, pre ktorý si sa stal učiteľom – meniť životy.

V mnohom sa naplnil. Ale, samozrejme, dostal som aj inú spätnú väzbu. Že učím tak, ako by sa nemalo a že moje hodiny nestáli za nič. Môžem s tým síce vnútorne nesúhlasiť, ale ten človek to tak vtedy cítil, takže som asi niekde zlyhal.

 

Menia sa mladí ľudia spolu s dobou? Platí, že títo mladí sú iní ako sme boli my?

Samozrejme. A aj preto si myslím, že už by som teraz nebol taký dobrý učiteľ na strednej škole. Kvôli generačnému rozdielu by ma už tie decká nebrali. Smejú sa iným vtipom, pozeráme iné filmy. Neviem im dať príklady, ktorými oni žijú. Preto sa mi teraz lepšie pracuje s učiteľmi.

 

Dostávame sa tak k jednej z aktivít, ktorým sa momentálne venuješ. Čo učíš učiteľov?

V prvom rade im chcem pomôcť nájsť zmysel v ich práci. Snažím sa im rozumieť tak, ako predtým študentom a byť tu pre nich. Aby nevyhoreli. Nech to robia pre to, že ich to baví a nielen pre výplatu.

 

Ale vráťme sa k tomu, že mladí sú teraz iní. Znamená to, že sa majú učiť v škole iné veci? Alebo tie isté veci len iným spôsobom?

Poviem to na príklade z našej rodiny. Môj otec mi zvykol hovoriť, že mal rád školu, lebo im tam učiteľ o niečom rozprával. Nerozumel som tomu. Učiteľ rozprávajúci o niečom mne prišiel ako nuda. Lenže rozdiel bol v tom, že doma mali asi 150 kníh a najbližšia knižnica bola v okresnom meste. A keď učiteľ prišiel za deťmi s informáciami, tak im dával obrovskú vzácnosť, ku ktorej sa nemohli inak dostať. Lenže ja som mal knižnicu cez cestu a v nej obrovské množstvo kníh. Ja som nemusel čakať, kým mi informáciu prinesie učiteľ. Mohol som si ju vyhľadať sám. Dokonca nielen v knihe, ale aj vo filme. A to je prvý obrovský posun. Aj keď ešte stále v tom čase platilo, že čím viac máš informácií, tým viac máš možností. Lenže moje deti už majú akékoľvek poznatky stále na dosah. Z informácií, ktorých bol nedostatok, sa stal prebytok. Prejavom vzdelanosti už nie je mať informácie, ale vedieť s nimi pracovať, selektovať ich. A to sú úplne iné ciele.

 

Ako sa dajú naplniť?

Ak dnes príde učiteľ do triedy a začne rozprávať napríklad o starovekom Grécku, tak ho hociktorý žiak s mobilom môže dobehnúť, pretože určite nájde aspoň jednu informáciu, ktorú ten učiteľ nevie. Podľa mňa by sa prenos informácií mal diať ako podriadená súčasť nejakých aktivít. Môžem im napríklad zadať porovnávať minulosť so súčasnosťou. Na to potrebujú veľa poznatkov o tom, ako to bolo vtedy a ako je to dnes. Ale to, čo ich učím, je porovnávanie a nie súbor dátumov a mien. A tiež zaujať postoj – kedy to bolo lepšie a prečo.

 

Vieš uviesť príklad?

My sme napríklad učili Chammurapiho zákonník tak, že sme si vybrali niekoľko jeho ustanovení a potom sme na internete hľadali, ako sú tieto témy právne upravené dnes. Študenti sa tak dozvedeli, aké zákony existujú či ako sa v nich orientovať. Diskutovali sme o tom, prečo sú dnes výrazne iné a čo to vypovedá o spoločnosti. Napríklad vtedy platilo, že ak staviteľ zle postavil dom, ktorý svojim pádom zabil syna majiteľa, tak potom na oplátku mohli zabiť syna staviteľa. Lebo jeho domácnosť je jeho majetkom, je majiteľom ľudí vo svojej domácnosti. Potom sa nemôžeme diviť, že existuje otroctvo, keď majetkom môže byť aj vlastný syn. Aký je rozdiel medzi synom a otrokom? Syn po mne môže dediť, ale otrok nie. Zrazu rozumiem, o čom je spoločnosť a jej fungovanie. A vôbec som nepotreboval vety typu „V staroorientálnych štátoch fungovalo otrokárstvo. Otrok je definovaný ako....“

 

Čo potrebujeme urobiť pre to, aby naše školstvo bolo schopné prispôsobiť sa aktuálnym potrebám doby?

Zmena, ktorá spravila z informácií prebytkový tovar prišla z historického hľadiska nedávno. A všetky vzdelávacie systémy, ktoré boli stáročia nastavené na odovzdávanie informácií sa musia meniť. Nikto nám teraz s istotou nepovie, ako by to malo byť. Sme vo fáze hľadania. Ešte bude chvíľu trvať, kým nastavíme efektívny systém.

 

Je možné opäť nastaviť systém, ktorý bude fungovať stáročia? Alebo sa už teraz zmeny dejú oveľa rýchlejšie a častejšie?

História hovorí, že by sme to mali byť schopní tak nastaviť. Pocit, že všetko je každú chvíľu iné, mali ľudia už niekoľkokrát v dejinách. Pravek, starovek, stredovek, novovek... Nebolo to tak, že jeden deň šli ľudia spať v stredoveku a na druhý deň ráno sa zobudili v novoveku. Šlo o dlhšie obdobie zmien a chaosu. A toto je to, čo my žijeme. Novovek sa skončil, zjavne už nefunguje. Niečo z neho síce pretrvá, ale nevieme čo. Musíme prejsť tou fázou hľadania. Žijeme zaujímavé časy, a to je peklo!

 

Ako majú teda školy fungovať v tejto fáze hľadania? Skúšať systémom pokus omyl?

Bude to znieť hrozne, ale áno. Lebo to vyzerá, že ideme robiť pokusy na deťoch a aj na sebe. Ale čo je alternatíva? Istota niečoho nefunkčného. Musíme hľadať mieru, v čom môžeme experimentovať a v čom je to neprípustné. Mantinelmi zmeny by mali byť princípy vyplývajúce z ústavy a zo zákonu o výchove a vzdelávaní. Všetko ostatné, ako napríklad obsah či počty hodín, by mohlo byť ponechané na slobode voľby.

Mali by sme sa pripraviť na to, že školy v blízkej budúcnosti nebudú podobné ako vajce vajcu. Rozdiely medzi nimi sú už teraz väčšie ako sme boli zvyknutí, a budú ešte väčšie.

 

Povedali sme si, čo všetko by sa v školstve malo zmeniť. Ako ty k tomu prispievaš?

Časť mojej práce je venovaná obsahu vzdelávania, kurikulu. Bol som napríklad súčasťou projektu, ktorý navrhol dvojúrovňovú tvorbu kurikula. Aktuálne som metodikom na bratislavskej Narnii, mentor učiteľov, v Centre pre európsku politiku sa venujem cezhraničnému projektu venovanému občianskemu vzdelávaniu a zároveň som programovým riaditeľom Indícia roadshow a konferencie Učíme pre život v Poprade v neziskovej organizácii Indícia.

 

Konferencia Učíme pre život bude čoskoro. Akým témam sa bude na svojom 11. ročníku venovať?

Ústredná téma je Iné deti – iné školy. Reflektuje na to, čo sme už spomínali – že existuje veľa škôl, ktoré sa snažia robiť veci inak a že aj deti sú iné. Nie len v porovnaní s predchádzajúcou generáciou, ale aj jeden od druhého sa odlišujú viac ako predtým. Keďže už menej ľudí šablónujeme a pripúšťame inakosť.

 

Môžeš už prezradiť mená niektorých rečníkov?

Úvodným rečníkom bude doc. Dočkal, detský psychológ. Spisovateľ Daniel Hevier predstaví svoju Radostnú školu. Úplne iný koncept organizácie vyučovania a života v škole predstavia tri študentky Evanjelickej školy Berlín Mitte. O tom, aký je náš štátny vzdelávací program v porovnaní s inými krajinami príde porozprávať riaditeľ Inštitútu vzdelávacej politiky Michal Rehúš. Príde aj naša už tradičná rečníčka Janette Motlová, toho času riaditeľka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. Tešíme sa aj na príspevky pracovníčok NÚCEMu, ktoré nám priblížia iný pohľad na gramotnosť, než na aký sme tradične zvyknutí - vychádzať budú z medzinárodných meraní PIRLS a TIMSS. Zo zahraničia, okrem študentiek z Berlína, očakávame aj príchod českého komeniológa doc. Jana Hábla. Ale obrovský poklad sa skrýva aj v množstve "malých" príspevkov učiteľov a riaditeľov zo slovenských škôl, či z neziskového sektora. Nemôžem všetkých menovať, ale tá ponuka je obrovská a veľmi kvalitná. A možno ešte dve pikošky: so svojou učiteľskou vychytávkou sa príde podeliť bývalý viceprezident Slovenskej komory učiteľov a dnes poslanec NR SR Miroslav Sopko a v piatkový večer nás svojimi didaktickými nápadmi prídu inšpirovať šikovní stredoškoláci, ktorým sa podarilo vytvoriť skvelé výstupy vo vzdelávacích projektoch, ktorých sa v uplynulom roku zúčastnili.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.